systémy si uzurpovali jeho slobodu a otrockou prácou chceli zlomiť jeho myslenie. Sedem mesiacov bol v nemeckom zajatí a zachraňoval civilistov v rozbombardovaných Drážďanoch. Po vojne pracoval štyridsať mesiacov v "armáde bez zbraní" ako petépak, pretože takzvaný ľudovodemokratický režim ho označil za "politicky nespoľahlivého". Dvakrát bola smrť tak blízko neho, že jej unikol snáď len zázrakom. Aj keď tie roky zanechali ťažké stopy na jeho fyzickom zdraví, jeho duch zostal nezmenený. Dnes sú obidva režimy, ktoré ho väznili, mŕtve, on žije v Michalovciach a stále intenzívne premýšľa o podobe dnešnej slovenskej spoločnosti. Volá sa Alexander Babjak a má 78 rokov.
V povstaní
Keď vypuklo SNP mal Alexander Babjak 16 rokov. Dnes otvorene priznáva, že v tom veku nevedel rozpoznať historický význam tej doby. "Bol som mladý, do hôr ma zlákal kamarát a ja som si myslel, že zažijem dobrodružstvo," vysvetľuje. Dostal sa do partizánskej brigády Jánošík, ktorej velil Ernest Bielik. Babjak spomína, že boli pod obrovským nemeckým tlakom s vojenské protiakcie organizovali len s ťažkosťami. Zrejme aj preto ho po dvoch mesiacoch aj s ďalšími mladými chlapcami Nemci zajali. "Prišli skoro ráno, keď sme spali v senníku niekde pri Ružomberku. S bodákmi prepichovali seno a všetkých, čo sme tam boli našli a zajali," hovorí.
Nemecké zajatie
Babjak bol potom v nasadení v pracovných jednotkách na území Nemeck. Najdlhšie pracoval v Drážďanoch, teda v meste, ktoré bolo terčom najzničujúcejších náletov spojeneckých vojsk v druhej svetovej vojne. "Odpratávali sme trosky po bombardovaní a hľadali sme zavalených civilistov. Pri tých neustálych náletoch hľadel človek každý deň smrti do očí," spomína.
Zajatcov hneď po príchode do Nemecka oboznámili s tvrdými pravidlami. Jedným z nich bolo, že ak niekto bude pristihnutý pri krádeži, bude namieste zastrelený. Babjak si toto upozornenie dobre zapamätal a aj napriek tomu, že hlad bol často neznesiteľný, nikdy sa nepokúsil zaobstarať si jedlo zakázaným spôsobom.
Po čase ho začal trápiť akútny zápal slepého čreva. Pri jednom nástupe nedokázal od bolesti ani rovno stáť. Keď nemecký dôstojník videl skrčeného zajatca, myslel si, že skrýva ukradnuté jedlo, okamžite vytiahol pištoľ a na Babjaka raz vystrelil. "Najprv som si myslel, že zomieram, ale potom som si uvedomil, že necítim bolesť. Zostal som ležať, nemecký vojak sa po výstrele o mňa nestaral a šiel ďalej. Pribehli ku mne zajatci a hľadali zranenie. Nebolo vidieť žiadnu krv, potom prišli na to, že guľka trafila medailón Panny Márie, čo som mal vo vrecku blúzy," približuje neuveriteľnú udalosť.
Tento zážitok Babjaka navždy poznačil. Je silno veriaci človek a v tom, že vtedy prežil vidí dôkaz svojej viery. Po jednom z posledných bombardovaní v apríly 1945 pred príchodom Sovietskej armády využil chaos a z totálne zničených Drážďan ušiel. Za niekoľko týždňov peši došiel až domov, do Michaloviec.
Prerušené štúdium
Po vojne Babjak sa začal učiť za katolíckeho kňaza na bohosloveckej fakulte v Košiciach. Po februárových udalostiach v roku 1948 školu komunisti jednoducho zatvorili. Čoskoro mu prišiel povolávací rozkaz. Babjak netušil, že bol režimom vytipovaný ako "politicky nespoľahlivý" a preto bude slúžiť v trestných vojenských pracovných jednotkách tzv. Pomocných technických práporoch (PTP). "Nikdy mi nikto nepovedal prečo som bol zaradený do týchto jednotiek. Bez súdneho rozhodnutia i bez akéhokoľvek vysvetlenia som bol zbavení osobnej slobody," hovorí.
Do PTP
Predtým Babjak o PTP ani nepočul. Čoskoro však pochopil. "Odviezli nás na Libavu a potom na Sázavu. Čudovali sme sa tomu, pretože tam neboli žiadne kasárne. Obliekli nás do starých vojnových krvavých uniforiem a ubytovali v drevených barakoch plných ploštíc," spomína.
Babjak nastúpil do 53. PTP. Pracoval spolu s lekármi, kňazmi, vyhodenými študentmi, ale aj ľuďmi, ktorých niekto udal a tak sa zbavil osobného nepriateľa alebo konkurenta v práci. "Takéto udavačstvo bolo veľmi rozšírené," tvrdí. Počas každodennej až 16-hodinovej pracovnej doby bol nasadený na výstavbu armádnych stavieb, železničných tratí, ciest a letísk, neskôr fáral v bani. Cez víkendy zasa vykladali vagóny. Po celodennej úmornej práci nasledovalo vojenské cvičenia alebo politické školenia. Strava bola mizerná, v barákoch zima.
V tábore boli petepáci vystavení svojvôli veliteľov. "Boli to vojaci bez vzdelania a opilci. Niektorí z nich neboli ani ľudia," spomína. Jedným z najkrutejších bol štábny kapitán Ružička. Babjak raz na Sázave prekonal strach a Ružičkovi sa prihovoril, pretože v ňom spoznal vojaka českého protektorátneho vojska, ktorí slúžil nacistom. Zazrel ho pri svojom transporte v roku 1944 do Nemecka, keď vlak stál v stanici v Terezíne. Ružička vtedy slovenským zajatcom doniesol chlieb a horčicu. "Povedal som mu, odkiaľ ho poznám, on sa rozplakal. Začal mi rozprávať ako pri vypálení Lidíc a Ležákov bol v treťom okruhu jednotiek, ktoré zaisťovali, aby nikto z dedín neušiel," vysvetľuje Babjak. Po tomto dni sa kapitán zmenil. Zvýšil pracujúcim prídely jedla, ale po niekoľkých mesiacoch bol prevelený. Nový veliteľ zaviedol ešte tvrdší režim.
Keď sa po uplynutí dvoch rokoch vojenskej služby petepáci tešili na civil, čakali márne. Prišlo oznámenie, že pokračujú vo výnimočnom cvičení "na dobu neurčitú". "Potom sme už nevedeli, kedy tomu bude koniec, mnohých to zlomilo," pripomína Babjak.
Najťažšie bolo Babjakovi po jednej z prehliadok osobných vecí, ktoré sa pravidelne opakovali. "Našli mi medailón, ktorý mi v Nemecku zachránil život. Prosil som ich, že nech mi ho pre Boha neberú, vysvetľoval čo pre mňa znamená. Smiali sa mi," dodáva.
Blízko smrti
Pri nebezpečnej práci dochádzalo bežne k úrazom, často smrteľným. Aj Babjak utrpel ťažké zranenie ruky. "Nemali sme žiadnu zdravotnú službu. Neskôr som sa snažil získať svoje zdravotné záznamy, ale žiadne neboli vedené. Ošetrovali nás lekári, ktorí s nami pracovali," hovorí.
Pri Přerove Babjak pracoval na rozširovaní vojenského letiska. Spomína, ako ich na letisko niekedy v roku 1952 prišiel navštíviť sám minister obrany Alexej Čepička, inšpirátor týchto táborov. Prihovoril sa mu jeden petepák, kňaz, a začali sa spolu objímať. "Ukázalo sa, že kňaz mu v nemeckom lágri zachránil život," hovorí Babjak. Na druhý deň kňaz zmizol.
Počas práce v bani v Ostrave raz Babjak po druhýkrát bezprostredne unikol smrti. "Bol som strašne unavený a tak som v jednej chodbe v podzemí zaspal, hoci som mal pracovať pri kombajne, ktorí drvil uhlie. Zobudili ma kopance majstra, ktorý mi strašne nadával a poslal ma hore. Tam som uvidel tri krvavé debny, majster mi vysvetlil, že všetkých troch petepákov, ktorí pracovali na mojom úseku kombajn zomlel," vravel.
Za 40 mesiacov tisíc korún
Babjaka veľmi poburuje, keď sa o členoch PTP hovorí, že "si dobre zarobili a po príchode domov si kúpili autá,". V skutočnosti im zo mzdy boli zrážané náklady na ubytovanie, stravu atď., takže dotovali armádny rozpočet. Z tohto zvyšku polovicu dostávali ako výplatu, druhá išla na vkladnú knižku uloženú na veliteľstve. Babjakovi sa začali vklady na knižku ukladať až po dvoch rokoch potom, ako nastúpil do PTP. Chýba tam aj obdobie, keď bol v bani, kde sa zarábalo najviac. Po prepočte kvôli v menovej reforme v roku 1953 z jeho 8-tisíc korún zostalo 1500 korún. Počas posledných dvoch dní jeho služby ešte niekto stihol z nich vybrať 800 korún. Po štyridsiatich mesiacoch otrockej práce zostalo Babjakovi na jeho vkladnej knižke 1394 korún.
Prepustenie z armády
Začiatkom roku 1953 ovládol Babjakovu jednotku strach. Začalo sa hovoriť, že budú odvezený do sovietskych gulagov. Keď v marci zomrel Stalin a hneď na to Gottwald, väzni začali veriť, že sa tak už nestane, ale neistota pretrvávala. O to väčšia bola ich radosť, keď sa dozvedeli o svojom prepustení do civilu. "Na Silvestra v roku 1953 nám pri nástupe oznámil, že sme prepustení. Nemohol som tomu uveriť, keď som ešte v ten deň odchádzal, stále som sa za seba obzeral, či za mnou niekto nejde," spomína. Domov sa tak Babjak dostal až koncom roku 1953, teda patrí k tým, ktorí boli vo vojenských pracovných táboroch najdlhšie.
Odchodom z armády problémy pre Babjaka neskončili. Stigmu "petepáka" si niesol celý život. "Nikde nás nechceli," povie. Zamestnal sa iba po veľkých peripetiách vďaka intervencii kamaráta vo vodnom družstve, potom 30 rokov pracoval v okresnom stavebnom podniku.
Babjak ani raz nespomenie nedostatočné finančné odškodnenie bývalých príslušníkov PTP. To čo ho však veľmi trápi, je že "dodnes sa petepákom za ich trápenie nikto neospravedlnil," Babjak naň stále čaká a s ním ďalšie stovky ľudí rovnako postihnutých komunistickým režimom. Žijú už len poslední...
Babjak ani raz nespomenie nedostatočné finančné odškodnenie bývalých príslušníkov PTP. To, čo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
