Slovensku kultúrne bohatstvo, dedičstvo a pestrú históriu tohto regiónu.
Písať začal už ako študent na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach. V bývalom režime bolo jeho pero naozaj ostré a zvolil si pre vtedajšiu garnitúru nie veľmi prijateľný žáner. Mladého spisovateľa spočiatku fascinovala satira. Svoje skvelé pozorovateľské schopnosti vedel majstrovsky pretaviť do slov. Bežné výjavy zo života Zemplínčanov, každodenné situácie pracujúcich ľudí, ale najmä funkcionárov a byrokratov si vedel skvele podať vo svojich satirických pikantných fejtónoch. „Už na škole mi to vytĺkali z hlavy, aby som takto nepísal, že je to nevhodné," poznamenal starší pán, listujúc si v jednej zo svojich kníh.
Satira ho držala pridlho a pokračoval v nej už aj ako riaditeľ na Gymnáziu v Lipanoch. Vtedy vyšli jeho články v knihe s názvom Rodí sa pieseň, kde satiroval mnohé iritujúce tváre a podoby vtedajšieho režimu. „Po vydaní knihy som musel na koberec pred predsedu krajského výboru, vraj čo to píšem. Že v tejto podobe knihu určite stiahnu a vyjde až po dôkladnej korektúre. Nemal som na výber. Ale predtým, než to stiahli a upravili do tej verzie, ktorá mi nevyhovovala, už sa vytlačilo a predalo zopár kusov v pôvodnom origináli," hovorí spokojne spisovateľ a pritom drží v ruke originál, na ktorý je pyšný.
Veľmi zaujímavé sú jeho knihy, ktoré zachytávajú obdobie druhej svetovej vojny, kde ľudským, nie ideologickým spôsobom zachytáva osudy odhodlaných ľudí, bojujúcich partizánskym spôsobom v lesoch Zemplína proti fašizmu. Nejde pritom o zidealizovaný pohľad na bezchybných hrdinov červenej hviezdy. Partizáni Karola Džupu sú bežní ľudia so svojimi chybami a slabosťami, ktorí práve kvôli svojej autentickosti a reálnosti nenašli pochopenie ani v minulom a ani v terajšom režime. „Vtedy mi všetky knihy upravili do takej podoby, že som to nemohol vnútorne zniesť. Nemal som na výber - človek ak neodišiel do exilu a chcel doma naďalej písať, tvoriť, musel mnohé veci prehltnúť," spomína na obdobie normalizácie.
Za komunistov nevyhovoval pohlavárom jeho realistický pohľad na vec a dnes nechce nikto o partizánoch ani počuť. Podobným príkladom sú aj jeho príbehy z michalovskej židovskej obce z čias 2. svetovej vojny. V nich zachytil osudy 18 Židov, ktorých zachránil pred istou smrťou práve partizán. „Vtedy bol neprijateľný náboženský podtón a dnes niekomu nevyhovuje, že to bol práve partizán. Ale skutočnosť sa nedá zamaskovať. Sú to prerozprávané príbehy Židov, ktorí bývali v mojom susedstve. Pred deportáciou sa ukryli v lese, kde sa o nich staral partizán. Potom, keď sa vojna skončila, sa vrátili domov a ja som ich osudy zachytil perom. Nie je dobré, ak ľudia hore chcú meniť fakty a to, čo sa naozaj stalo," uviedol. Príbehy michalovských Židov boli viackrát uverejnené aj v známom židovskom mesačníku Acta judica Slovaca.
Najviac vo svojich knihách putuje po historických stopách Zemplína a mesta Michaloviec. Kvôli jedinému papieru, knihe alebo spisu, len aby poodhalil viac z histórie tohto regiónu, precestoval tisícky kilometrov. Zaujímavé na tomto spisovateľovi - historikovi je, že okrem fejtónov a satiry odštartoval svoju dráhu rozprávkovou knihou Stratená víla. „Sú to rozprávky spod Vihorlatu, ktoré rozprávali ešte dávno mamky svojim deťom. Pretože ich nebolo veľa, zakomponoval som do nich aj niektoré rozprávky z Lipian, kde som pôsobil ako učiteľ," dodal.
Posledný decembrový týždeň minulého roku mu vyšla jeho najčerstvejšia kniha s názvom Staré Michalovce vo fotografii, kde môžu Zemplínčania načrieť do tajomstiev ulíc a budov tohto mesta, ktoré už zavial prach dávnej histórie. Sú v nej ukryté fotografie budov, ktoré už dávno na mape mesta nenájdete. „Starší Michalovčania majú ešte vo svojom bežnom slovníku zaužívané názvy ulíc a miest v meste, ktoré už dávno neexistujú. Mladá generácia im častokrát nerozumie, ale už tie slová podvedome používa. Po prečítaní tejto knihy sú potom milo prekvapení, keď zistia, prečo sa to tak vlastne volá a čo tam kedysi bolo," dodáva.
Karol Džupa je Michalovčan srdcom a dušou, aj jeho vlastná manželka Mária o ňom hovorí, že je lokálpatriot. Manželka má pre spisovateľovu prácu pochopenie a takmer vždy ho sprevádzala na ďalekých cestách za hľadaním histórie. „Vždy som s ním sadla do auta a už sme vyrazili do Prahy alebo Sárospataku, jednoducho tam, kde sa dozvedel, že môže viac objasniť históriu mesta a regiónu. Boli to rôzne múzeá a archívy," dopĺňa Mária manžela.
V otcových šľapajach mierne pokračuje aj jeho syn Karol, ktorý spolu s otcom napísal knihu Slzy sivého srnca. V nej opisuje pútavé príbehy z poľovačiek. „Karol sa dnes prevažne venuje odbornej literatúre z lekárskeho prostredia," dodal spokojne.
Medzi známe knihy Karola Džupu staršieho patria Hrad Zemplín, Mesto nášho srdca, ale aj Príspevky k dejinám požiarnej ochrany v okrese Michalovce, kde zachytáva začiatky prvých dobrovoľníkov- hasičov v Zemplíne. A aký ma sen tento stále vitálny spisovateľ? „Prednedávnom sa objavilo v Budapeštianskom múzeu 920 listín, ktoré zachytávajú obdobie stredoveku v Zemplíne. Ide o roky 1057 až 1512. Zaujíma ma, čo v nich je. Určite pomôžu viac objasniť a priblížiť bohatú históriu tohto regiónu. Ale to už prenechám radšej iným," dodal na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
