minulom tisícročí, mnohí iní Slováci...
"U nás sa zmenila hospodárska situácia, bolo čím ďalej, tým menej práce. Mal som to šťastie, že som dostal vízum, tak som šiel do Ameriky. Hlavným dôvodom bolo uživiť a zabezpečiť rodinu," načrtol Kamienčan, ktorý na vlastnej koži okúsil život za oceánom. Skutočný, tvrdý a na míle vzdialený od toho pozlátkového zo sveta reklamy. "Prvé pocity boli veru všelijaké a môj dojem bol trošku iný, ako som očakával. Amerika nie je taká, ako vo filme. Manhattan je síce Manhattan, ale aj v New Yorku sa nájdu nezamestnaní a ľudia z najnižších vrstiev spoločnosti," opísal Mikuláš Koneval aj odvrátenú stranu nablýskanej mince.
Na osem rokov sa Spojené štáty, so všetkým čo k nim patrí, stali jeho druhým domovom. Pokoj malej dedinky učupenej na severovýchode Slovenska vymenil za rušný New York so sedemnástimi miliónmi obyvateľov, kde si musel na všeličo privyknúť. Zdanlivo najväčším strašiakom bola jazyková bariéra. Ako sa však ukázalo, obavy boli zbytočné. "New York, to je babylon jazykov. Bol som priamo na Brooklyne, kde bolo strašne veľa Poliakov. Dokonca ešte aj Číňania v obchodoch tam vedeli základné veci po poľsky. Keďže ja s poľštinou nemám problém, dorozumel som sa veľmi dobre. Samozrejme, že som sa učil aj angličtinu, škola bola zadarmo a získal som certifikát."
Väčším problémom pre mnohých cudzincov bolo dodržať prísne pracovné normy a naučiť sa splniť skutočne vysoké nároky zamestnávateľa. Robiť na Wall Street, to nie je len tak. "Robili sme údržbárske a rekonštrukčné práce na výškových budovách. Len vyjsť hore a dole na 55 poschodovej budove na pojazdnom lešení trvalo trištvrte hodiny. Na začiatku nás bolo 22, ale postupne cez zimu nás zostalo len osem a ja som bol služobne najmladší. Podmienky boli totiž tvrdé. Zo skupiny, čo cez leto prijali do práce, si šéf nechal len mňa. Človek, ktorý si nedokáže zastať robotu, tam nemá šancu. Všetko bolo znormované a každý robotník bol maximálne využitý. Keď sa šlo napríklad robiť so zbíjačkou, jeden človek si bral hneď dve. Zbíjačka totiž mohla vypovedať, vtedy ju bolo treba odhodiť a zobrať si ďalšiu, človek však musel vydržať. Každá minútka bola spočítaná a tvrdo odmakaná. Boli časy, keď sme prakticky od Vianoc do Veľkej noci robili v kuse, nemal som jedného voľného dňa. Do práce aj z práce ma vozili, doma som sa len najedol a vyspal, ale bol som rád, že mám prácu a vždy som myslel na ženu a malé deti, ktoré som nechal doma, lebo všetka ťarcha starostlivosti o domácnosť zostala na manželke."
Napriek tvrdej práci si Mikuláš Koneval vždy našiel čas zájsť do kostola a nenechal si ujsť ani známe turistické atrakcie. Zblízka si pozrel Sochu slobody, dnes už neexistujúce "Dvojičky", Empire State Building či Niagárske vodopády a pracovne si odskočil i do Chicaga a Bostonu. "Bolo to pekné, ale zo všetkého bolo cítiť biznis, komerciu. Najmä na Soche slobody sme museli vystáť dlhé rady, kým sme si kúpili vstupenky, potom sme vyšli po schodoch, hore sme sa trošku popozerali, odfotili a zase sme šli dolu. Zato šum Niagáry bol nezabudnuteľný. Bohužiaľ, nevyšiel mi Grand Canon ani Florida, voľného času bolo málo, práca bola prvoradá," spomína cestovateľ.
Ešte ťažšie však bolo vydržať dlhý čas bez rodiny a blízkych. Aj keď dcéry i manželka prišli nakrátko na návštevu, väčšinu času bol predsa len bez nich. "Najhoršie a najsmutnejšie sú sviatky v cudzine. Hoci sme sa zišli viacerí krajania, čo bolo veľmi príjemné, domov som len telefonoval a musel som sa veľmi premáhať, aby som sa nerozplakal. Rád spomínam na dobrých ľudí a krajanov, s ktorými sme po celý čas držali spolu, ale návrat domov bol aj tak najkrajší," uzavrel M. Koneval.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
