Nápoj z kozieho mlieka a krvi radšej zapil škótskou whisky
Po vyslovení slova Keňa sa nám väčšinou vybaví niekoľko pojmov ako Afrika, černosi, tropické podnebie, exotika či safari´. Je až neuveriteľné, že od tohto sveta nás delí iba osem hodín letu. Osem hodín a všetko je inak. Práve takýto dlhý čas strávila na palube lietadla aj Košičanka Jarmila Friedlová. Vlani v júni, keď sa letné dovolenky ešte iba rozbiehali, využila služby spoločnosti Condor, ktorá prevádzkuje priame lety z Viedne do Kene. Po troch rokoch šetrenia si splnila svoj dávny sen, vidieť túto exotickú krajinu zblízka.
"Keď som večer odchádzala zo Slovenska, vyprevádzalo ma príjemné letné počasie. Bolo jasno a 27 stupňov," spomína J. Friedlová na cestu za dobrodružstvom. "O to väčší kontrast ma čakal po presune do Viedne a ôsmich hodinách letu. Lietadlo pristálo o piatej ráno miestneho času na medzinárodnom letisku v Mombase, ktoré nesie meno prezidenta Moia. Bola ešte tma a cítila som sa ako v saune. Do tváre mi ´udrelo´ vlhko a okamžite som sa spotila. A nielen ja." Hoci bolo iba 25 stupňov, vlhkosť vzduchu sa s európskymi pomermi nedala vôbec porovnať. Len čo sa slovenská turistka i ďalší cestujúci vyrojili z lietadla, bolo vraj vidieť, že šaty sa na nich doslova prilepili. Pot im tiekol po tvári, po chrbte, všade...
"Letiskový terminál bol menší, ako ten v Košiciach," spomína J. Friedlová na jeden z paradoxov. "Tiež som si všimla, že o batožinu sa nám starali muži v modrých kabátoch s kapucňami. Pripomínali naše plášte do dažďa, ale boli trochu teplejšie. Až neskôr som sa dozvedela dôvod tohto oblečenia. Hoci som si to najprv neuvedomovala, v Keni bolo práve obdobie zimy." Preto boli zamestnanci aeroliniek, kým sa vzduch vyhreje aspoň na 30 stupňov, oblečení. Všade bolo počuť dve slová: ´karibu´, čo v svahilštine znamená vítajte a ´jambo´ - čiže ahoj, alebo dobrý deň.
"Batožinu nám naložili na vlečku traktora a od vstupu do tohto druhého najväčšieho keňského mesta nás delila už len colná a pasová kontrola. Keďže som už niekoľko afrických i ázijských krajín stihla precestovať, viem porovnávať. I táto kontrola mala rovnaký chaotický priebeh, ako vo väčšine z nich. V dlhom zástupe turistov, ktorý sa príliš nehýbal, som sa aspoň naučila ďalšie svahilské slová. Niektoré som už zabudla, ale ešte si pamätám napríklad ´pole pole´, čo znamená ´pomaly´."
Trochu histórie
Pri vstupe na územie tejto stredoafrickej rovníkovej republiky, na ktorej území žije okolo 30 miliónov obyvateľov, môže turista iba ťažko potlačiť dojem objaviteľstva. A to aj napriek tomu, že od 8. stročia, kedy sa pri pobreží Kene začali objavovať prvé dhowny, teda plachetnice arabských obchodníkov, uplynulo veľa času. V súčasnosti zavíta do tejto východoafrickej krajiny ročne vyše milión turistov z celého sveta. A niet sa čomu čudovať. Keňa im má čo ponúknuť, aj keď najväčším lákadlom stále ostáva safari, považované za najlepšie v Afrike.
Osídlenie Kene je podľa archeologických nálezov veľmi staré. "V okolí jazera Turkana na severe krajiny boli odkryté ľudské lebky, ktorých vek sa odhaduje na 2,5 miliónov rokov," reprodukuje J. Friedlová zaujímavosti, o ktorých sa dočítala z turistických príručiek. "Ide o nálezy Homo habilis, teda predchodcov Homo sapiens."
Prvé kmene prišli do tejto oblasti z dnešnej Etiopie niekedy okolo roku 2000 pred našim letopočtom a prvé neafrické obyvateľstvo sa tam objavilo v 8. storočí. Od 15. storočia do roku 1720 bola krajina pod kontrolou Portugalska a v novodobej histórii sa o toto územie delili Angličania s Nemcami. "Všetok tento vplyv sa týkal iba pobrežia a prístavov. Vnútrozemie bolo z veľkej časti kontrolované najväčším kmeňom, ktorým boli Masajovia. Na konci 19. storočia došlo vďaka epidémiám a vzájomným potýčkam k zníženiu ich počtu a oslabeniu. To umožnilo stavbu železnice z Kene do Ugandy."
Prvá civilizovaná dopravná tepna síce so sebou priniesla pokrok, ale znamenala veľký zásah do spôsobu života Masajov. Nastal čas kolonizácie a osídľovania pôdy belochmi. Nezávislosť získala Keňa až v decembri 1963.
Návšteva u Masajov
Spomínaná železnica do Ugandy spája aj dve najväčšie keňské mestá Mombasa i Nairobi. Vlak, ktorý medzi nimi na 500-kilometrovej trati premáva v oboch smeroch dvakrát denne, je síce pomalý, ale pohodlný. "Hoci som sa jej najprv obávala, túto cestu som absolvovala aj ja a spolu so mnou ešte asi 120 ďalších turistov z Európy," pokračuje J. Friedlová. "Hneď po nastúpení do vlaku nás rozdelili do kupé, v ktorých sa cestovalo po dvoch. Prekvapilo ma, že na každých dverách boli menovky cestujúcich. Z okna sme mohli počas celej cesty sledovať nádhernú krajinu s množstvom rozmanitej zveri. Pravda, iba tej bylinožravej. Na levy som si ešte musela počkať."
O čo ale J. Friedlová už počas cesty vlakom neprišla, bola návšteva masajskej dediny. "Bolo to asi v polovici cesty, keď vo vlaku oznámili hodinovú prestávku. Zjavne kvôli turistom. Masajovia, ktorí akoby o príchode vlaku vedeli, už čakali pri trati a začali nám pózovať pred fotoaparátmi. Boli oblečení tak, ako som ich poznala z obrázkov. V typických pestrofarebných krojoch, ovešaní desiatkami náhrdelníkov, náramkov a náušníc. Samozrejme, pred fotoaparáty a kamery sa nám netlačili zadarmo. Peniaze však veľmi nechceli, skôr ich zaujímalo pivo a limonády v plechovkách, európske oblečenie či rôzne čačky-mačky. Nám ponúkali svoje výrobky. Väčšinou z ebenového či iného dreva alebo z hliny."
Keď sa prvé obchody uzavreli, dostali sa turisti aj do masajskej osady. "Vedela som, že nežijú v žiadnom luxuse, ale skutočnosť ma šokovala. Chatrče boli iba z kolov, lístia, dreva a blata. Dnu sa nezdržiaval takmer nikto. Všetci boli vonku a snažili sa čosi vyžobrať. Všimla som si, a nebola som jediná, že Masajovia sú vysokí a veľmi štíhli. Nevidela som žiadneho s nadváhou." Títo Afričania za svoje šľachovité postavy bez jediného gramu tuku vďačia akémusi kokteilu z kozieho mlieka a krvi. "Jeden turista z nášho vlaku chcel dokázať, že ten nápoj vypije. Netuším, aký starý mu do misky naliali, ale dostal do seba iba niekoľko dúškov. Okamžite vybral fľašu škótskej whisky, vykloktal si hrdlo a ešte dobré dve deci pustil hrdlom..."
Lákadlá Nairobi
Nairobi, kam sa J. Friedlová dopravila po 13 hodinách cesty, sa s Johanesburgom a Káhirou radí medzi najväčšie africké metropoly. "Je to pomerne moderné mesto s dvoma miliónmi obyvateľov, lebo vzniklo až po dostavbe želznice. Napriek tomu nemá charekter veľkomiest tzv. tretieho sveta. Dokreslil to fakt, že sme kúsok od centra Nairobi, pri vchode do národného parku Uhuru, mohli na strome odfotiť oddychujúceho leoparda."
Uhuru znamená nezávislosť a park teda tvorí i niekoľko monumentov, pripomínajúcich nadobudnutie slobody. V samotnom meste nechýbajú banky, hotely podnikateľské i nákupné centrá. Budova parlamentu je postavená v staroanglickom štýle a po meste premávajú typické čierne autá londýnskej taxislužby. Všetky autá, ktoré v Nairobi jazdia v neuveriteľnom chaose, majú riadenie na pravej strane.
A aké sú najväčšie lákadlá Nairobi? "Národné múzeum, v ktorom je okrem archeologickej expozície veľmi vyhľadávaná aj etnografická zbierka bádateľky Joy Adamsonovej. Kniha o živote levice Elzy totiž nebola jej jediná činnosť na území Kene. Ďalšou jej aktivitou bolo mapovanie a maľovanie etník i zvyklostí tejto krajiny. Žiaľ, v čase moje návštevy bolo múzeum zatvorené kvôli rekonštrukcii," poťažkala si J. Friedlová. Čo si však ujsť nenechala, bol dom Karen Blixenovej, autorky knihy ´Spomienky na Afriku´.
Stojí na periférii mesta v štvrti Karen. Je to klasický farmársky dom, v ktorom jeho majiteľka žila v rokoch 1914 až 1931. Potom ho údajne zo zdravotných dôvodov opustila. Dom pustol, príbuzní rozpredávali, čo a dalo, vrátane autorkiných obrazov. Aj preto je v súčasnosti väčšina nábytku i zariadenia iba kópiami originálov podľa zachovaných dobových fotografií. "To však neuberá na atmosfére, ktorá sa zachovala. Turisti, ktorých tu každý rok prichádzajú tisíce, vraj majú stále pocit, že sa otvoria dvere, vojde Meryl Streepová s Robertom Redfordom tak, ako je to vo filme a dajú si s nimi šálku čaju..."
Dom bol v roku 1959 odkúpený od príbuzných K. Blixenovej dánskou vládou. Po zrekonštruovaní ho venovala Keni v roku 1964 ako dar k jej nezávislosti.
Konečne safari
Safari. Za týmto slovom sa skrýva najväčšie lákadlo tejto krajiny. Nie je to lov, ale naháňanie sa za exkluzívnymi fotkami divo žijúcich zvierat a nasávanie všetkých dostupných informácií o ich živote. Od maličkého chrobáka, ktorý však turistov príliš nezaujíma, až po leva, ktorého má šťastie uvidieť málokto.
"Safari v Keni je kombinácia vodiča a la Paríž-Dakar, chodiacej encyklopédie, rozprávača, stopára a psychológa," tvrdí J. Friedlová. "Pol dňa sme sa v džípe preháňali krajinou od jedného miesta, kde by sa mali zdržiavať zvieratá, ku druhému. Niekedy zbytočne, inokedy sme mali šťastie. Výrazne tomu napomohol fakt, že vodiči sú v spojení vysielačkami a tak si odovzdávali informácie, kam sa práve oplatí ísť. Možno i vďaka tomu som videla celkom zblízka slona, zebry, byvoly i lenivo polihujúceho leva. Čakali sme asi pol hodiny, či sa nezdvihne a niečo neurobí, no boli sme mu zjavne ľahostajní..."
Vstup do parkov a pohyb v nich sa v poslednom čase sprísnil. Môže za to vojna úradov s pytliakmi, ktorí takmer vyhubili nosorožce. Šofér džípu, ktorý sa za úplatok rozhodne vybočiť z cesty, riskuje stratu zamestnania. Turistom nesmie za nič na svete dovoliť vystúpiť z auta. Keby totiž niekoho poštípal najjedovatejší africký had mamba zelená, do pol hodiny zomrie. Vodič sa tiež nesmie priblížiť k zvieratám príliš blízko, inak by riskoval životy turistov. Známy je prípad, keď rozzúrená slonica vytiahla nemeckú turistku z auta a zabila ju. Časté sú aj útoky nosorožcov, ktoré majú zlý zrak. Auto si ľahko pomýlia s nepriateľom.
Sex za eurá
Keňa sa stala v posledných rokoch vyhľadávaná aj kvôli lacnému sexu. A to napriek rastúcemu riziku nakazenia AIDS. Za bránami hotelových komplexov vyrástli bary a zábavné podniky, v ktorých mladé čierne dievčatá čakajú na svojich zákazníkov. Stačí si vytypovať niektorú z krásavíc, zaplatiť jej pasákovi a presunúť sa do hotelovej izby, auta, či iba za roh, do tieňa. Prostitútky z Kene vraj za pár eur splnia každé želanie.
"Počula som, že okrem mladých černošiek je v Keni veľký záujem aj o mladíkov," pridáva J. Friedlová poslednú zaujímavosť. "Dôchodkyne z Európy sú vraj ochotné zaplatiť za noc plnú vášne horibilné sumy. To preto, že služby mladých domorodcov, ktorých volajú ´zimmerboy´, sú veľmi drahé. Hodinka s nimi vraj stojí okolo 250 eur."
Róbert BEJDA
Autor: Milujete sex?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
