Bez kreditnej karty plnej dolárov nie ste pre nich človekom
Na jednej z mnohých tratí kanadského lyžiarskeho strediska Whistler prebiehajú tréningové jazdy pred prvou disciplínou svetového šampionátu snoubordistov. Ešte nájsť tú najideálnejšiu stopu, naučiť sa každú zákrutu, zvyknúť si na každý skok. "Bola to už posledná jazda. Mala som pred sebou dve terénne vlnky, ktoré bolo treba preskočiť. Zle som sa však odrazila a dopadla som na druhý kopec, bruchom a stehnami. Poranila som si sval na ľavej nohe. Silno mi to opuchlo, zakrvácalo a dva dni som sa nemohla na nohu ani poriadne postaviť," nádeje Košičanky Bronislavy Machovej sa rozplynuli v bolesti skôr, než sa postavila na štart svojej obľúbenej disiplíny.
Zaťala zuby a napriek zraneniu išla kros, paralelný obrovský slalom i paralelný slalom. Aspoň kvalifikáciu. "Aby mi nebolo ľúto, že som tam bola. Aj keď noha ma bolí doteraz a ešte mám na nej modrinu," stále cítiť smútok v jej hlase, aj keď je nešťastný Whistler opäť niekoľko tisíc kilometrov ďaleko.
Spočiatku tam ani nechcela ísť. "Kanada ma nijako nelákala. Radšej som chcela štartovať na štyroch-piatich pretekoch Svetového pohára ako na svetovom šampionáte, ale jeden z trénerov ma presvedčil, že je tam väčšia šanca dosiahnuť dobrý výsledok, pretože tam bude menej pretekárov ako vo ´sveťáku´."
Zbalila kufre, dosky, výstroj i všetky úspory, čo mala do konca sezóny a pridala sa k malej výprave slovenských snoubordistov chystajúcich sa preletieť oceán. Z Viedne do Amsterdamu, z Amsterdamu do Vancouveru a odtiaľ autom do kanadských hôr.
"Finančne som totálne vyšťavená. Celá tá sranda ma stála vyše sedemdesiattisíc korún. Radšej som brala iba to najnutnejšie, do lietadla smela len batožina, čo nemala dokopy viac ako šesťdesiatštyri kíl. A už taška so snoubordom, bez viazania, vážila polovicu. V druhej som mala aspoň nejaké šaty a osobné veci. Nechcela som zbytočne prísť ešte o ďalších desaťtisíc za nadváhu. To ešte v domčeku, kde sme mali bývať, nečakane zvýšili cenu, ubytovanie bolo raz také drahé, ako sme predpokladali. Našťastie, mala som nejakú rezervu, na darčeky, jedlo, keby mi nestačilo, kolu a iné, menšie výdavky. Tak som zostala úplne čistá, ešteže sa mi na auto poskladali kamaráti," nezostalo Broni ani toľko, aby si kúpila nejaký suvenír. "Aspoň mamke som priniesla nástenný kalendár, s peknými obrázkami kanadskej prírody..."
Tá je prekrásna, ale iba keď ju vidieť. "Pretože my sme z tých hôr nemali prakticky nič. Celý čas, čo sme tam boli, totiž pršalo, obloha sa mračila a kopce sa skrývali v hmle. Čo pršalo, lialo! Preteky v snoubordkrose sa išli v brutálnom lejaku. Sneh tam síce bol, lebo predtým ho napadalo vari tri metre, ale voda, valiaca sa po kopcoch, väčšinu doslova odplavila. Iba prvý deň bolo trochu pekne a hore, na kopci, sa dalo niečo vidieť. Zvyšné dni sme trávili radšej v domčeku, pri televízore, aby sme neboli premočení."
No Whistler, kúpajúci sa v slnečných lúčoch, patrí v prospektoch medzi najkrajšie zimné strediská kanadských hôr. "Nie je síce veľké, ale je to čisto rekreačné stredisko, v ktorom sú len hotely a penzióny, rodinné domčeky v ňom nenájdete. Páčilo sa mi tam, lebo mám hrozne rada prírodu a tá kanadská je veľmi podobná našej. Ale žiť by som tam nechcela. Potrebujem sa v prírode aj poprechádzať, ísť len tak, na huby, na túru. Nemám rada krajinu, kde sú lesy len za plotmi. Ja som šťastná tu, na Slovensku, tu mám kamarátov, tu sa mi páči..."
Zbytočne by ju niekto prehováral, aby zostala, aj keď, čírou náhodou, naďabila na kamarátov aj tam. "Už tri roky žije vo Whistleri Karin Mastschuchová, bývalá košická vodná lyžiarka. Boli sme milo prekvapení, že sme sa tak ďaleko od domova stretli. Jej manžel sa dokonca staral o časomieru počas majstrovstiev sveta. Odišli do Kanady čosi zarobiť a už tam zostali. Ale mňa tam, okrem krajiny, neláka nič. Keď nemáte kreditnú kartu a na nej aspoň päťdesiat tisíc, nie ste pre nich ani človek. Nie ste pre nich nič," okúsila Broňa trpkú skúsenosť na vlastnej koži, keď po páde v tréningu hľadala ošetrenie v miestnom špitáli. "Chceli odo mňa päťsto dolárov, no keďže som ich nemala, tak ma odmietli ošetriť. Pomohol mi až lekár ruskej výpravy."
Tak, že stískajúc zuby, trikrát sa spustila dolu svahom aspoň v kvalifikačných jazdách, aby mohla figurovať vo výsledkových listinách šampionátu. Ako dôkaz, že na takom podujatí štartovala. V snoubordkrose ju zapísali na tridsiatu druhú priečku, v paralelnom obráku na štyridsiatu a v paralelnom slalome na štyridsiatu šiestu. Jej olympijským ambíciám to príliš nepomohlo. Ale túžba po Turíne je stále veľmi silná. "Myšlienky na olympiádu ma prenasledujú už dlhšie, ale k tomu musím plniť nejaké body, limity - na jedných pretekoch Svetového pohára, alebo na majstrovstvách sveta skončiť do dvadsiateho piateho miesta."
Sotva to pôjde na doskách, ktoré nespĺňajú profesionálne parametre. "Stále márne čakám na objednané ef dvojky. Že som mala nejaké dosky do Kanady, pomohla mi skôr náhoda. Na pretekoch na Táloch mi kamarátka z Brezna ponúkla, že mi jednu predá, za desať tisíc, aj tak ju má len doma, na skrini. Prekvapil ma šéf nášho zväzu, pán Zvarík, lebo mi zaplatili oni. Lenže, na každú disciplínu sa používa iná doska. Tak som si jednu kúpila aj v Bratislave, v obyčajnom obchode. Hoci nebola profesionálna," iný by v amatérskych podmienkach asi nemal nervy na lozenie po zasnežených kopcoch a pár sekúnd rozkoše, keď sa spustí dole. "Všetko je o financiách. Už som unavená z večného zháňania peňazí. A stále ich nemám. Takže neviem čo bude ďalej. Veď celý ockov plat ide na môj šport a už sa to začína prejavovať aj na atmosfére doma."
No keď sa už smola lepí na päty, tak nech je to poriadne. Keď už niet peňazí, aspoň jesto zranení. Broňa ich za celú kariéru vodnej lyžiarky a snoubordistky nenazbierala toľko, čo za túto sezónu. "Ale vždy vraj jedna sezóna musí byť zlá. Smola je len v tom, že k tým zraneniam som neprišla pri športe. Ruku som si zlomila, keď som išla do čajovne. Dodnes neviem, ako som spadla, naozaj. A keď som behala po tráve, zlomila som si aj nohu. Čo ja viem, asi sa po tréningu prestávam sústrediť a stačí, keď do mňa niekto drgne..." nevie si sama vysvetliť náchylnosť na zlomeniny a chystá sa na jar dať trošku dokopy. "Aby som bola v poriadku na vodné lyže, v lete ma čakajú majstrovstvá Európy," nezaprie v sebe vlastnosti obojživelníka. "Ale zdravie je prednejšie. Už som dostala odporúčanie do kúpeľov. Nielen kvôli zraneniam, musím si dať do poriadku aj chrbticu, od detstva trpím skoliózou, o boľavých kolenách ani nehovorím."
Ani škola nemôže ísť bokom. Broňa je piatačka na fakulte Berg Technickej univerzity v Košiciach. "Ale na štátnice mám ešte rok času. Teraz mi však treba porobiť pár skúšok. Aj za more som brala nejaké skriptá, i keď veľa sa ich do batožiny nezmestilo. A či sú nejaké skúšky pre mňa strašiakom? Asi štyri..." priznáva úprimne, že skĺbiť šport so štúdiom nejde vždy podľa predstáv.
Sama vraví, že už nie je taká hyperaktívna, ako voľakedy. "Asi v šestnástich som bola vo švungu. Ale teraz je dobré, že som si porobila tie kurzy - masérsky, psychológiu i kurz na vedenie vlekov, mám druhú trénerskú triedu pre vodné lyžovanie a tretiu pre snoubording. Takže vzdelania mám dosť, či nie?" zaúča (zadarmo) už teraz do tajov snoubordingu niekoľko decák z Košíc a okolia ako trénerka ATU. "Nie je ich veľa, len asi dvanásť, lebo jedni prídu, druhí odídu. Aj tu je to o financiách, všetko si hradíme sami. Deti sa museli vyskladať aj na bránky, vŕtačku, nielen prísť s vlastným výstrojom, škola môže prispieť len málom," rada však obetuje kus voľného času talentovanému drobizgu.
A kým je sneh, sama to chce využiť na pár pretekov, doma i v zahraničí. "Ale na súťaže Svetového pohára už nemám, takže to bude len niekde nablízku, na Slovensku, v Poľsku, alebo v Česku," vzala snoubord opäť na chrbát a poďho na tatranské kopce. Ale z druhej, poľskej strany. V Szczirku a Ustroni ju čaká päť štartov, Poliaci totiž organizujú domáce majstrovstvá i Európsky pohár. "Aj keď noha ešte bolí, som už natoľko pripravená, že môžem štartovať," cestovala k severným susedom so smutnou spomienkou na Kanadu.
Ľutuje len to, že sa nemohla pobiť o univerziádne medaily v Innsbrucku. Hoci legitímne mala na to právo. Nebyť vekového limitu (28 rokov) aj pre aktívnych vysokoškolákov. "Určite by som tam išla. V decembri by som ešte mohla, ale v januári už nie, o vlások som nespĺňala vekový limit," najradšej by na túto sezónu už zabudla.
Možno jej trochu spraví náladu leto, keď snoubordovú dosku vymení za vodné lyže a v šatníku zimné oblečenie za nepremokavý neoprén. "Ale už teraz viem, že mi bude za snehom smutno. V lete mi neznesiteľne chýba zima, a naopak, v zime zas leto. Pre mňa sú oba športy rovnako pekné," vie si Bronislava Machová nájsť robotu v každom ročnom období.
Bohuš MATIA
Autor: Výnimkou len Kežmarská 28
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
