to podarilo Lyde Richnavskej, študentke brnianskej veteriny zo Spišskej Novej Vsi. Tá prerušila školu, požičala si peniaze a vydala sa na dlhú cestu za nerpou - bajkalským sladkovodným tuleňom, ďaleko na Sibír.
„Od júla do septembra som pozorovala nerpy na jednom zo štyroch Malých Uškaních ostrovov. Práve na jednom z nich sa nachádza najväčšie letné ležovisko bajkalskej nerpy," približuje Lyda, ktorá sa k Bajkalu dostala aj vďaka Petrovi Vršanskému, vedúcemu celého projektu.
Práve s ním sympatická Spišiačka začala svoju sibírsku odyseu. „Leteli sme najprv do Moskvy, potom nás čakala dlhá cesta do Usť - Barguzinu. Tam sme čakali na najbližšiu loď na ostrovy. Nevedeli sme, ako dlho budeme čakať. Čas tam plynie veľmi pomaly a je relatívny. Ľudia sa nikam neponáhľajú a dohodnúť si stretnutie na konkrétnu hodinu je priam nemožné. Po týždni sme sa nakoniec dočkali. Loď nás odviezla na jeden zo štvorice ostrovov. Od júla do augusta je tam turistická sezóna, takže aj dosť rušno. Počas nej slúžia na ostrovoch dvojice inšpektorov národného parku. Sprevádzajú turistov, ale najmä ochraňujú nerpy. Striedali sa v desaťdňových intervaloch. Po skončení sezóny však z ostrovov odišli spolu s poslednými turistami. Spoločnosť mi celé dva mesiace robili Sergej s Ivanom. Boli to skvelí chlapíci," zdôrazňuje Lyda.
Práve tie dva mesiace boli pre ňu veľkou školou života. Spanie v stane, umývanie sa v studenej vode Bajkalu, mravce i myši každodenní spoločníci, to boli momenty, ktoré napĺňali Lydin pobyt. No boli aj krušnejšie chvíle. „V polovici augusta Ivan a Sergej odišli. Dohodla som sa s Jurijom z meteorologickej stanice, že ma príde sem-tam pozrieť a donesie jedlo. Neukázal sa však celých 10 dní. Zrazu som bola na ostrove sama a spoločnosť mi robili tulene, ktoré sa počas turistickej sezóny veľmi neukazovali. Keď turisti a lode odišli, ukázali sa. Bolo to vzrušujúce pozorovať ich, ako sa správajú, aké majú zvyky a koľko ich je. V porovnaní s minulosťou ich počet však klesol. Lode a turisti ich vyplašili. Nerpy majú radi pokoj. Striedali sa tam väčšie či menšie skupinky. Najviac ich tam bolo asi štyristo. Majú svoje cykly. V zime sú vo vode, kde je teplejšie ako na pevnine. Začiatkom roka mávajú mladé, tak si robia brlohy na ľade. Neskôr, keď sa na juhu topia ľady, migrujú na sever. Vtedy zhadzujú srsť a bohužiaľ sa stávajú aj terčom poľovníkov. Začiatkom mája vyliezajú vo veľkých množstvách na ľad, formujú tzv. urgany. Ľad sa začína lámať a oni na plávajúcich kryhách migrujú do severnej časti Bajkalu. Pre tunajších obyvateľov nie sú ničím výnimočným. Berú ich ako niečo prirodzené a tak sa k nim aj správajú," hovorí L. Richnavská.
Počas desiatich dní v úlohe Robinsona na Bajkale zažila aj búrku. „Prišla v noci celkom nečakane. Bajkal zúril. Priznám sa, že som sa aj bála, preto som si svoj stan premiestnila viac do vnútrozemia. Ráno som pôvodné miesto našla zaplavené. Po búrke sa hladina upokojila a s pokojom prišli opäť tulene. O niekoľko dní sa objavil aj Jurij na lodi. Bol to dobý pocit vidieť ho," priznáva Lyda.
A ako sa spišská Robinsonka stravovala? „Jedla som konzervy, mlieko, zemiaky, ryžu, častejšie cestovinu a samozrejme boršč. Naučila som sa dokonca jesť aj pohánku. Najväčší problém bol s chlebom, ale vydržal dlhšie čerstvý, ako ten náš. Najčastejšie to však boli ryby. Inšpektori ich lovili a pripravovali na rôzne spôsoby. Jedla som aj solenú rybu. Ochutnala som aj surovú. Chutila výborne. Vlastne, bola to ryba solená. Neľutujem, že som tam bola. Ak by som mala príležitosť, určite by som sa tam vrátila," dodáva na záver Lyda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
