Čiernobiela optika alebo rasizmus v nás

Lýdia VEREŠČAKOVÁ

Rasizmus a xenofóbia dva pojmy, ktoré sa nám Slovákom vidia na hony vzdialené. Akosi automaticky sa nám pri nich vynárajú asociácie koncentračných táborov, holokaust, špicaté čiapky členov amerického kuklux klanu, hákové kríže na židovskom cintoríne...

S nemalou hrdosťou sa pýšime, že u nás tzv. čiernobiela optika neexistuje a sami seba ubezpečujeme, že nám je rasizmus cudzí... Žiaľ, je to len ilúzia je v každom z nás a navyše zakorenený tak hlboko, že si ho ani neuvedomujeme. Pýtate sa, o čom to hovorím?

Skúste si spomenúť, aké myšlienky vám víria hlavou pri slove označujúcom príslušníka jednej z našich národnostných menšín, mám na mysli slovo Róm alebo po slotovsky Cigán? Je takmer isté, že asociácie pozitívne nebudú. Ako prvé vám napadne: zlodej, potom možno príživník, prípadne špinavý, smrdí, vyhýba sa práci, kšeftuje... Pri hlbšej analýze sa dostanete aj k vysokej pôrodnosti, z pamäte určite vylovíte aj obrázok rómskych osád, vidíte ušmudlané deti behajúce po blate s holými zadkami... Iste, mnoho z toho je pravda, ale ruku na srdce: dá sa to zovšeobecniť? Dajú sa všetci hádzať do jedného vreca? Asi nie, ale my to robíme každý deň! Taká je realita! Realita, zakódovaná v našej hlave. Realita, ktorú berieme ako status quo. Realita, ktorej sa už nebránime. Realita, nad ktorej kontroverznosťou ani neuvažujeme. Pochybujete? O.K, takže malá skúška.

Kedy sme, vidiac Róma, naposledy automaticky necúvli? Kedy sme, vidiac Róma v autobuse, automaticky nepoložili tašku na voľné sedadlo vedľa seba? Kedy sme, vidiac v obchode rómske dieťa, automaticky nespozorneli v očakávaní krádeže? Nevychovávame svoje deti od útleho veku v štýle: Každý Róm je zlý, dieťa nevynímajúc? Nezakazujeme im (preventívne!) sa s týmito deťmi stýkať, nieto ešte kamarátiť? Koľkokrát ste odpovedali áno? Tak sme, alebo nie sme rasisti? Väčšina z nás delí ľudí na dobrých a zlých, príjemných a nepríjemných, serióznych a neserióznych, spoľahlivých a nespoľahlivých... Rokmi si budujeme svoj hodnotový rebríček, učíme sa odhadovať ľudí, hodnotiť ich a posudzovať podľa toho, ako sa správajú. Ale nie všetkých, existujú výnimky, že?!

Akoby sa v nás pri Rómoch samovoľne spúšťal akýsi špeciálny hardvér, to naše tradičné delenie ľudí na takých a onakých však jeho súčasťou nie je. Skúsme si spomenúť, koľkí z nás mali rómskych kamarátov, koľkokrát sme pomohli Rómovi, koľkokrát sme mu vôbec podali ruku, koľkokrát sme sa usmiali na rómske dieťa... Skúška sa skončila - sme alebo nie sme rasisti? Je to v nás taká, slušne povedané, vyberačná tolerancia pravým menom rasizmus! Väčšinou ho obmedzujeme len na svoju rodinu, ale čo keď náhodou máme moc, možnosť a kompetenciu tento okruh rozšíriť?

Skvelým príkladom za všetky utajené, nemedializované a skryté prípady

je isté ústne nariadenie starostu jednej zo zemplínskych obcí: Deti budú chodiť na obed osobitne najskôr biele a potom rómske. Nie tie zlé, nie tie neporiadne, ale rómske len preto, že niekto má tú moc o tom rozhodnúť a nemá vo výbave tradičný hodnotiaci hardvér. Čiernobiele stravovanie, čiernobiela optika, čiernobiely svet, čiernobiele myslenie... Tak čo? Sme alebo nie sme rasisti?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári