Keď sa nevprace do kože, bitku nahraďte dobrým slovom
ADHD. Štyri písmená, za ktorými sa ukrýva vážna porucha správania, prejavujúca sa od útleho veku dieťaťa. Vlastne od narodenia, ale väčšinou je diagnostikovaná až v školskom veku. Rodičia to zistia tak, že ich dieťatko málo spí, je nepokojné, má otočený deň a noc, nechce jesť, stále cíti smäd, preto veľa pije. Keď začne chodiť, neustále je v pohybe, strháva veci, je podráždené, nechce poobede spať. Toto ´roztečené´ správanie pokračuje aj keď príde do škôlky. Hra takéhoto dieťaťa je zväčša deštruktívna, rozoberá veci, skáče iným do reči, odbieha, nevie sa sústrediť. Detí s ADHD (Attention Deficit Hyperactive Disorder) je veľa, podľa štatistík každé štvrté v predškolskom veku.
"Pre rodičov takéto zistenie nie je príjemné a mnohí i nesprávne reagujú," tvrdí MUDr. Terézia Rosenbergerová, psychiatrička z detskej ambulancie Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou na Triede SNP, s ktorou sme sa rozprávali o tomto onemocnení. "Dieťa za každý iný krok ako si oni predstavujú, upozorňujú, kričia naň, ak nepočúvne, prichádza k slovu trest. Pritom by bolo oveľa rozumnejšie namiesto kriku vylúčiť z jedálnička kakao a čokoládu. Zabezpečiť tiež pravidelný, i keď možno jednoduchší denný režim, nepreťažovať dieťa podnetmi, ale dopriať mu aj trošku pokoja namiesto neustáleho kontaktu, nechať ho, nech sa aj samo hrá," .
Vylúčenie kakaa a čokolády ale nestačí, tým sa zdravotný stav nedostane na pravú mieru. Dieťaťu treba nechať priestor, aby behalo, plávalo, bicyklovalo, tancovalo, teda či už športom alebo nejakým iným pohybom, i motoricky zo seba vydalo energiu a prirodzenou cestou sa unavilo.
"Ďalším zlým obdobím je škola. Múdre učiteľky už v škôlke zvyknú rodičov upozorniť, že by bolo dobré, ak by sa u dieťaťa odložil nástup do školy, pretože je na povinnosti nezrelé. Máloktorý rodič však počúvne. Väčšinou svoje rozhodnutie obhajujú argumentáciou: ´môj synček pekne hovorí básničky a rýchlo sa všetko naučí veď už pozná písmená, číta...´ Dieťa si však nevie zaviazať šnúrky na topánkach, neutrie soplík, nedokončí žiadnu prácu, chvíľku neposedí, je nepozorné, nevie jesť príborom... "Samotná škola tiež nie je len o dvoch básničkách, ktoré sa dieťa dokázalo naučiť. Je to okrem iného aj najmenej 5-krát 45 minút sedenia v lavici, písania úloh, dokončenia začatého čítania," tvrdí T. Rosenbergerová.
Deti sa na školu zväčšia tešia, no rodičia nevedia odhadnúť ich schopnosti, čoho dôsledkom sú prvé vážne sklamania pre dieťa, rodičov, i stretnutia s psychológom, pretože takéto nezrelé deti majú veľa vážnych problémov. Učitelia ich zhrnuli do jedného spoločného výrazu - poruchy správania. K nim patria porucha sústredenia, nezrelosť, neschopnosť dokončiť prácu, neschopnosť hrať sa, neskákať do reči, vydržať, kým na dieťa príde rad. Následne dochádza aj k narušeniu rovesníckych vzťahov, lebo takéto dieťa je dráždivé, stále sa dožaduje pozornosti, chce byť v centre záujmu, len ono túži byť pochválené pani učiteľkou. Aj keď niekedy niet začo, lebo jeho práca je nedokončená, povrchná, určite nie taká ako si predstavuje učiteľ i rodič.
K týmto spomínaným školským problémom sa začínajú pribaľovať neurotické ťažkosti. Dieťa sa pomočuje, nechce chodiť do školy, bolí ho ráno bruško, hlava, zvracia. To je jeden druh prejavu. Tým druhým je agresivita, podráždenosť, dieťa je zlé.
Nech si čarbe, ale aspoň počúva
A začína striedanie škôl. Najprv jedna, po nej druhá, tretia. Do ambulancie doktorky T. Rosenbergerovej chodia deti, ktoré sú za tri roky už v štvrtej škole. Nikto si pritom neuvedomuje, že tieto prechádzania zo školy do školy ochudobňujú dieťa okrem iného o kamarátov. V novej si ich niekedy ani nestihnú nájsť a už sú preč, v ďalšej škole. Tam kde bývajú, tiež priateľov nemajú, lebo deti sa zväčša poznajú práve zo školy. Pritom sa všetko mohlo podľa T. Rosenbergerovej vyvíjať inak, niekedy stačilo nechať dieťa ešte rok doma, nehnať ho do školskej lavice a namiesto trestov sa mu viac venovať.
Z negatívnych výsledkov v škole sa rodičia netešia, a vzápätí robia ďalšiu chybu, po zlej známke alebo poznámke dieťa nepustia von vybehať sa, ale nútia ho sadnúť si k učeniu, aby si známku opravilo. Donekonečna ho preto nútia prepisovať úlohy, prváčik musí aj tri hodiny cvičiť písmenká abecedy. Namiesto toho, aby sa dosiahol pozitívny výsledok, prichádza presný opak - dieťa v škole zabudne napísať aj to, čo doma toľko cvičilo, nespomenie si na text básničky, nevie spočítavať, zle píše diktáty. Väčšina detí pritom nechce v škole zaostávať, všetky by chceli mať samé jednotky či včeličky.
"Rodičia si musia uvedomiť, že aj keď dieťa prinesie od učiteľa poznámku, netreba ho trestať. Takéto dieťa ju musí dostať, lebo ono musí vyrušovať, musí vykríknuť, hlásiť sa, a len ono túži odpovedať. To, že pani učiteľka na to nemá nervy a čas, lebo vyskúšať musí všetkých, je pochopiteľné." I keď, dá sa to podľa MUDr. T. Rosenbergerovej riešiť i rozumnejšie, napríklad posadiť dieťa do prvej lavice k oknu alebo rovno k sebe, za katedru. Keď uvidí, že sa dieťa začína mrviť, môže ho poslať utrieť tabuľu alebo odniesť papier do koša. Pokiaľ je v triede takýchto detí viac, učiteľ môže na chvíľku vyučovanie prerušiť a mať s deťmi krátke cvičenie či sa zahrať na dážď prípadne vietor.
"Mali sme učiteľku prvákov, s ktorou sme sa dohodli, že deti budú mať na laviciach plastelínu. Keď začnú byť neposedné, dovolí im niečo si z nej urobiť. Prvý týždeň na mňa nadávala, lebo deti si chceli len modelovať. Postupne si ale zvykli a hrali sa s ňou naozaj už len tie najnespokojnejšie." Prípadne sa dá riešiť situácia tak, že dieťa má počas učiteľkinho výkladu povolené kresliť si na papier. Keď si čmára, čiže motoricky vydáva aktivitu, učiteľku oveľa viac počúva ako keby na ňu len pozeralo, ale nevnímalo.
"Niektoré učiteľky sú ochotné spolupracovať, iné nie. Pritom len keď budú spoločne postupovať rodič-škola-psychológ, môžeme dospieť k náprave," tvrdí T. Rosenbergerová, ktorá napríklad rodičom poradila, nech kúpia dieťaťu mäkké prívesky, ktoré môže stláčať, stískať, a tak vydávať silu.
"Už som spomínala, že cestou ´ventilovania´ je tiež šport. Treba dieťa na niečo prihlásiť, aj keď nechce chodiť, lebo tam je tréner a ten vyžaduje poriadok a dokončenie začatého cviku. Autorita rodiča musí byť v tomto prípade mocnejšia ako dieťa. Tam, kde spolupráca funguje, rodič poruche dieťaťa rozumie a pomáha ju odstrániť, vieme sa kdesi dostať. I keď pravdou je, že u mnohých sa situácia zlepší až v puberte, kedy aj mozog dospieva, a lepší sa i sústreďovanie." Pri tejto poruche majú trošku výhodu dievčatá, pretože sa s nimi lepšie pracuje, sú húževnatejšie, aj skôr dospievajú.
Musia sa predvádzať
"Mám dvoch chlapcov s ADHD, z ktorých som veľmi nešťastná. Jeden je tretiak a navštevuje už štvrtú školu. Dosť je agresívny. Keď mal 6 rokov, rodičia mohli počkať so školou. Nepočkali, dali ho. A predpokladané problémy prišli. Nevedeli sme sa napríklad dohodnúť s vedením školy na tom, aby mohol chlapec chodiť na obedy do školskej jedálne." Škola, aby mala pokoj, pretože sa predvádzal a predbiehal, o neslušných spoôsoboch radšej nebudeme hovoriť, ho vylúčila zo stravovania. Chlapec bol spokojný. Aspoň vraj nemusí jesť tie ´gebuziny´. S mamou, ktorá príde z práce domov, idú na obed do reštaurácie. "Riešenie? Chlapec síce získal, pretože sa v školskej jedálni nestravuje, ale dalo sa to spraviť aj tak, že mama namiesto obedov do reštaurácie mohla chodiť do školskej jedálne a sama by na chlapca dozrela. Takto má školák reštauráciu, ale je vyčlenený z kolektívu."
Dieťa vylúčené aj zo školskej družiny stráca prirodzené kontakty, "Na to, aby sa dostal do priazne detí, musí roztočiť kruh upozorňovania na seba. V tomto prípade je problémom i to, že aj učiteľka, ktorú mal veľmi rád, ho, aj preto, že ho riešila už aj psychologička, brala len ako problémové dieťa... Hovorievala, viete, je to prípad, chodí aj na psychiatriu..," opísala lekárka príbeh jedného z chlapcov.
"Druhý ´prípad´ je tiež chlapec, a už je v druhej škole. Učiteľka sa stále sťažovala, že je zlý, podráždený. Snažila som sa to riešiť priamo s ňou, aj som zisťovala, aké ďalšie špecifické problémy chlapec má. Učiteľka bola presvedčená, že žiadne. Ukázalo sa však, že sa u neho prejavujú poruchy učenia, ktoré nevedel zniesť, preto bol agresívny, aj ľahko náchylný na akúkoľvek hlúposť, len aby sa mohol predviesť a priťahovať pozornosť."
Takéto deti, keďže byť dobrými sa im nedarí, veľmi ľahko podľa T. Rosenbergerovej skĺznu do polohy zlého.
Možno je to dedičné
Jednou z mám, ktorej syn Peťo trpí syndrómom ADHD, je pani Zuzana. "Peťo je druhák, má osem rokov a je veľmi, veľmi živý. Už keď vyliezol obrazne povedané z kočíka a začal chodiť, nevedel sa vpratať do kože," začala svoje rozprávanie. I keď bol od narodenia živým striebrom, mama sa spočiatku upokojovala, že z toho vyrastie. Nevyrástol. "Keď začal chodiť do škôlky, problémy sa stupňovali a učiteľky stále viac sťažovali, že je živý, nezvládnuteľný, mal výbušné reakcie na akýkoľvek podnet. Stačilo, že niekto do neho len štuchol a už bolo zle-nedobre. Aj keď neviem, či to nie je aj genetikou, lebo môj otec, teda jeho dedko, bol vraj tiež taký horkokrvný," pokračovala pani Zuzana.
Úplne najhoršie to začalo byť v škole. Peťo natrafil na učiteľku, ktorá takéto deti netolerovala. Musel preto školu zmeniť. Keďže sa ani potom nevedel sústrediť na vyučovanie, nedával pozor a cez prestávky sa naháňal, doporučená bola návšteva psychológa.
Pani Zuzana sa s Peťom po istom čase dostala do ambulancie MUDr. T. Rosenbergerovej. "Keď sa s ním porozprávala, potvrdila, že má problémy, je rozháraný, nepokojný. Nasadila mu lieky a začal chodiť na skupinové terapie. Pod kontrolou je asi rok a zmena k lepšiemu je viditeľná. I keď možno je to i tým, že starne a skôr má záujem sa zmeniť," pokračovala v rozprávaní Peťova mama, ktorej tehotenstvo so synom bolo rizikové. Doma majú ešte šesť a polročnú dcérku, ktorá je bratovým pravým opakom. Je pokojná, vyrovnaná, takže deti sa celkom dobre znášajú. "Sestra sa s ním neháda, nebije. Neviem, či je to preto, že sa ho bojí alebo si Peťo k nej nič nedovolí, lebo v podstate je citlivý a dobrosrdečný. Len sa musí dodržať zásada, že stále má byť po ňom," dodala pani Zuzana.
Choroba sa rodí už v matkinom tele
Takmer všetky zo spomínaných porúch vznikajú pri rizikových tehotenstvách, keď má dieťa väčšiu alebo menšiu pôrodnú hmotnosť ako je bežné, keď sa narodilo predčasne alebo čas pretiahlo, keď sa narodilo so syndrómom modrej masky, čiže hneď po narodení neplakalo, lebo bolo pridusené, prípadne malo ťažkú žltačku. Vždy ide teda o to, že bolo nejakým spôsobom ohrozené. Syndróm ADHD môže byť ale aj genetická dispozícia, a ak ho mali rodičia, je dosť pravdepodobné, že ho zdedia i deti, tvrdí T. Rosenbergerová. Negatívny vplyv na to má aj to, ak boli mamy v tehotenstve v strese, veľa fajčili, pili, mali niečo nevysporiadané. A trpia deti, ktoré za to nemôžu.
V tomto roku by sa situácia mala o čosi zlepšiť, pretože už aj u nás má byť dostupný liek na lepšiu koncentráciu pozornosti, liek, ktorý zlepší hlavne školský výkon, umožní dieťaťu dlhšie vydržať pri činnosti, dokončiť začaté. "Nebude však zázrakom, nedá sa teda čakať, že rodič ho dieťaťu podá a všetko zlé bude preč. Veľa vecí budú musieť aj potom prekonávať rodičia a deti spolu. Pravda, za cenu menšieho trápenia. Málokto myslí na to, aké veľké množstvo z týchto detí patrí medzi deti týrané. Nehovorím o modrinách. Psychické útrapy, tresty, ´zarachy´ nevidí každý..."
Keď hovoríme o prevencii drogových závislostí, podľa T. Rosenbergerovej by sme mali hovoriť o malom sebavedomí nepokojných a nezrelých detí, ktoré sa nenarodili ako výborní žiaci... Keď hovoríme o kriminalite a násilí, treba hovoriť o deťoch, ktoré už v pôrodnici plačú viac ako iné deti, a ktoré nikdy nikde nenájdu svoje tiché a pokojné miesto, lebo sotva dosadnú, stolička pod nimi padá. "Hovoriť treba aj o zbytočnosti nekonečných poznámok a trestov namiesto obyčajných slovíčok poď, pôjdeme sa pohrať a potom to zvládneme spolu, lebo my ťa máme radi, veď sme si ťa vysnívali..."
Podľa štatistík trpí vo svete poruchou ADHD približne 1,5 milióna ľudí. Známe osobnosti, ktoré mali problémy so správaním alebo učením sa:
Tom Cruise - herec
George Bush - politik
Robbie Williams - spevák
Albert Einstein - fyzik
Marylin Monroe - herečka
Alžbeta LINHARDOVÁ
Autor: Ani s americkým prízvukom
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
