Tréner mu zakazoval: "Keď prejdeš na vlastnú polovicu, dám ti pokutu!"

Iba pred týždňom dostal vzácny odznak Klubu ligových kanonierov aj Adolf Scherer. Ostrostrelec ČH Bratislava, košickej Lokomotívy i VSS, či francúzskeho Olympique Nimes bol posledný, komu ešte chýbal. Za politickej totality sa z neho stal totiž futbalový "dezertér" a v čase, keď klub zakladali (v roku 1972), i dlho potom, bolo v Českoslovnsku na strieborného "Čiľana" zakázané aj spomínať. Posledný preto, že výsadu byť členom Klubu ligových kanonierov majú len strelci, čo dali sto a viac gólov v lige federálnej. A za ňou zabuchli vráta už v roku 1993...

Za všetkým stál futbalovo-hokejový týždenník Gól a ten sa doteraz stará o klubovú činnosť svojich členov. Nie všetci však mohli akceptovať pozvánku na posledné stretnutie v Národnom múzeu v Prahe, niektorým bránili pricestovať pracovné povinnosti, iní už nemohli zohnať letenky na návrat z futbalového nebíčka, ale aj tak priestory múzea na Václavskom námestí toľko gólov v jeden večer ešte nezažili.

Z Košíc vždy čakali dvoch, ale Ján Strausz, chýrny kanonier žlto-modrých VSS, sa nemá s kým prekárať o to, koho sa brankári viac báli. Jeho súper z neďalekého Čermeľa, Laco Józsa, totiž už niekoľko rokov páli iba na bránu nebeskú. "Bol to fantastický kamarát. Ťažko povedať, ktorý z nás bol lepší strelec, ale ja som dal viac gólov. Rozdiel bol aj v tom, že Laci mal ľavačku, kým ja pravačku a najmä hlavu. Dal som ňou sedemdesiat percent z tých sto pätnástich ligových gólov," porovnáva sa legendárny hlavičkár s dlháňom od železničiarov.

V Prahe sa stretol s bývalými protihráčmi i spoluhráčmi, ba aj človekom, ktorého sprvu vôbec nepoznal. "Boli sme asi päť metrov od seba a ja som rozmýšľal, kto to môže byť. Až keď sme sa zvítali, tak mi to došlo - to je predsa Dolfi Scherer! Tých vyše tridsať rokov, čo sme sa nevideli, urobilo svoje," úprimne sa Johan Strausz potešil niekdajšiemu súperovi i kolegovi z útoku. Ako je to dávno, keď naháňali hrôzu skvelým brankárom tej doby, akými boli Kouba, Schmucker, Rihošek, Sedláček, či Vencel.

Zbytočne sa Jána Strausza budete pýtať ako sa naučil strieľať góly. "To sa nedá nacvičiť. Musíte mať talent, alebo nos na góly. Keď centroval Tibi Tóth, Hoholko, Boroš alebo Jaro Pollák, vždy som bol tam, kde letela lopta. A to som hral proti takým obrom v obrane, ako boli Hledík, Popluhár či Pluskal. Ivo Novák mi teraz pripomenul, že preto som bol vo vzduchu taký nepríjemný, lebo som vraj furt atakoval brankárov. Ja mu na to: a čo som ich mal bozkávať?"

"Viete, keby som mu dala valčekom po hlave, nebude to cítiť," doberá si manžela pani Hanka. Takú má vraj tvrdú palicu po toľkých hlavičkách. "Keď mi neublížilo ani to, keď som niekde v Kostarike trafil hlavou tyčku namiesto odrazenej lopty... Na vine však bolo slabé osvetlenie na štadióne."

Len s ľavačkou to bolo o čosi horšie. O dosť horšie. "Dal som ňou len tri či štyri ligové góly. Ale aké! Všetko do vinkla, akoby boli nakreslené. Ale ako som to trafil, doteraz neviem pochopiť. Vtedy som sa pozrel na kopačku, či nemám náhodou inú nohu. Ľavačka bola proste hokejka."

Nebolo veru brankára, ktorého by nenachytal na hruškách. A boli to naozajstní majstri svojho remesla. "Len som im to ani teraz nepriznal. Keď sa ma pýtali, ako to, že som dal veľa gólov, pošteklil som ich slovami, že boli slabí brankári. A verte, že v tých časoch chytali fantastickí gólmani, nebolo ligového mužstva, ktoré by malo v bráne slabinu. No gól som dal každému z nich. Aj keď som to mal pri tých vysokých centerhalfoch z roka na rok ťažšie. Musel som na nich vymýšľať vždy nejakú novú fintu. Keď mal ísť center do šetnástky, zohol som sa a začal si šnurovať kopačku. Prestali si ma všímať..."

Šestnástka bola jeho rajónom, na vlastnú polovicu zavítal v zápase zriedka. "V obrane by som aj tak ho... spravil. Veď ma tam tréner Jačiansky ani nepustil: Keď prejdeš na našu polovicu, dám ti pokutu!" Vážne mu hrozil jeho najobľúbenejší kauč. A Johan sa pred súperovou bránou naozaj vyžíval. "Keď som spravil blafák Šaňovi Vencelovi a zasunul mu loptu do brány, len som mu zakričal: Kedy si maturoval? Ale okrem neho to nik nepočul. Nebol som z tých, čo by zosmiešňovali brankárov. S každým sme boli kamaráti."

Päť rokov po sebe bol vyhlásený za najlepšieho hlavičkára ligy. "Každý rok som sa zo slávnosti vracal s pneumatikami z Gumární Púchov. Mal som ich na niekoľko áut. Ani tie kryštálové vázy som už nemal kde ukladať. A za hetrik v jednom zápase vám poslali sto kilogramový syr. Domov som priniesol možno kilo, zvyšok som rozdal spoluhráčom na štadióne," bol medzi nimi rodák z Mukačeva veľmi obľúbený. Lebo na nich myslel, aj keď išlo o prémie za zápas. "V živote som nebol striedaný kvôli zlému výkonu, ale niekedy som sa pýtal dole aj sám. Plné prémie mal totiž ten, čo nastúpil na celý zápas, ale aj ten, čo vybehol na ihrisko hoc len na minútu. Tak som sem-tam pred koncom prišiel ku čiare, že ma bolí nôžka. Kamaráti mi potom ďakovali..."

nikdy nemal maniere hviezdy a nerobil rozdiely medzi starými a mladými hráčmi. "Veď aj ja som musel nosiť vaky Pintérovi, Felszeghymu, či Kánnásymu."

Taký, kamarátsky, bol aj na ihrisku. Nie je veľa hráčov, čo sa môže pochváliť tým, že neboli za celú kariéru ani raz vylúčení. "No raz sa mi to predsa stalo. V Košiciach proti Slovanu. Vyhodil ma Pražák Pouček, vtedy chýrny rozhodca. Dačo som mu povedal. Veď viete čo asi. Ale inak sme boli kamaráti. A na východ chodil veľmi rád pískať. Vravieval: Když mne maminka pošle do Prešova nebo do Košic, vždycky se vrátím nabalenej, ale když pískám někde v Plzni, dají mi na cestu domů čtyři knedlíky. A na to seru... Ale my sme rozhodcov nikdy nepotrebovali. Mali sme mančaft, ktorý aj tak valcoval každého." Výnimkou neboli ani slávne pražské "S". "Raz sme hrali doma dvojzápas, v stredu proti Sparte, v sobotu proti Slavii. Rudí dostali 5:1 a keď prišli zošívaní, Franta Veselý sa predo mnou utešoval, ako bude chodiť hrdo po Václaváku, keď sa domov vrátia len s trojkou. A dostali šestku..."

Týmto spomienkam sa už ani veriť nechce. Vtedy sa na Solovjevovu chodievalo veru s malou dušičkou. Neraz to zažili na vlastnej koži (alebo krídlach?) aj trnavskí andelé. "Raz sme s nimi hrali šiesteho decembra, na Mikuláša. A pískal nám akurát Pouček. Dal som prvé dva góly, keď tretí pridal Mravec. Už sme sa radovali, keď rozhodca ukazuje, že gól neplatí. Vôbec sme nechápali prečo. Príde k nám a prehodí: Hoši, na Mikuláše dva nula stačí! A basta. No mohli sme protestovať?"

Tých zážitkov by bolo na celú knihu. S plnými kuframi sa strojári vracali aj zo zájazdov. Nebolo sezóny, keby nenavštívili nejaký atraktívny kus sveta. "Pochodil som s futbalom celú zemeguľu, bol som v Austrálii, Indii, Amerike, Kostarike, Kolumbii, aj na Novom Zélande, ale viete, kde som sa ešte nedostal? Do Bulharska," škrie Johana, že sa tam nebol ešte vykúpať.

Niekedy to vyšlo aj cez sviatky, na Vianoce, či na Silvestra. A na ihrisko museli aj hneď na Nový rok. "To sme boli v Lyone. Ale aký by to bol Silvester bez kúska alkoholu. Vedenie však bolo prísne. No vždy zvykli kontrolovať starších hráčov, nemysleli si, že v taškách ho pašujú mladí. Majiteľ hotela chcel byť o polnoci doma s rodinou, tak hotel aj s nami po večeri zavrel. Tréner Jačiansky bol neoblomný, keď sme žiadali aspoň prípitok: Ani glg! Zajtra hráme. Nás to hnevalo len naoko, batéria už bola totiž na izbe. Ja som býval s Ferim Hoholkom a Bomba vo vedľajšom, s nami spojenom apartmáne, s Desiatnikom. Keď prišla kontrola, či nepijeme, našli nás na izbe vždy troch. No robili sme chybu - na záchode sedel furt iba ´Kocka´ (Desiatnik). Aj im otvoril dvere, aby sa presvedčili, že je tam. A fľaša bola vždy v mise pod ním. Tréner Jačiansky to nechápal: Normálny človek serie denne dvakrát a ty si tam už štvrtý raz! Keď sme mu fintu oveľa neskôr prezradili, tak sa pekne rozčúlil. Ja mu na to: Pišta báči, teraz už budete vedieť, keď niekto sedí na záchode, že sa má postaviť, keď príde kontrola."

Keď sme už vo Francúzsku, raz tam bol Ján Strausz aj s výberom Slovenska. Výnimočné mužstvo ťahalo sériu sedemnástich zápasov bez prehry po celej Európe. "Skončila sa v Strasbourgu. Ich mužstvo hralo krátko predtým akýsi pohárový zápas proti Loky a Slosi (Slosiarik) pol mančaftu dokopal. Keď sa dozvedeli odkiaľ sme, tak nám to tam vrátili aj s úrokmi," nebolo vždy na zájazdoch iba veselo.

Ale slovenský futbal vtedy málokedy zostal v hanbe pri konfrontácii s európskymi tímami. "V Amsterdame sme remizovali s Holandskom 1:1 a už vtedy žiaril v domácom mančafte Johan Cruyff. A pred i po zápase mal ´ameriku´ v pysku, taký to bol nedotknuteľý hráč. Odtiaľ mám naňho zaujímavú spomienku. Keď sme schádzali vedľa seba z ihriska, niektorý z našich zakričal: Johan! A otočili sme sa obaja," rád sa potom košický útočník hrdil touto prezývkou, aj keď v skutočnosti bola po otcovi a pôvod má v babskom mene...

Dnes má košický Johan 63 rokov, raduje sa z vnúčat, trojročnej Karinky a päťročného Patrika, a vždy sa teší na stretnutie s ligovými stovkármi. Len krúti hlavou nad podmienkami, za akých strieľali góly oni a súčasným futbalom: "Keď sme tri roky hrali o postup do prvej ligy, dostávali sme štyristo korún kalorické plus dvesto korún za vyhratý zápas. Z toho bola desať percentná daň. Takže, keď ste chceli zarobiť tisíc korún za mesiac, museli ste všetky zápasy vyhrať. Nezávidím tie penize dnešným futbalistom, len nech niečo na tom ihrisku ukážu. Viem, je iná doba, ale keby sme my toľko dostávali, tak idem na pivo s helikoptérou. Veď vtedy chodilo na naše tréningy viac ľudí, ako dnes na futbal. Ja som mal najväčšiu radosť z toho, keď mi tréner dal dres, nie z toho, koľko dostanem za zápas. Dnes, už keď hráč príde, dostane na ruku pol milióna korún, za dohodu. My, celé mužstvo, sme pol milióna nezarobili za desať rokov..." smutno je neprekonateľnému strelcovi aj z osudu košického futbalu.

Najmä preto, že preňho bol futbal všetkým. "V živote som to neľutoval. Boli to krásne roky, veď som mohol vidieť celý svet. A to je na nezaplatenie."

Bohuš MATIA

Autor: Jedlo zabúdajú na sporáku

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári