Harčár osobne, ale aj prostredníctvom svojej knihy "Žil som v Košiciach", ktorá bola vydaná pri oslave jeho 90. narodenín.
Niekoľko dní pred prechodom vojsk 4. ukrajinského frontu Kecerovskými Pekľanmi, kde sme bývali a kde môj otec bol veliteľom žandárskej stanice, sa u nás objavilo niekoľko sovietskych dôstojníkov. Viedol ich plukovník, ktorý po posedení a pohostení prikázal otcovi odovzdať stanicu svojmu zástupcovi. Vzali ho do Košíc, kde dostal poverenie spoluzakladať milíciu s Dr. Júliusom Groboňom. Otec ako čsl. legionár perfektne hovoril ruským jazykom, a tak robil aj styčného dôstojníka. Zakladané milície mali svoje miesto v budove železničného riaditeľstva (dnes prevádzkový oddiel železníc). Tam sídlilo aj sovietske veliteľstvo v Košiciach pod vedením podplukovníka Zavaloviča.
Na časy pred oslobodením spomína Dr. Harčár ako na veľmi smutné pre Košice. Miklos Horthy na sklonku vojny vyslal tajne do Moskvy svojich vyjednávačov. Boli prijatí, ale s podmienkou, že prechodom sovietskej armády odovzdajú všetky okupované územia, prisúdené Maďarsku Viedenskou arbitrážou v roku 1938. Dňa 15. októbra 1944 v rozhlase oznámil, že zastavuje všetky vojenské operácie. Táto proklamácia mala krátky život, pretože vodca Strany šípových krížov Ferenc Szalasi prevzal moc a nariadil pokračovanie bojov po boku Nemecka. Počas jeho "panovania" postrieľali pri ťahanovskom tuneli nepohodlných a zavreli členov vedenie strany Slovenskej národnej jednoty na čele s Dr. Harčárom. Týchto sa síce podarilo oslobodiť, no košická Hlavná ulica a stromy na nej boli svedkami obesenia ďalších nevinných ľudí s tabuľkami na prsiach.
Konečne prišiel dlhoočakávaný deň - 19. január 1945, keď za svitania vstúpili sovietske vojská do Košíc a oslobodili ich spod maďarskej okupácie. Stali sa slobodné a československé.
Dr. Anton Harčár spomína, že už dopoludnia bez zvolávania zišli sa vedúci predstavitelia Slovenskej národnej jednoty na oblastnom sekretariáte na Hlavnej ulici č. 10. V tom dome mal svoju kanceláriu aj oblastný predseda strany JUDr. Štefan Kaifer. Na porade sa dohodli, že teraz sú oprávnení zaujať vedúce postavenie pri organizovaní správy mesta Košíc. Vznikol zoznam členov budúceho národného výboru. Zhodli sa na tom, že je nutné nadviazať spojenie s vojenským veliteľstvom mesta.
Už na druhý deň, 20. januára 1945, odišla delegácia k pplk. Zavalovičovi v zložení Dr. A. Harčár, Dr. Mikuláš Potemra, Dr. Mikuláš Borgoň a Július Groboň. Predstavili sa ako slovenskí reprezentanti občanov mesta a vyjadrili ochotu pomáhať veliteľstvu pri organizovaní civilnej správy mesta. Počas rokovania prišla do miestnosti ďalšia delegácia zložená z maďarských občanov, ktorú viedol MUDr. Vojtech Simai. Tvrdili o sebe, že sú predstaviteľmi miestnej organizácie komunistickej strany. O V. Simaim bolo pritom známe, že bol členom sociálno-demokratickej strany. Slováci ostatných členov nepoznali. Sám veliteľ Zavalovič bol v pomykove a nariadil spísať nacionálie obidvoch delegácií a požiadal o návštevu na druhý deň.
Slovenskí predstavitelia potom rokovali s maďarskými, ktorí zastávali názor, že Košice naďalej patria k Maďarsku, a preto sa má mestská správa organizovať pod vedením Maďarov. Ako komunisti sa už vtedy pokladali za vedúcu silu v meste a robili prípravy na vytvorenie vlastnej milície.
V nedeľu 21. januára sa opäť zišli u veliteľa mesta, Slováci vysvetlili, že Košice patria do Československej republiky. Bolo jasné, že veliteľ o tejto otázke nemá poznatky. Vtedy z pozadia vystúpil sovietsky dôstojník a s rozhodnosťou vyhlásil, že Košice naozaj patria do Československa. Nebol to nik iný, ako politický komisár L. I. Brežnev, neskorší najvyšší predstaviteľ Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Po tomto vyhlásení maďarská delegácia, zdôrazňujúca svoju komunistickú príslušnosť, demonštratívne opustila veliteľovu kanceláriu. Po ich odchode na návrh slovenskej delegácie písomne poveril Dr. Borgoňa organizovaním milície v počte 200 osôb. Pokladal za prvoradú úlohu zabezpečiť v meste poriadok a pridelil aj potrebný počet pušiek. Zavalovič 22. januára poveril vedúceho delegácie JUDr. Kaifera organizovaním civilnej správy mesta. Za jeho tajomníka menoval JUDr. Potemru.
V tom čase prišiel na sekretariát Slovenskej národnej jednoty dovtedy neznámy muž Július Maurer. Bol v civilnom oblečení a predstavil sa ako Slovák, ktorý prišiel so sovietskou armádou. Po slovensky nehovoril dobre. Pochádzal z Krompách a po potlačení "Krompašskej vzbury" ušiel do Sovietskeho zväzu. Teraz sa vrátil ako víťaz a venoval sa organizovaniu komunistickej strany. Od neho sa dozvedeli, že predstavitelia SNR sú v Trebišove a do Košíc prídu 31. januára, keď sa v Košiciach uskutoční slávnosť oslobodenia, na ktorej bude rečníkom Dr. Harčár.
Odstavení maďarskí "komunisti" sa nevzdávali a podľa spomienok Dr. Harčára nadviazali styk so všadeprítomnou sovietskou tajnou políciou NKVD a jednotárov označili za fašistov. Za maďarskej okupácie boli títo pred gestapom označení za hornozemských komunistov a teraz im komunisti dali biľag fašistov.
Ako prvý bol na Hlavnej ulici 23. januára 1945 zaistený Borgoň, o dva dni neskôr Ladislav Štofko, za ktorými nasledovali Kaifer, Potemra, Groboň a ďalší. Harčár sa obrátil o pomoc na Júliusa Maurera, ktorý ho uspokojoval, že po vyšetrení sa dajú veci do poriadku. Dali sa a to tak, že aj jeho zaistili v byte dvaja sovietski vojaci. V cele pre dvoch ľudí sa ich tiesnilo 21, išlo o vrcholné zneuctenie ľudskej dôstojnosti. Boľševické násilie postihlo v tých časoch desaťtisíce nevinných ľudí.
V posledný januárový deň prišli do Košíc členovia SNR Dr. Vavro Šrobár a Ladislav Novomeský. Keď sa dozvedeli, čo sa im v Košiciach prihodilo, intervenovali u sovietskych predstaviteľov. Šťastne takto Harčár prežil druhé ohrozenie života. V nasledujúcich dňoch boli prepustení ďalší deportovaní až na Borgoňa a Františka Moníka, ktorých odviedli z Košíc. Prvý sa vrátil z "malenkého robota", trvajúceho dva roky. Druhý však nedošiel ani na miesto transportu a zomrel v nákladnom vagóne. Groboň sa vo väzení nakazil škvrnitým týfom a podľahol mu.
Na druhý deň po prepustení "jednotárov" zavolali Dr. Kaifera, aby rozpustil stranu, čo aj vykonal. Vzhľadom na zvláštne postavenie mesta, vracajúceho sa z maďarského područia do slobodného Slovenska, rozhodlo sa, že prechodne sa nevytvorí správa mesta ako národný výbor, ale vytvorí sa sedemčlenná rada, ktorá potom pôsobila ako správna komisia mesta Košíc.
Po maturite som aj ja pracoval ako referent od 1. júla 1945 na sociálno-kultúrnom odbore ako "sociálny elév" pod vedením šéfa odboru Dr. Harčára. Predsedom správnej komisie sa stal Dr. Kaifer, podpredsedom Maurer. Takto sa správa mesta Košíc dostala aspoň na čas do rúk ľudí, ktorým osud mesta Košice ležal vždy na srdci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
