nedobrovoľne porúčalo na večnosť. Iróniou je, že včely sú symbolom pracovitosti a v čase hladovej kriminality sa im stali osudnými práve nepracujúci.
"Ľudia si už nevážia nič. Desať rokov som sa trápil, kým som si vybudoval úle a teraz toto. Pre kus železa sú schopní zničiť všetko, neberú ohľad na nič," ťažká si včelár J. Hudák pri pohľade na jeho donedávnu pýchu.
Pri včelínoch má umiestnené dva železničné kontajnery, ktoré mu na jeseň vykradli.
"Prišli, vylomili zámky a ukradli jednu hliníkovú konvicu. Nechal som to tak, vymenil zámky a dúfal, že sa nevrátia. Veď videli, že vo vnútri nič nákladné nie je. Po Vianociach som bol pozrieť na neďalekej chate a zabehol som aj k zazimovaným včelám. Všetko bolo v poriadku. Bol som rád, tešil som sa na jar, ako mi budú opäť bzučať," vysvetľuje nešťastný muž, ktorého však pri poslednej návšteve včelína šokoval pohľad na jeho miláčikov.
"Manželka ma poslala na chatu pre zeleninu. Keďže robím v Košickej Polianke, nemám to ďaleko. Zobral som ju teda a ešte som sa rozhodoval, či pôjdem k včelínom. Nakoniec som šiel a skoro som infarkt dostal. Ruky by som im polámal, aby sa už nenajedli. Videl som hotové pohrebisko, všetky úle boli vyvrátené v snehu, včely mi uhynuli. Hrôza, až sa mi žiť nechce, keď na to pozerám," tvrdí.
A skutočne. Pohľad na bývalý včelín, ktorý je situovaný na malej lúčke obkolesenej krovím pripomína hrôzostrašný pohľad. Človek sa tam cíti ako na pohrebisku. Pováľané úle pripomínajú náhrobné kamene, pod ktoré sa podpísala neľudská ruka zlodeja. Včely mal J. Hudák zazimované a ako hovorí, keby mali zlodeji trocha citu, nemuselo sa im nič stať.
"Zazimované včely sú totiž v roji nalepené na seba. vytvárajú si tak teplotu, ktorá im umožňuje prežiť aj počas mrazov. Zlodeji však kradli kovové podstavce pod úľmi a tie jednoducho povyvracali na zem. Včely sa tak rozišli a do piatich minút pomrzli. Ak by úle pekne zložili na zem a zobrali podstavce, včely by prežili."
Z dvoch železničných kontajnerov zlodeji vymontovali kovové dvere, zobrali teda štyri krídla dverí. Keďže boli ťažké, včelár si nevie predstaviť, ako ich odniesli.
"Každé krídlo dverí váži asi 150 kilogramov, preto sa museli poriadne namordovať. Zrejme si zobrali na pomoc aj vlečku, alebo aviu, inak by to neuniesli. Rozbili visiace zámky a zvnútra vyšrubovali pánty. Čo sa nedalo, to rozbili. S tým by som sa ešte zmieril, ale na včely mi siahať nemali. Nešlo im o nič iné než o železo."
Takmer na sto percent skončilo železo v zberných surovinách. Aj keď včelár ohlásil prípad polícii, vie, že včely mu už nik nevráti.
"Policajti mi povedali, že aj keby páchateľov chytili, tí nebudú schopní splácať škodu. Každý rok mi včelz vyprodukovali asi 400 kíl medu, teraz nebude ani kvapka."
Počas desiatich rokov budovania včelína sa podarilo J. Hudákovi vychovať pätnásť rodín. Teraz nemá ani jednu.
"Keby mi nechali aspoň dve, aby som mal na jar ako začať. V jednej včelej rodine som mal šesť až desaťtisíc včiel. Ťažko to odhadnúť, ja som ich nepočítal. Moje úsilie však vyšlo nazmar, nevzdám sa a začnem znova. Stojany pod úle už ale nebudú kovové," dušuje sa včelár.
Prípadom sa zaoberá polícia, ktorá začala trestné stíhanie pre trestný čin krádeže a poškodzovania cudzej veci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
