ČERVENÁ ARMÁDA PRIŠLA EŠTE ZA TMY
Svojho času som sa dostal do zaujímavej a dosť ostrej debaty s istým radikálne mysliacim mladým mužom, ktorý odmietal nazvať vstup sovietskej armády do Košíc v januári 1945 oslobodením a trval na termíne obsadenie, pričom som mal dojem, že vo svojom vnútri bol presvedčený, že to bola okupácia. Je to až paradoxný príklad toho, ako sa súčasná generácia už nedokáže a snáď ani nesnaží vžiť do pocitov doby, keď sa v Európe končil najkrvavejší konflikt všetkých čias druhá svetová vojna. Aj tu, v Košiciach bol prechod fronty oslobodením, ba povedal by som že vyslobodením. Skončil sa totiž okrem iného ten nepríjemný pocit, ktorí mali v Maďarsku /tam sme vtedy patrili/ všetci už od roku 1943, že vojna sa už nedá vyhrať a ktovie ako bude vyzerať porážka. No a 19. januára 1945 to mali už tíi, ktorí sa práve v Košiciach zdržiavali, za sebou.
KONIEC SA BLÍŽIL
Druhá svetová vojna evidentne mlela z posledného. Sovieti práve dobyli Varšavu a rozbehli grandióznu Viselsko oderskú operáciu, Američania a Angličania konečne zastavili poslednú nemeckú veľkú ofenzívu v Ardenách a začali s protiútokom, vyše polovice Maďarska bolo už obsadenej Červenou armádou, Budapešť bola už od vianoc obkľúčená, pustošená pouličnými bojmi, pričom v nemeckí parašutisti ovládali už iba vnútornú Pešť a budínsky hrad. Fronta stála iba asi dvadsať kilometrov južne od Košíc, no Nemci držali zubami nechtami vopred pripravenú oblúkovú obrannú líniu nazvanú Gisella na čiare Plešivec, Turňa, Veľký Milič, Dargov, Vranov nad Topľou a Svidník.
Ich obranu tu zabezpečovala armádna skupina Heinrici, pomenovaná po svojom veliteľovi generálplukovníkovi Gotthardovi von Heinrici. Skupinu tvorila nemecká 1. tanková armáda a maďarská 1. armáda. Ich protivníkom bol 4. ukrajinský front, ktorému velil generál Ivan Jefimovič Petrov. V jeho zostave bojovala aj 18. armáda vedená generálporučíkom Gastilovičom, ktorej mala podľa plánov najvyššieho velenia pripadnúť úloha oslobodiť pás územia od Prešova po Košice. Nemci a Maďari kládli Červenej armáde tuhý odpor, čo im umožňoval podhorský a horský terén, vhodný na obranu. Obe strany podnikali útoky a odrážali protiútoky, v čom dosahovali striedavé úspechy.
V Košiciach zatiaľ prežívala posledné kŕče ultrafašistická diktatúra Ferenca Szálasiho. Bolo vyhlásené stanné právo, obyvatelia boli vyzývaní k mobilizácii, boli obmedzené potravinové dávky, do armády bola verbovaná aj stredoškolská mládež. Pripravovali sa deštrukčné práce, odmontovávalo a odvážalo sa zariadenie priemyselných podnikov a elektrárne, ba dokonca sa odvážali aj električky mestskej dopravy! Členovia Strany šípových krížov, známi ako nilaši, si barbarsky vybavovali účty s ľudmi, ktorých podozrievali zo sympatií ku spojencom. Od 5. do 17. januára došlo k celému radu verejných popráv.
Najprv to bolo 12 obesených na stromoch a kandelábroch dolného konca Hlavnej ulice. Nasledovali popravy v Čermeľskom údolí, na Baránku, na Bankove, v Gajdových kúpeľoch, v Ťahanovciach, Kavečanoch, na Malej stanici, na Vyšnom Opátskom, na kopci Chvalabohu, v Mestskom parku, na Kalvárii a na ďalších a ďalších miestach. Celkom vtedy nilaši zniesli zo sveta asi 530 osôb. Medzi nich patrilo aj 220 Židov, ktorých dovtedy nestihli odtransportovať z Košíc a tak ich priamo vo vlaku otrávili kyanovodíkom.
Keďže však Sovieti rozprášili 12. januára frontu v Poľsku, museli sa začať sťahovať Nemci aj z oblasti Košíc. Miestne úrady síce vyzvali obyvateľstvo k evakuácii mesta, Košičania však neuposlúchli. 17. januára stihli ešte nilaši popraviť veľkú skupinu antifašistov pri ťahanovskom tuneli, potom sa však každý začal starať o vlastnú kožu. Kolaboranti, nilaši, aňáši /prisťahovalci z Maďarska Anyaföldu, ktorí tu mali bdieť nad loajalitou obyvateľstva/, vojaci, všetko to mizlo z mesta. Do polnoci 18. januára 1945 opustila Košice bez boja celá nemecká armáda. Na rozlúčku vystrelili z Bankova na mesto granát, ktorý dopadol na Komenského ulicu.
TAKÉ NEZAUJÍMAVÉ OSLOBODENIE
Do vojskami a štátnymi úradníkmi opúšťaných Košíc sa dostali drobné prieskumné jednotky už večer 18. januára. Podľa spomienok istého manželského páru, ktorý vtedy žil v "Džungli" za Hornádom, prespali u nich a keďže bol nedostatok potravín, zjedli kôš cibule "jak jabluka". Medzi piatou a šiestou hodinou ráno 19. januára 1945 vstúpili ešte za tmy do mesta od juhovýchodu jednotky 318. novorossijskej horskej streleckej divízie a takmer súčasne s nimi od juhu aj jednotky 237. pirjatinskej streleckej divízie. Nenarazili na vojenský odpor, zato mali čo do činenia s "ľudskými hyenami", ktoré rabovali obchody na Hlavnej ulici. Pri zásahu proti nim mali aj obete na životoch.
Pamätníci spomínajú, že predpoludním sa pokúsili z mesta uniknúť na osobnom automobile akísi pozabudnutí nilašskí funkcionári. Nápadne riskantnou rýchlou jazdou unikali pomedzi Rusov, ktorí ich na dnešnom námestí osloboditeľov rozstrieľali samopalmi aj s autom. V tom istom čase sa v jednom z nevestincov na "Varšanskej" ulici /Hradbová/ prebral z opice opozdilý nemecký vojak, vyšiel na ulicu a skôr než sa stihol zorientovať, zastrelili ho. Možno sa len čudovať, že ľudia majú aj v takýchto stresujúcich momentoch chuť na chlast a sex!
Tragicky skončil pokus mestského radcu doktora Ľudovíta Valkayho oficiálne privítať Červenú armádu, a odovzdať jej kľúče od mesta. Tento drobný krátkozraký mužíček, vyobliekaný v sviatočnom kabáte, lakovkách a "pinč" klobúku, bol okamžite Rusmi zadržaný a poslaný do pracovného lágra v Donbase. Správkyňa robotníckeho domu na Puškinovej ulici spomínala, že prvý ruský vojak ktorého uvidela, sa ju niekoľko minút pokúšal znásilniť, ale stroskotal na jej lyžiarskych nohaviciach "španovkách", ktoré jej nevedel dať dole, a tak vraj len máchol rukou a odišiel. A ešte jedna spomienka je charakteristická pre oslobodenie Košíc vyjadruje totiž prvý dojem a úžas tunajších ľudí zo sovietskej armády. Istý starý pán ma totiž svojho času zaprisahával: "To neboli Rusi pan Duhoň, to boli šicko Mongoli!"
PRVÉ MIEROVÉ DNI
Košičania už dlhší čas pred oslobodením vedeli, že vojna speje ku koncu a starý režim padne. Stúpenci Československa sa na to ilegálne pripravovali už od roku 1943. Revolučný československý národný výbor sa zišiel už pár hodín po príchode Červenej armády, pripravený prevziať civilnú správu mesta. Ale aj košickí Maďari si vytvorili svoj vlastný Maďarský národný výbor a správali sa tak, akoby mesto malo zostať v štátnom zväzku s Maďarskom. No už 22. decembra bola v Debrecíne ustanovená prosovietska Dočasná maďarská národná vláda na čele s premiérom Bélom Dálnokim a táto vláda 20. januára 1945 anulovala Viedenské arbitráže. Oficiálne to bolo v Košiciach vyhlásené 21. januára. O dva dni neskôr bolo vytvorené civilné predstavenstvo mesta s názvom Správna komisia mesta Košíc. Do jej čela bol menovaný slovenský advokát doktor Štefan Kaifer.
Bojové jednotky sovietskej armády postupne z Košíc odchádzali a nahrádzali ich tylové oddiely a jednotky NKVD. Vojenským veliteľom mesta sa stal podplukovník Dvorkin a z miestnych civilov tu narýchlo vytvorili Občiansku stráž. Obyvateľstvo si muselo zvykať na dovtedy nepoznané maniere osloboditeľov, presnejšie povedané na ich nebezpečnú srdečnosť. Je známy prípad mladíka, ktorý podľa nariadenia priniesol na vojenské veliteľstvo odovzdať svoje chovné poštové holuby. Posedel tam, pojedol, popil a "podružil" sa s vojakmi, no keď chcel ísť domov, platil už zákaz vychádzania a tak mu ponúkli, že môže u nich prespať. Ráno ho však čakalo kruté prekvapenie. "Molodci" vypravovali transport väzňov a zistili, že jedna osoba im chýba. Tak ju nahradili oným holubárom!
Boli to dni, keď NKVD sliedila za špiónmi, vojnovými zločincami, "nepriateľmi ľudu" a kolaborantami. Počínala si pritom s typickou sovietskou rozšafnosťou. Spomeňme len, že svojho času si tunajší nilaši nechali urobiť skupinovú fotografiu na dvore Andrássiho paláca /kde sídlili/. Počas snímania si k skupine prisadli aj dve miestne deti, ktoré sa tam hrali chlapček a dievčatko, snáď desaťroční. Fotografia neskôr slúžila NKVD k identifikovaniu a usvedčeniu "zradcov" a spomenuté deti sa len len že nedostali do sovietskeho trestného lágra tiež. A pridám ešte jednu spomienku, ktorá by bola komická, keby sa jednalo iba o čierny humor. Istého večera Rusi transportovali na vozoch zadržané osoby. Medzi eskortou boli aj ozbrojení civili z Občianskej stráže. Jeden z väzňov zrazu zoskočil z voza a zmizol v tme. V tom momente viacerí občianski strážcovia poodhadzovali svoje pušky a začali utekať tiež. Báli sa, že sa stanú náhradou za utečenca.
Istý čas bol v meste chaos s peniazmi. Medzi ľuďmi totiž kolovalo až päť rôznych mien: maďarské pengő, nemecké marky, sovietske ruble, slovenské koruny a československé vojenské poukážky. Situácia sa však postupne ukľudňovala. Začali vychádzať noviny, prebúdzal sa politický život, do Košíc postupne prichádzali československí vládni úradníci. 31. januára sa v meste konala za účasti Laca Novomeského a Vavra Šrobára veľká ľudová slávnosť, z ktorej Košičania zaslali ďakovný list generalissimovi Stalinovi. Neskôr sa stal čestným občanom mesta.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Nabudúce budeme pokračovať v seriáli o meruôsmom roku
Osloboditeľ Košíc Gastilovič v spomienkach československého generála a veliteľa Karla Klapálka
Generál bol tučniak, ktorý chodil s ťažkosťami
Je to dosť trápne, ale o osloboditeľovi Košíc, generálporučíkovi Gastilovičovi, veliteľovi 18. armády, sa toho dnes vie dosť málo. Nepodarilo sa mi zistiť dokonca ani jeho úplné meno. Poznám iba skratky krstného a otcovského mena, ktoré sú A. I. A to mám k dispozícii pomerne bohatú literatúru. Snáď jedinú osobnejšiu spomienku naň som našiel v životopisnej knihe českého generála Karla Klapálka, ktorý bojoval s Gastilovičom pri oslobodzovaní Liptova a Turca, v obzvlášť ťažkom teréne Veľkej a Malej Fatry.
Píše o ňom toto: Rád si vzpomínam na veliteľa osemnástej armády generálporučíka Gastiloviča. To je ten, čo mi v Malej Fatre hovoril, že hmla je najlepšia pre bodákový útok. On to bol taký tučniak, bol chorý a chodil s ťažkosťami. Kam sa nedostal autom, tam nešiel. Vojak to však bol vynikajúci a sovietski spolubojovníci si jeho hlavu veľmi vážili. Nuž a tento Gastilovič mal zástupcu. ten chodil tam, kam Gastilovič nemohol. Mal tiež vojaka s koňom a do každého kopca liezol tým spôsobom, že sa držal toho koňa za chvost a tak sa nechal vytiahnúť až na vrcholec. Šiel pešky, ale bez námahy. V štyridsiatom piatom sme sa s Gastilovičom lúčili na pražskom hrade na recepcii. Stáli sme pri okne a Gastilovič mi veselo hovorí: "Všakže je to tá najlepšia pozorovateľňa, akú sme kedy mali."
Na inom mieste generál Klapálek spomína na moment kapitulácie nemeckej armády, ktorú zažil tiež v Gastilovičovej spoločnosti na Morave, pri dedine Stříbrnice. Namiesto dohodnutého zloženia zbraní a prechodu do zajatia sa vtedy nemecká jednotka pred nimi pokúšala "zdrhnúť" smerom na Prahu, no Gastilovič na nich "poštval" útočné lietadlá /šturmoviky/ a rozprášil ich kolóny. Je tak trochu hanbou pre naše mesto, že kým do roku 1990 mal Gastilovičov frontový nadriadený maršal Petrov v Košiciach ulicu i sad v centre mesta pomenované jeho menom, Gastilovičovi sa ušla iba malá krivoľaká ulička v Barci. V roku 1990 ju, nepochybne v záchvate straty historickej pamäti, premenovali na ulicu Pri pošte.
HISTORICKÁ PERLIČKA
Aj Brežnev s Gorbačovom oslobodzovali Košice
Mužov uvedených v titulku sme poznali v minulosti hlavne ako najvyšších predstaviteľov Sovietskeho zväzu a hlavne ako veľké politické protiklady, málokto však vie, že obaja sú zviazaní s oslobodením Košíc. Leonid Brežnev, vtedy hlavný politruk 18. armády, priniesol do mesta rozhodnutie sovietskej a maďarskej vlády o tom, že Košice sa opäť stávajú súčasťou obnoveného Československa, čo bola studená sprcha pre tunajšich Maďarov, ktorí naivne verili, že Viedenské arbitráže /a teda Košice v Maďarsku/ ostanú v platnosti. Ten druhý, Sergej Gorbačov, otec pozdejšie slávneho otca perestrojky Gorbiho, bol jedným z vojakov 18. armády a počas ťažkých prístupových bojov ku Košiciam bol ranený do nohy.
Autor: Jedlo zabúdajú na sporáku
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári