roka do zemetrasením zničeného iránskeho mesta Bam, niekoľko rokov sa venoval kosovskej otázke, pracovne precestoval mnoho krízových oblastí a krajín sveta a založil aj humanitárnu organizáciu Človek v ohrození. Jeho fotografie si počas najbližších týždňov môžete pozrieť v Galérii U. S. Steelu. Ešte pred vernisážou sme sa s A. Bánom stihli o jeho práci aj porozprávať.

Za každou vašou fotografiou sa skrýva nejaký príbeh, osud človeka. Spomeniete si na niečo, čo vás pri vašej práci mimoriadne dojalo, zanechalo vo vás dojem na celý život?

- Určite Kosovo. To som poznal z tej intímnej stránky, pretože, keď sme tam opravovali školu, ubytovali nás v miestnej katolíckej škole. A keď žijete s ľuďmi, tak vás postupne príjmu, rozprávajú vám svoje príbehy. No ťažko by som vypichol jeden príbeh, tam ich boli stovky... A práve Kosovo ma takpovediac zasiahlo tak, že som po návrate odtiaľ založil spolu s kolegami novinármi organizáciu Človek v ohrození. Lebo v tej chvíli som sa sám seba spytoval, že čo môžem ako novinár urobiť viac okrem toho, že ukážem ľuďom fotky, ktoré si pozrú. Preto sme založili humanitárnu organizáciu a začali sme zbierať prostriedky na opravu školy.

Z vašej organizácie odišla teraz jedna pracovníčka aj na Srí Lanku, ktorú zasiahlo tsunami...

- Jej cieľom je vytipovať oblasť, kam bude nasmerovaná pomoc, na ktorú sme vyhlasili verejnú zbierku. Podľa našich predstáv by to malo byť na opravu komunitného objektu ako sú školy, nemocnice prípadne obydlia. Neskôr by sme sa chceli orientovať aj na projekty v Indonézii. Takže určite sa chystám do Indonézie alebo na Srí Lanku.

Aká atmosféra obyčajne panuje v krízových oblastiach?

- Tá sa veľmi mení. Keď prichádzate do krajiny po prvýkrát a vidíte také výjavy ako je napr. pohreb, musíte byť veľmi empatický. A keď vycítite, že ste neželaný, treba to rešpektovať. Naozaj veľa záleží na mimoverbálnej komunikácii. Ja napr. neviem po albánsky, no stačí pohľad do očí a vycítite to. Zároveň vás tí ľudia berú ako spojencov, aby vypovedali svoj príbeh cez médiá, fotografiu. Možno skôr fotograf ako filmár je akceptovaný. A keď už máte nadviazané vzťahy, akceptujú vás.

Pre rokom ste boli v zemetrasením postihnutom Bame, teraz prinieslo ľuďom nešťastie tsunami. Myslíte, že sú to, ako niektorí vravia, varovné signály Matky prírody?

- Nepatrím k tým, čo majú fatalistický pohľad, že sa príroda chce pomstiť ľudstvu. Hoci, zároveň viem, že sa ako celok správame k prírode necitlivo a že sa citlivosti len učíme. No nezdieľam názor, že sa to deje preto, ako sa správame, hoci čiastočne je to aj tým. No katastrofy tu boli vždy, aj v Staroveku boli rôzne skazy. S tým treba vedieť žiť. Jedna vec je pravda, že popri Ázii akoby trošku zanikla pozornosť venovaná vážnym problémom v Afrike, kde denne zahynie v dôsledku hladomoru toľko ľudí ako zahynulo tam. Pozornosť sveta je vždy kampaňovitá a práve preto si myslím, že by sa mal začať nejaký systematický program boja proti chudobe, ktorý by zahŕňal aj Áziu, Južnú Ameriku, aj Afriku.

Mávate strach, kedď chodievate do krízových oblastí?

- Mávam strach, párkrát ma možno paralyzoval, ale strach je výzva, s ktorou sa treba vedieť vyrovnať. Ja neriskujem svoj život. Nepovažujem sa za vojnového fotoreportéra, ktorý nasadzuje svoj život, skôr za človeka, ktorý zaznamenáva dopady vojny na obyčajných ľudí.

Čo by ste teda svojou tvorbou chceli povedať?

- Že musíme byť vnímaví. Že musíme svoj život konfrontovať so životom iných ľudí, musíme byť schopní citlivosti a vnímavosti. Mali by sme si uvedomiť, že žijeme v jednom svete, ktorý je už dnes prepojený nielen komunikáciami, internetom a techonológiami, ale aj mierou solidarity. To čo dnes vidíme zo zbierok vo Švédsku, Nemecku i v iných krajinách, je znakom vyspelej spoločnosti - že ľudia sú ochotní z toho, čo zarobia, dať niečo aj na to, aby sa vyrovnávali rozdiely, ktoré na svete stále vládnu. Lebo sú rozdiely medzi chudobou a biedou, o ktorej my často hovoríme a o tej čo je skutočne vo svete. Aj to ukazujem na tejto výstave.

Zmenili sa nejako vaše hodnoty po tom, čo ste toto všetko videli?

- Zmenilo sa jedno. Človek keď príde niekam, kde bola vojna alebo katastrofa, tak má tendenciu jednej strane dávať viac za pravdu. To sa mi stalo aj na Balkáne, kde boli spočiatku jednoznačne obeťami kosovskí Albánci, pričom keď to sledujem v dlhšom časovom horizonte, tak dnes už nehovorím o vinníkoch ako národoch. Lebo takisto sú obeťami aj Srbi. Takže naučilo ma to poznaniu, že neexistuje národ ako vinník, vždy sú konkrétni vinníci vodcovia toho národa. Naučilo ma to aj väčšej miere empatie voči tomu, aby sme rešpektovali spôsob života v iných krajinách. Aby sme všade nevnucovali náš model života.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári