vojská opustili mesto ešte v noci, či nadránom a prichádzajúci prieskumníci Červenej armády a tesne za nimi pešiaci i tanky vnikli do ulíc bez odporu. Ako prežili prvé hodiny obyvatelia Košíc? Prinášame niekoľko spomienok dnes už vyše 75-ročných obyvateľov.

Róbert Berenhaut

"Podľa blížiacej sa kanonády od Slanských vrchov a z juhu od Sene sa dalo očakávať, že sa front približuje k mestu. Každý mal strach a posledné týždne kto len mohol, trávil v úkrytoch. V košickom denníku FELVIDÉKI UJSÁG 17. 1. 1945 bol ako hlavný materiál uverejnený oznam, podľa ktorého každý muž od 18 do 42 rokov je povinný narukovať do Svätoštefánskych kasární. Nemuseli tak urobiť jedine policajti, žandári, riaditelia podnikov, náčelníci železnice a funkcionári Strany šípových krížov (ultrafašistická organizácia) tzv. 'Nyilasi'. Kto by tento oznam neposlúchol. toho stihne trest smrti. Ďalej tam bola výzva obyvateľstvu na evakuovanie. Pod stromoradím na Rákocziho okružnej (dnes Moyzesova ul.) mali byť pristavené nákladné autá. Málokto sa tam však zišiel, jedine tí, ktorí mali 'maslo na hlave'.

My sme vtedy bývali na Hlavnej ulici a celú noc sme čakali v kryte pri sviečkach i petrolejkách. Zrazu nám asi po siedmej hodine ráno (19. januára 1945) ktosi zabúchal na bránu a zakričal: 'Poďte von, už sú tu Rusi!' Asi 50 metrov od nášho vchodu sme od južnej brány Dómu počuli ľudskú vravu. Ideme bližšie, a čo nevidím? Plno ľudí je v Pullákovej predajni obuvi. Poniektorí aj s baterkami sa hrabú v regáloch. Brali všetko - od drevákov až po krémy na topánky. Ostal som stáť vo dverách ako prikovaný. V tom ma niekto poklepe po ramene a odtláča. Otočím sa a za mnou dvaja červenoarmejci so samopalmi. Zbledol som a hovorím im, že ja tu bývam. Na to oni: 'Idi domoj!' Rýchlo som vbehol do našej brány. Tých, čo boli v predajni, zoradili do dvojstupu a potom s nimi odpochodovali. O ich ďalšom osude nič neviem. Ešte dopoludnia na našej chodbe klopal každému na dvere vojak vo vatovanej pufajke. Chcel vodku. Darmo sme mu hovorili, že nemáme, neveril, lebo vraj on vidí jednu fľašu asi s likérom v okne. Bola to čierna káva našej babky z cigórie a melty, horká ako blen. Fľašu odzátkoval, napil sa, potom to vypľul a hundrajúc, že sme ho asi otrávili, vyšiel na ulicu.

Až okolo obeda som sa opovážil opustiť dom. Okolo vchodu do parku pod Michalskou kaplnkou sa oháňala skupina vojakov čakanmi i lopatami a hĺbila jamy, v blízkosti bol povoz naložený zakrvavenými mŕtvolami červenoarmejcov. Do tých jám ich potom provizórne pochovali. Boli to väčšinou mladí chlapci. Ich mená si môžete aj dnes prečítať na Pamätníku padlých sovietskych hrdinov na Námestí osloboditeľov."

Ing. Alexander Škultéty

"Zobudil nás obrovský výbuch, to Nemci pred ústupom vyhodili do povetria vodojem v lokomotívnom depe, aby takto znemožnili prevádzku. V tých dňoch sme sa často náhlili do pivničného úkrytu asi pre 50 osôb pod domom pána Gojdiča. Mali sme strach, pretože v jeseni trafila mína vyhodená z lietadla dom naproti, v ktorom bolo holičstvo pána Dócziho. Našťastie, nikomu sa nič nestalo. Aj 19. januára 1945 sa u Gojdiča skrýval veľký počet ľudí z ulice P. Luzsinszkého (potom ul. Partizánov). Ráno nám prišiel niekto zvestovať, že už videli Rusov.

Už nadránom bol rozbitý vchod do Grochovej likérky na terajšom Námestí osloboditeľov a veselo sa rabovalo. Podobne obstáli aj malé obchodíky na predmestí, predovšetkým na Peštianskej ceste (dnes Južná trieda). Veľmi sa činil lumpenproletariát, pretože vojakov zaujímali iba potraviny, alkohol alebo cigarety. Nastalo bezvládie, policajné orgány starého režimu ušli a nové ešte neboli zriadené. Časť vojakov ostávala v obsadenom meste. U nás sa ubytoval jeden major, v civile učiteľ, inteligentný človek. Veľmi zosmutnel, keď videl kvalitnú posteľ s matracmi, paplóny, či podhlavníky. Vraj o takých veciach u nich v tom čase ľudia iba snívali. Podotkol, že jeho vlasť bude potrebovať celé storočie, aby takýto blahobyt bol raz aj u nich.

Mamka ma prosila, aby som nešiel ďaleko od domu, ale ja som si nedal povedať. Pred hotelom Schalkház (dnes Slovan) vidím, že eskorta vedie asi 10 ľudí. Jeden z vojakov priskočil ku mne, nastavil na mňa samopal, zakričal: 'Davaj, davaj!' a sotil ma do radu. Mal som vtedy len 15 rokov, ale som bol urastený, veď som hral basketbal, takže ma zrejme považovali za dospelého. Odvliekli nás do prízemného bytu v bývalých dôstojníckych blokoch na Komenského ulici. Boli sme tam už asi dvadsiati. Pred oknami chodil ozbrojený strážnik, 50 krokov doľava, potom sa otočí a pomaly sa vracia. Dve hodiny sme sledovali túto pravidelnosť, až som sa rozhodol na radu starších občanov, že opatrne otvoríme okno a ja vyskočím. Vyskočil som a uháňal ako o život po najbližší roh ulice a medzi domami som zmizol. Týždeň som sa potom neopovážil vyjsť na Hlavnú ulicu."

Vojtech Szekeres

"Nad Huštákom, presnejšie na konci Vojenskej ulice neďaleko starých cintorínov, sme bývali vtedy v malom domčeku. Otec v tých kritických dňoch spolu s kolegami demontovali okná v Štátnej nemocnici, aby sa najmä sklá v prípade bombardovania či mínometného útoku nepoškodili. Na tie dni pacientov presťahovali do prízemných pivničných priestorov.

Niekoľko sto metrov od nás bolo zakopaných a zelenou sieťou i konármi zamaskovaných 6 protilietadlových kanónov. Mali ochraňovať mesto pred náletmi cudzích lietadiel. Maďarská obsluha za mesiace, čo tam slúžila, ani raz nevystrelila. Vraj keby vystrelili a netrafili, svoju polohu by prezradili a lietadlá by ich hravo zbombardovali. V noci z 18. na 19. januára nemecké vojská postupne evakuovali a s ními ušla aj obsluha kanónov, ale tie už nestačili odviezť.

V skorých ranných hodinách zabúchali na dvere ako prví radisti na čele s jedným dôstojníkom. Vytiahli na povalu anténu a začali rádiom ihneď riadiť postup svojich bojových skupín. Naša mama pripravila plnenú kapustu. Za niekoľko dní zjedli polovicu zo suda, ktorý sme mali v pivnici uložený na celý rok. Pred dôstojníkom mala obsluha veľký rešpekt. Keď sme sa mu sťažovali, že jeden z radistov 'potiahol' otcove vreckové hodinky z nočného stolíka, vec vyšetril a hodinky museli vrátiť. Keď dôstojník niekam odišiel, delikvent si na otca počkal a dal mu dve facky, aby si zapamätal. Pri odchode nám zobrali dve toaletné mydlá. Horšie sme obstáli o týždeň, lebo nám zobrali otca na 'malinkij robot' a vrátil sa nám po 24 mesiacoch, aj to až po intervencii Zväzu protifašistických bojovníkov. V strašných podmienkach pracoval niekde v dielňach v okolí Dombasu s vojnovými zajatcami, hoci on v živote zbraň v rukách nedržal."

Eugen Smrek

"Ráno som sa zobudil na prudkú streľbu, lebo utekajúci Nemci i prichádzajúci vojaci Červenej armády sa vzájomne ostreľovali. Rýchlo som sa obliekol a vyšiel na Jozefskú ulicu, pričom som ešte zahliadol trojicu nemeckých vojakov, ako utekali smerom na Bankov. Potom som sa zo zvedavosti sám vybral smerom do mesta. Mal som vtedy iba 15 rokov.

Prechádzal som okolo kasární, keď vidím, že ľudia vynášajú nakradnuté veci. V rukách, na pleciach sa ocitli vojenské deky, kožené opasky, prilby, plynové masky, jeden tlačil pred sebou bicykel a dvaja niesli kotúč pletiva na plot, ale niekto niesol aj pušku. Na zasneženom dvore ležalo niekoľko zabitých koní a krava. Pravdepodobne ich zastrelili Nemci, aby sa nedostali do rúk Rusom.

Keď som sa na obed vrátil domov, už boli u nás ubytovaní traja ruskí vojaci. Perkelt rozvoniaval po kuchyni, ale oni sa ho nedotkli. Vraj prv sa máme najesť my a asi po polhodine sa pustili do jedla oni. Boli veľmi opatrní, čo keby ich niekto chcel otráviť? My sme doma mali všetko, veď otec bol mäsiar. Zrazu k nám pribehla jedna pani so správou, že nám Rusi z prenajatej maštale vyviedli a zapriahli naše štyri kone do vozov a ušli s nimi. Otec zbledol, ale už sa s tým nič nedalo robiť. Boli u nás takmer desať dní. Pri odchode nás vybozkávali a sľúbili, že po vojne nám prinesú obrovské perníkové srdce. Nikdy sme ho nedostali, zato na druhý deň prišli pre otca iní vojaci, aby im pomohol pri zabíjaní oviec pre armádu. Štyri dni tam robil, potom ho už nebolo. Z uhoľných baní na Dombase sa vrátil po 14 mesiacoch."

Ing. František Schmiedbauer

"V tom čase sme bývali na Peknej ulici za Franckovkou v rodinnom dome. V ranných hodinách sme sa zobudili na veľký rámus. To už sa valili tanky, nákladné autá i pešiaci Červenej armády po Peštianskej triede (dnes Južná trieda). Čochvíľa sa objavili aj na našej ulici v dlhých kabátoch, iní vo vatovaných tzv. pufajkách s bubnovými samopalmi.

Zrazu sa zastavilo nákladné auto a z neho vystúpili vojaci s veľkým hovädzím stehnom a s nejakým hrncom. Prišli k nám do kuchyne, a keď videli, že máme poriadny sporák, usalašili sa, hodili mäso na stôl a že idú variť. Potom nasledovalo niečo ako rozrábka mäsa, ale naša babička sa nemohla na to pozerať. Vybrala im z ruky nože a začala sama pracovať. Mäso umyla, pekne pokrájala na perkelt, spolu očistili zemiaky i cibuľu a čochvíľa to tam rozvoniavalo. Zrazu sa otvorili dvere a vbehol jeden vojak, zrejme poriadne zmrznutý a rovno k sporáku. Potom si otvoril rázporok a začal sa ohrievať. Keď to babka uvidela, s tou drevenou lyžicou, čo miešala mäso, ho tresla po háklivom mieste. Ten potom s veľkým krikom vybehol, ostatní sa váľali od smiechu. Späť ho už nepustili, aby babke niečo nevyviedol. Jeden z vojakov za domom nechal svoje výkaly, ale nezbadal, že mu pri tom do snehu vypadol z opasku ručný granát. Kričali sme za ním, že mu niečo vypadlo, ale on to ináč rozumel a odpovedal so smiechom: 'Eto vaše'.

Na druhý deň sa dozvedel o kuchárskom umení babičky jeden z veliacich dôstojníkov. Aj on chcel ochutnať maďarský perkelt, ale už sme nemali preňho príbor, lebo ich vojaci postupne poodnášali. Na jeho príkaz všetko museli vrátiť a až potom sa aj on naobedoval. Boli u nás asi týždeň, sem-tam niečo priniesli i odniesli. Pamätám sa, že niekoľko týždňov sme nevedeli, koľko je hodín."

Autor: Róbert BERENHAUT

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári