Morské prasiatko s oblohou vyzeralo ako pečený potkan

Kým väčšina dôchodcov najradšej obdivuje krásy Slovenska, nájdu sa i takí, ktorí svoje cestovateľské chúťky napĺňajú spoznávaním exotických kútov sveta. K takýmto vyznávačom dobrodružných ciest patrí aj Ing. Oľga Pániková. Koncom roka 2003 napríklad absolvovala výpravu, za ktorej náročnosť by sa nemusel hanbiť ani trénovaný muž. Išlo o cestu naprieč Južnou Amerikou, ktorá trvala rovných 30 dní. Trasa viedla zo západného pobrežia na východné, teda z Peru cez Bolíviu, Čile a Argentínu do Brazílie.

Južná Amerika nebola pôvodným cieľom O. Pánikovej. V trnavskej cestovnej kancelárii si najprv zaplatila poznávací zájazd cez Čínu, Nepál, Tibet a Indiu. V čase príprav na túto cestu sa však do Ázie chystal aj vtedajší prezident R. Schuster. "Keďže v indickej Kalkate čosi buchlo, on cestu odvolal," spomína O. Pániková. "V Indii sa zrejme urazili, že oni predsa vedia zabezpečiť bezpečnosť štátnych činiteľov. Konzul v Bratislave začal vymýšľať a nedostali sme víza..." Cesta naprieč Južnou Amerikou bol teda zo strany cestovky náhradný program. Navyše, turisti ho dostali za takú cenu, ako zaplatili za Áziu. Pritom Južná Amerika bola o čosi drahšia...

Vo Viedni na letisku sa začiatkom novembra 2003 stretli šiesti cestovania chtiví Slováci. Okrem O. Pánikovej ešte dve Košičanky a traja Bratislavčania, medzi nimi mladý pár. Siedmym bol šéf trnavskej cestovky, ktorý ich mal počas celej výpravy sprevádzať. "Z Viedne sme leteli do Madridu. Tam sme mali v letiskovom hoteli zabezpečený nocľah, preto sme si večer pozreli mesto. Na druhý deň sme prišli na letisko, pripravení na let do peruánskej Limy. Už bez sprievodcu, lebo ten tam odletel skôr, aby zabezpečil všetko potrebné. Na letisku sme sa však dozvedeli, že nikam nepoletíme..."

Slovákom oznámili, že lietadlo je obsadené a poletia až na druhý deň. Pritom letenky mali rezervované a potvrdené. Chvíľe sklamania, zlosti a obáv, kam sa na 24 hodín podejú, zakrátko vystriedala spokojnosť. "Letecká spoločnosť nám na vlastné náklady zabezepčila noc v hoteli, celodennú stravu a ako odškodné sme dostali 260 euro." Každý navyše dostal možnosť tri minúty telefónovať. Okrem príbuzným volali aj do trnavskej cestovky, lebo na sprievodcu v Peru kontakt nemali. Potrebovali mu dať vedieť, že priletia o deň neskôr. O tento jeden deň mali potom skrátenú prehliadku Limy.

V hlavnom meste ríše Inkov

Do hlavného mesta Peru prileteli večer. Pozreli si iba centrum, lebo do okrajových častí Limy sa turistom chodiť neodporúča. "Na druhý deň sme leteli do mesta Cuzco, čo v preklade znamená ´pupok sveta´. Bol to náročný presun, lebo z Limy, ktorá je pri pobreží, sme vystúpili do výšky 3600 metrov. Bol tam oveľa redší vzduch. Jedna z nás mala s dýchaním problémy a na chvíľu stratila vedomie." Prekonať výškový rozdiel im pomáhal čaj z koky a zvláštny nápoj pisco pura. Skladal sa z hroznovej pálenky, vyšľahaného bielka a škorice.

"Cuzco bolo kedysi hlavné mesto ríše Inkov. Trvala asi tristo rokov dovtedy, kým do Peru v roku 1534 neprišli španielski dobyvatelia. Bolo ich okolo dvesto, na čele s Franciscom Pizarrom." Ten zajal inkského panovníka Athaualpu a sľúbil mu slobodu v prípade, že naplní jednu z miestností zlatom a striebrom. Údajne sa v nej zakrátko nahromadilo šesť ton zlata a dvakrát toľko striebra. Pizarro však sľub nesplnil a Athaualpu neprepustil. Naopak, vstúpil do Cuzca a vyplienil slávny chrám Slnka. "Španieli nepovažovali ulúpené cennosti za kultúrne pamiatky," poznamenáva O. Pániková. "Predmety vysokej umeleckej i historickej hodnoty roztavili a zlato v prútoch i tehlách vozili do Európy..."

V Cuzcu boli Slováci štyri dni, počas ktorých videli mnohé pamiatky. Napríklad kamenný kalendár či chrámovú pevnosť Saxahueman, ktorá podľa mienky historikov slúžila aj astrologickým objavom. "Inkovia verili v naturálnych bohov. Uctievali boha vody, slnka, vzduchu, posvätná pre nich bola puma či lama. Vo všetkom videli symboliku."

Pevnosti stavali s neuveriteľnou presnosťou. "Vidieť to bolo na zvyškoch hradieb, ktoré tvoria do seba zapadajúce kvádre, vážiace aj niekoľko desiatok ton. Záhadou je nielen to, ako ich tam Inkovia dovliekli, ale aj akým spôsobom ich vedeli tak presne opracovať. Najväčší kamenný blok vážil tristo ton a jeden z iných údajne vyžaruje životnú energiu." Preto sa pri ňom Slováci zdržali dlhšie, aby jej pred ďalšou cestou načerpali dostatok. Samozrejme, všade, kde sa pohybovali turisti, postávali miestni obyvatelia v tradičných krojoch a za mierny poplatok sa dávali fotografovať.

Machu Picchu

Z Cuzca slovenská minivýprava pokračovala do mesta Pisac, ktoré je vo výške 2800 metrov. Aj tam už bolo cítiť vplyv rozvíjajúceho sa turistického ruchu. Miestni obyvatelia stavali hotely, obchody a ako si O. Pániková všmila, ako stavebný materiál sa používal kameň, ktorý opracovávali klinom a kladivom. Nad Pisacom si turisti prezreli, pozostatky inkského osídlenia s terasovitými políčkami a ďalší chrám boha Slnka. "Videli sme i jednu zo staníc pre inkských bežcov, ktorí mali za úlohu prenášať správy. Stanice boli od seba vzdialené dva až štyri kilometre a okrem akejsi pošty slúžili aj na zásobovanie panovníka. Hoci bolo napríklad Cuzco vzdialené od mora 200 km, mal denne na stole čerstvú morskú rybu."

Z Pisacu to bolo už iba na skok do Machu Picchu. "Toto mŕtve inkské mesto ukrýval prales do roku 1911, kedy ho objavil americký bádateľ Bingham. Nikto nevie, prečo ho Inkovia opustili, pritom španielskí dobyvatelia sa sem nikdy nedostali. Pôvodní obyvatelia sa akoby odrazu zbalili a odišli. Všetky stvby sú postavené z kvádrov a bolo jasne vidieť, kde je chrámová časť, kde obytná a kde sú sklady. Dookola bolo plno tersovitých políčok, pospájaných dômyselným vodovodným systémom."

Samozrejme, ani tu nechýbal chrám boha Slnka. Na jeho hornej časti bolo miesto, nazývané Intihuana. Tam Inkovia "pripútavali" slnko, aby ich v čase zimných krátkych dní neopustilo a vrátilo sa v podobe dlhých dní. Na inom mieste, ktoré zas predstavuje tri svetová priestory (svet smrti, svet života a svet bohov), bol zvláštny stĺp, ktorý mal astronomický význam. Presne v deň slnovratov tam na jeden bod svietilo slnko. Vedci pri jeho skúmaní tam namerali veľmi silný magnetizmus.

Pod krídlami kondorov

Z Machu Picchu sa Slováci presenuli do mesta Tipon. "Tam sme jedli výdatnú kuraciu polievku a tiež pečené morské prasiatko s oblohou. Vyzeralo ako potkan, chutilo ako zajac. Jedli sme tam aj sušené bravčové plátky slaniny, ktoré chuťovo pripomínali naše zemiakové lupienky."

Z Tiponu pokračovali do druhého najväčšieho peruánskeho mesta Arequipa, ktoré je vo výške 2300 metrov a sídli pod činnou sopkou Miesti (5825 m). Arequipe sa tiež vraví "biele mesto", lebo ako stavebný materiál bol použitý biely sopečný kameň. Naši turisti si tam okrem iného pozreli kláštor sv. Kataríny - Iarequita, označovaný za najväčší (20 tisíc m2) a najstarší v južnej Amerike. "Prvých tristo rokov v ňom žili druhorodené dcéry bohatých roldín aj so svojim služobníctvom," reprodukuje O. Pániková získané informácie. "Koncom 19.storočia sa o tom dozvedel pápež a poslal sem mníšku, ktorá od základu zmenila život exkluzívneho klubu na život podľa prísnych kláštorných regúl."

Po krátkej zastávke v meste Chivay, kde Slováci vyskúšali bazény s termálnou vodou, pokračovali do kaňonu Colca. V dedinke Moca si zas pozreli chrám, ktorý v roku 1991 značne poškodilo zemetrasenie. Spomínaný kaňon vyhĺbila rieka Colca v mäkkých sopečných tufoch medzi dnes už vyhasnutými sopkami. Kaňon s dĺžkou 400 km a hĺbkou 3250 m je zapísaný v Guinnessovej knihe rekordov ako najhlbšie údolie sveta. "Okrem toho je toto miesto zaujímavé výskytom najväčších vtákov na svete - kondorov. My sme boli na vrchole v čase, kedy zvyknú tieto vtáky s rozpätím krídel až tri metre plachtiť. Hoci náš sprievodca povedal, že už tam bol dvakrát a nevidel ani lastovičku, my sme mali šťastie. Priamo nad našimi hlavami krúžilo niekoľko kondorov dostatočne dlhý čas, aby sme si ich nafotili."

Streli Čechov na bicykloch

Ďalšou zastávkou turistov na putovaní naprieč Peru bolo jazero Titicaca a susediace mesto Puno. Obe ležia v nadmorskej výške vyše 3800 metrov a maximálna hĺbka jazera je 281 metrov. Titicaca je najvyššie položené splavné jazero na svete. Brázdia ho väčšie lode a kedysi i parník, ktorý tam Peruánci vyniesli po častiach a zmontovali.

"Na jazere Titicaca sme navštívili plávajúce ostrovy, nazývané uros," pokračuje O. Pániková. "Sú vytvorené z trstiny, ktorá sa volá totora a rastie vo vode ako bambus. Domorodci z tej trstiny vytvoria ostrovy, hrubé asi dva metre, na ktorých bývajú. Jeden ostrov obýva jedna rozvetvená rodina. Bolo ich tam 48, ale iba 12 bolo prístupných turistom." Zdá sa, že iba toľkí pochopili výhody turistického ruchu. Mimochodom, obyvatelia ostrova sa neženia a nevydávajú medzi sebou, ale partnera im vyberá otec spomedzi mladých z iného ostrova. "Nakoľko trstina vo vode odhníva, tie ostrovy musia stále zhora nadstavovať. Okrem ´pôdy pod nohami´ ju využívajú aj na stavbu lodí či výrobu múky, z ktorej robia chlieb."

Práve počas návštevy jedného z plávajúcich ostrovov streli Slováci dvoch mladých Čechov. Tí boli na ceste okolo sveta na bicykloch a v Peru sa ocitili po roku a pol šliapania do pedálov. Za sebou už mali Áziu i Japonsko, pred sebou Južnú i Severnú Ameriku, Afriku i západnú Európu. Ich cestu financoval Český rozhlas, ktorému posielali správy. Napríklad aj o tom, ako boli v Číne dvakrát vo väzení.

"Posledným navštíveným miestom na jazere Titicaca bol ostrov Taquila. Kmeň Aymarov na ňom žije v tzv. družstvách. Peniaze, ktoré získajú z obchodovania či od turistov, si nenechávajú, ale odovzdávajú vedeniu družstva. Rada starších potom vždy na konci týždňa rozhodne, čo s nimi." Slováci si potom urobili aj malý výlet na miesto, zvané Sillustan. Zaujímavé bolo vykopávkami kultúry, z ktorej sa neskôr vyvinula inkská. Tiwanakovia ako kult života uctievali penis a lono ženy. Mužské pohlavné údy pripomínali kamenné stĺpy a lono ženy zas diery v hrobkách.

Po 12 dňoch putovania naprieč Peru sa naši turisti popri jazere Titicaca presunuli do Bolívie. Prvé mesto, ktoré navštívili, sa volá rovnako, ako známa brazílska pláž - Copacabana. Ale o zážitkoch O. Pánikovej z tejto cesty sa dočítate až o týždeň.

Róbert BEJDA

Autor: Maľuje na šatky, kravaty

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári