Keď nechcel dať bicykel, Rus naňho namieril samopal

V stredu sme si pripomenuli pre naše mesto významný dátum - 60 rokov od oslobodenia Košíc Sovietskou armádou. I keď sa priamo v uliciach mesta prudké boje nezvádzali a obetí vojny bolo menej ako v iných mestách, aj tu ľuďom naháňali obavy slová streľba, nálet, smrť. Traja zo štvorice obyvateľov Košíc, ktorých sme oslovili a poprosili o zaspomínanie, boli v tom čase deťmi. Jeden nám zas vyrozprával zážitky, ktoré získal ako vojak slovenskej armády.

Neďaleko neho vybucha mína

Ing. Vojtech Štircinger mal v čase oslobodenia Košíc 14 rokov. Doma ho ťažko vedel niekto udržať, vonku to bolo podstatne zaujímavejšie. "Raz som si takto išiel po ulici od kasární na Zborovskej ulici smerom k Štúrovej. Pod pazuchou som držal obrovskú korisť - dvojkilový chlieb, ktorý som kúpil od vojaka. Neviem, prečo ho nechcel. Idem si idem, keď som začal vnímať akési svišťanie, ktoré sa stále viac a viac približovalo. Neviem, čo mi povedalo, aby som sa hodil na zem, no ľahol som si. Dobre som urobil, pretože na niekoľko metrov odomňa niečo dopadlo a urobilo to ryhy." Vojtecha zachránilo pred smrťou to, že medzi ním a miestom dopadu míny zhodenej z lietadla bol vyvýšený zelený trávnik. Nákladné auto, čo stálo neďaleko pri budove, tlaková vlna vtlačila do vchodu budovy.

"Keďže moja krstná mama žila v Barci, občas sa stalo, že som za ňou cestoval vlakom od dnešnej malej stanice. To sa už boje zostrovali, a tak sa stávalo, že osamelé lietadlá nalietali nad Košice a ostreľovali, čo videli v pohybe. Ich pozornosti neušli ani vlaky. Buď zo vzduchu zlikvidovali len rušeň alebo nadleteli i nad celý vlak a strieľali do striech vozňov. I ja som takýto nálet zažil." Našťastie ľudia skoro uvideli približujúce sa lietadlo, všetci teda vlak opustili a rozutekali sa. V. Štircinger dodnes nechápe, ako sa mu podarilo na prvý šup preskočiť s kufríkom v ruke rampu, ktorá bola pri trati a dostať sa do bezpečia.

V čase pred skončením vojny bývali Štircingerovci na Tichej ulici. "Pamätám sa, že zrazu začalo byť v našom dome rušno a hluk. Ľudia kričali: ´idú Rusi, idú Rusi´ a utekali do krytu. Spomínam si aj na ruského vojaka, ktorý stál na ulici, v ruke zvieral samopal a usmieval sa od ucha k uchu. O niečo ďalej, na križovatke Tichej a Rastislavovej ulice, vnímal som muža s klobúkom v ruke a so starou ženou po boku, ktorý mával vojakom idúcim na povozoch po Skladnej ulici. Z celého hrdla kričal: ´Éljen! Éljen!´ Preložiť sa to dá ako ´hurá´ alebo ´nech žije!´"

Keďže zásobovanie bolo v tom čase zlé, Vojtecha mama už o trištvrte na dve v noci budila, aby vstal, obliekol sa a išiel sa postaviť do radu na chlieb. Obchod pritom otvárali o 8. hodine. Podobne to bolo aj s mliekom. Ako chlapec bol naň odkázaný, a tak boli radi, že im ho jedna žena nosila až z Belže. Po oslobodení už nemohla dochádzať, a tak sa musel po mlieko vybrať Vojtech k nej. Sadol na bicykel a krútil pedálmi. "Už som bol takmer za dnešnými Šebastovcami, keď ma zastavil opitý Rus a kázal mi dať mu bicykel. Odmietol som, veď to bola moja jediná zábava, aj spôsob prepravy. Keď ale na mňa namieril samopal, okamžite mi došlo, že bicykel ´je jeho´. Musí byť. Po mlieko som došiel pešo a rovnako po vlastných som sa musel vrátiť späť."

Nebála sa tankov ani uniforiem

PhDr. Mária Lamiová, CSc. z Archeologického ústavu SAV mala v čase oslobodzovania Košíc 9 rokov. Vojnový konflikt vnímala očami štvrtáčky, preto sa jej spomienky na udalosti tých dní viažu predovšetkým k pre ňu príjemnejším chvíľam. Pamätá si napríklad, že na prelome rokov 1944 a 1945 bola tuhá zima s kopou snehu. Až takou, že na niektorých miestach boli chodníky len ledabolo očistené a lemovali ich haldy snehu. "My, deti, sme z toho mali veľkú radosť. A to, že dospelí spomínali slová ako ´vojna a streľba´, sme takmer nevnímali. Hlavná vec, že sme sa mohli guľovať a neišli sme do školy. Strach som nepociťovala. Neobávala som sa ani vojenských uniforiem a tankov, ktoré sme videli v uliciach."

Jediné, čo sa jej hlbšie vrylo do pamäti, bola kanonáda na Silvestra. Dnes sa príchod nového roku oslavuje ohňostrojom, vtedy to bol rachot a vzduch prerážajúce strely. "Ľudia z okolia, aj moji rodičia, si vtedy ticho šepkali, že front stojí pri Seni a že už to dlho nepotrvá. Čo dlho nepotrvá, to mi ale nevysvetlili..." O pár dní neskôr sa naozaj čosi zmenilo. Na niektorých budovách sa objavili nápisy popísané azbukou. Prečítať ich ale M. Lamiová nevedela, vtedy sa ruština v školách neučila. A to, o aký jazyk ide, sa tiež dozvedela len od dospelých.

Pamätá si tiež, že do svojej školy na Mäsiarskej ulici sa nemohla dostať, pretože v nej bola zriadená vojenská nemocnica. Do školskej lavice, ale na Kováčskej ulici, zasadla až v apríli 1945, po vyhlásení Košického vládneho programu. Dnes táto škola neexistuje, ale vtedy to bolo asi jedno z mála fungujúcich školských zariadení. "I preto v dvojmiestnej lavici bolo natlačených až sedem detí a v jednej triede dokonca stodvadsať." Väčšina škôl ešte v tom čase slúžila ako lazarety.

"Spomínam si i na to, že s chlebom, aj ostatným jedlom, bol problém. Tak počas vojny, ako aj prvé mesiace po nej." Ľudia aj hodiny vystávali v rade, len aby sa dostali k potravinám. "Doteraz vidím pred sebou ´kýble´, teda vedrá, v ktorých bola čudná nasladkastá zmes. Volala sa melasa a bol to nerafinovaný cukor. Chuťovo síce nebol najlepší, ale na tie časy, keďže nič lepšie nebolo, patril k vzácnostiam."

Provereno. Min net

Aj známy košický fotoreportér Róbert Berenhaut bol v čase oslobodzovania Košíc priamo v dejisku. Pravda, tiež len ako mládenec. Keby bol mal možno o rok viac, aj by ho boli zobrali na vojnu. Mal však šťastie, a tak prežíval udalostí tých dní doma, na Hlavnej ulici, neďaleko Dómu sv. Alžbety.

Pamätá si, že asi týždeň pred príchodom Červenej armády sa na noc pre istotu presťahovala rodina do úkrytu. Pravda, s dostatočnými zásobami jedla, vody a dokladmi. "Výhodou bolo, že medzi úkrytmi boli prepojovacie chodby, takže v prípade zásahu bombami sa dalo uniknúť.

Občas sme do podzemia utekali aj cez deň, lebo na prelome rokov 1944 a 1945 sa dosť často začali nad Košicami objavovať prieskumné lietadlá, ľudovo nazývané raty. A nikto nič nechcel riskovať."

Tieto lietadlá prilietavali takmer pravidelne okolo jedenástej. Nalietavali dosť nízko a stalo sa, že keď niekoho videl pilot na ulici, doslova len rukou vyhodil z kabíny mínu. Jedna taká padla tesne k dómu, druhá k divadlu. Nielenže vybila okná na okolitých domoch, ale na chráme sú dodnes stopy po črepinách. "Aj 19. januára 1945 sme boli v úkryte. Zrazu niekto zabúchal na ťažkú bránu a bolo počuť hlas, aby sme išli vonku, že došli Rusi. Ženy sa síce spočiatku báli, ale my, 14 až 16-roční chalani, sme boli zvedaví. A tak sme išli na prieskum. Na chodníku už postávali ľudia a kývali vojakom, ktorí boli z každej strany tankov."

Zrazu si R. Berenhaut všimol od Vrátnej ulice prichádzať skupinu vojakov. V jednej ruke vedro s vápnom, v druhej štetec. Občas vošli do dvora, spýtali sa, či tam nie sú germáni a keď zistili, že nie: na stenu napísali známe: Provereno. Min net.

"Veľkým zážitkom bolo pre mňa stretnutie s asi 10 a možno už aj 12-ročným chlapcom. Mal na sebe dôstojnícku uniformu a na výložke našitých asi šesť hviezdičiek, ktoré mu tam dali vojaci," pokračoval v spomienkach R. Berenhaut, ktorý ešte viac ako hviezdičky závidel chlapčaťu krásnu belgickú malorážku a škatuľku nábojov. "Samozrejme, že sme ho vyprovokovali, aby ukázal, ako vie strieľať. Keďže vrabcov sme hneď vystrašili, na rad prišlo pouličné osvetlenie. Žiadnu škodu sme neurobili, lebo Nemci už dávnejšie predtým poškodili elektráreň a mesto bolo aj tak bez elektrickej energie."

Na druhý deň po príchode do Košíc skupina ruských vojakov pristavila na dvor kina Tatra benzínový agregát a zadarmo premietali žurnály o víťaznom ťažení Červenej armády. Vojne predsa ešte koniec nebol a propaganda bola dôležitá.

Má vyznamenania za Duklu i SNP

Peter Jurčo pochádza z Liptova, ale od skončenia vojny, ktoré ho zastihlo na ceste do Valašského Meziříčí, býva v Košiciach. Na front sa dostal ako 22-ročný mladík. Zverbovať sa dal úmyseľne, viedla ho láska k vlasti. "Vonkoncom som nemal predstavy, čo to je mínové pole a aká je to hrôza, keď okolo vás lietajú guľky a umierajú kamaráti."

Dostal sa do 2. paradesantnej brigády, ktorá mala byť vysadená na území Slovenského národného povstania. V Moskve sa totiž už koncom roku 1943 vedelo, že sa takýto ozbrojený boj proti fašistom a ich domácim prisluhovačom na Slovensku chystá. Situácia sa ale vyvŕbila inak. Vo vojenskom lágri, kam sa P. Jurčo ako vojak slovenskej armády dostal, sa spolu s ďalšími z brigády rozhodol, že budú bojovať po boku sovietskych vojakov. Namiesto výsadku na územie SNP bol s jednotkou nasadený na vstupe do Karpát ako príslušník 1. československého armádneho zboru v zahraničí po boku 38. sovietskej armády. Keďže však vtedajšie velenie dvoch slovenských divízii, ktoré mali uvoľniť cestu cez Karpaty, zlyhalo, vojaci, ktorí boli uvedomelejší, prešli k partizánom alebo sami vytvorili partizánske skupiny. Niektorí z tých váhavejších sa dostali do rúk Nemcov a skončili v koncentračných táboroch.

"Počas výcviku v Proskurove, kde sme dolaďovali vojenskú taktiku, museli sme si dosť dávať pozor, lebo Nemci nás často bombardovali. Vo dne, ale keď zistili, že sme sa preorientovali na nočné cvičenia, tak aj o polnoci. Našťastie, mne sa pri útokoch nič nestalo, a tak som sa mohol do bojov zapájať," pokračoval P. Jurčo. Doteraz si napríklad pamätá ako trénovali zoskok z lietadla. "Na prvé výsadky nám namiesto lietadla slúžil klasický balón, do ktorého sa naraz vošli traja vojaci a inštruktor. Balón nemal špeciálne zariadenie, len kovovú trubku, na ktorú sa pripevnila šnúrka od padáka. Naše padáky sa totiž vyťahovali samé, takže keď vojak z gondoly balóna vyskočil, padák sa vytiahol a šnúrka sa mala odtrhnúť." So samotným skokom problém prakticky nikto nemal. Zato so súkennými čižmami áno, pretože mali širokú sáru a keď parašutisti z balóna vyskočili, neraz sa stalo, že ich pri lete stratili. Niekomu sa čižmy podarilo nájsť, poniektorí museli vyfasovať nové.

Dnes už 84-ročný P. Jurčo sa svoje rozprávanie snažil okrem tejto odľahčiť aj ďalšími príhodami s humornejším nádychom. Najviac ale bolo smutných spomienok. Nemci totiž mali dosť ostreľovačov a pri viacerých bojových operáciách sa prejavila i dobre premyslená taktika, a tak pod ich paľbou skončilo veľa vojakov. V prípade P. Jurča však šťastena stála pri ňom a počas viac ako dvojročného vojnového šialenstva, do ktorého sa zapojil, nebol ani jediný raz zranený.

I keď nebojoval priamo v okolí Košíc, ale pri poľskom meste Krosno, teda na druhej strane Karpát, bol jedným z tých, čo sovietskym vojakom cez Duklu otvorili bránu na Slovensko. Neskôr sa dostal i do SNP. Za svoje hrdinstvá má aj vyznamenia: pamätné medaily k rôznym výročiam Karpatsko-dukelskej operácie, sovietske ocenenia, aj Rad SNP II. triedy.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Lenivosť môže byť poslednou

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári