Manželka kričí "Prečo neplače?!" Ale ja už vidím, že kriví pusu

Ženy sú rozhodne krajšími exemplármi živočíšneho druhu, nazývaného homo sapiens. My, skúsení muži, si myslíme, že sa v nich vyznáme, že nás ničím neprekvapia. Ale ony majú svoje tajomstvá, ktoré nám ostanú naveky skryté. Napríklad zázrak zrodenia dieťaťa. Muž nikdy nemôže precítiť, čo sa vtedy v psychike ženy odohráva. Na čo myslí, čo cíti. Muži dokážu byť v lepšom prípade iba pozorovateľmi. Mne sa koncom minulého roka pošťastilo byť pri mojej žene vo chvíľach, kedy priviedla na svet nášho syna. Je to zážitok výsostne intímny a silný.

Termín manželkinho pôrodu sa blížil, a ja som cítil jej napätie i strach. Po rokoch sa mi priznala, že pri dvanásťhodinovom "povíjaní" nášho prvého syna si priala umrieť. Moja polovička mala vždy zmysel pre humor, no toto vyriekla smrteľne vážne. Bolesť vraj bola vtedy priam neznesiteľná. Ako ju aspoň štipku upokojiť? Ako správny balamutič som jej zvestoval výsledky fiktívneho výskumu, podľa ktorého je 90 percent druhých pôrodov u tej istej rodičky podstatne kratších i ľahších než tie prvé. Či je to ozaj tak, netuším. Celý výskum prebehol iba v mojej mysli a štatistické výsledky boli podvrh.

Keď mi v jednu nevľúdnu noc (lialo vtedy ako počas monzúnu) moja drahá zvestovala, že sa dieťatko hlási na svet, vedel som, že je to pravda. Ako správna mamička totiž absolvovala komplexnú teoretickú prípravu. Navyše nešla do pôrodnice poprvýkrát. A preštudovala toho o pôrodoch a bábätkách toľko, že by to možno stačilo na atestáciu z gynekológie. So strojeným výrazom tvrdého muža v tvári som vytočil stodvanástku, linku pre núdzové situácie. Po asi desiatich sekundách sa mi ozval príjemný ženský hlas. Vysypal som tej určite milej dáme o čo mi ide a ona mi pokojne oznámila číslo priamo na rýchlych zdravotníkov.

Slúchadlo u nich dvihla opäť žena. Pokojná, rozvážna. "Ako sa volá vaša pani? Koľký jej pôrod to bude? Koľko má rokov? Aká je vaša adresa?" povyzvedala sa a potom rozhovor zakončila vetou: "Posielame vám sanitku."

O chvíľku som už stál pri ceste a vyzeral ju. Bola presne polnoc. Môj miláčik mal veci dávno pripravené. V taške bolo pripravené všetko, čo manželka do pôrodnice potrebovala, aj s pedantne napísaným zoznamom. Medzi nami, v našej komore je pripravených zhruba sto fľaštičiek domácej detskej výživy. Má tam jabĺčkovú s trochou malín aby mu nebola kyslá, zopár marhuľových, čerešňových, mrkvovo - jahodových. Vyrobené bez akýchkoľvek konzervačných látok...

Je presne polnoc, stojím pri ceste a vyzerám sanitku. Vôkol tma ako hustá čierna káva, človeka by chceli chmatnúť chmúrne myšlienky. Ale ja viem, že s mojou drahou polovičkou sme už kadečo zvládli a poradíme si aj tentoraz. Hlavne ona. Po desiatich minútach je sanitka na mieste, nastupujeme do nej obaja. Dvaja zdravotníci sú zrelí páni, prešedivelí, zjavne toho dosť preskákali. Jeden z nich meria digitálnym tlakomerom môjmu zlatíčku tlak. Stopäť na šesťdesiatpäť. Je to v norme.

"A viete, čo to bude?" opýta sa kultivovaným hlasom.

"Chlapec," odpovedám. "Chceli sme radšej dievča, no bude to zasa chlapček. Jedného už máme."

Zdravotník z voleja zahlási: "Ja mám tiež dvoch synov. Buďte radi, je to lepšie. Radšej nech sa naši chlapci váľajú po cudzích dievčatách, ako by sa mali cudzí chlapci váľať po našich..."

Zdá sa mi to perfektná hláška, aj žena sa rozosmeje. Napätie evidentne opadne. Štartujeme. Vodič sanitky ide rozvážne, nie veľmi rýchlo, jeho kolega zatiaľ meria na hodinkách, aké časté sú kontrakcie. Držím ženu za ruku a ona si nevdojak spomenie: "Pamätám si, ako ma sanitka viezla pred rokmi, keď sme čakali Samka. Tá cesta bola pre mňa dosť deprimujúca. Sedela som tu sama a bolo mi všelijako. Teraz je to oveľa lepšie, keď si tu. Pri mne..."

Ulahodí tým mojej ješitnosti. Cítim sa akoby ma pochválil vojenský veliteľ za splnenie náročnej misie. Faktom ale je, že dnes v noci nebudem môcť mojej žene ani v najmenšom pomôcť. Celý ten bolestný a telesne vyčerpávajúci akt bude musieť odtrpieť sama. Ja ju budem iba držať za ruku, šepkať jej do ucha všelijaké voloviny a obdivovať jej statočnosť. Inak nič.

Počet oteckov na sále stúpa

"Pribúdajú prípady pôrodov, pri ktorých je prítomný aj otec," hovorí košický gynekológ a pôrodník, ktorý chce zostať v anonymite. "Samozrejme, po fyzickej stránke sa pre rodičku nič nezmení. Musí rovnako pretrpieť celú procedúru pôrodu, celý ten stres, obavy, či bude všetko v poriadku. A či bude dieťa zdravé. Otec je po takpovediac technickej stránke pri pôrode zbytočný, ale aj banálne maličkosti rodička citlivo vníma."

Manžel jej trebárs ovlaží ústa mokrou vreckovkou. "Je to drobnosť, ktorá nemá zásadnejší význam, no pre ženu je vo fyzicky aj psychicky vypätej, náročnej situácii, veľmi príjemná. Pravdaže, aj psychické rozpoloženie ženy pri pôrode má výrazný vplyv na jeho priebeh. Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že prítomnosť otca je väčšinou dôležitým faktorom, ktorý pozitívne ovplyvňuje nielen prežívanie rodičky, ale aj jej fyzické dispozície..."

Hodinová prechádzka

Po štvrťhodinke sme v nemocnici. Šofér bravúrne vyjde sanitkou do mierneho briežku pri vchode na pôrodnícku kliniku. Architekt, ktorý projektoval túto nemocnicu, zrejme naisto rátal s tým, že vodiči sanitiek sú všetko borci par exellance. Podľa mňa by mala väčšina iných šoférov s "pristávacím" manévrom veľké ťažkosti. Po oboch bokoch sanitky ostáva možno 20 centimmetrov. Potom už iba múrik zábradlia, ktoré sa ostro zatáča ku vstupnej bráne.

Prechádzame popred vrátnicu, kde sa svieti. Informátorka nespí, hoci je asi pol jednej v noci. V jej maličkej miestnosti sa svieti a ona cez okienko sleduje, ktože to prišiel. Na klinike sa svieti, tu sa určite počas nočnej zmeny nespí.

"Otecko, počkajte pekne tu. My vás potom zavoláme." vraví mi sestrička. Vyzliekam si vetrovku a skladám unavené telo na lavicu, ktorú sem niekto prozreteľne umiestnil. Oči mi klipkajú, únava sa hlási. O chvíľu už podriemkávam. Zdá sa mi, že ubehlo iba pár minút od nášho príchodu, keď ma sestrička prebudí a vraví: "Podťe."

Vchádzame na kliniku. Sestrička ma dovedie do malej miestnosti a rozkáže: "Oblečte si plášť aj prezúvky."

Zvládam to expresne rýchlo, o pár sekúnd som pri žene. Stojí v takzvanej predpôrodnej miestnosti, opretá rukami o posteľ. Plachta, na ktorej pred minútou ležala, je zakrvavená. "Bože! Jaj! Panebože..." vzdychá.

Dobre viem, že táto ženská vydrží viac než kôň. Nikdy nejojká. Preto mi je jasné, že ju to musí šialene bolieť. Každých päť minút ju sestrička tam dole umýva od krvi. V žile má zavedenú infúziu. Keď stojí, bolí ju to menej. A tak sa prechádzame po miestnosti, ja tlačím za ňou stojan s infúziou a dávam pozor, aby si ju nechtiac nevytrhla z ruky. Zdá sa mi, akoby od nášho príchodu ubehla sotva štvrťhodinka, keď nám sestrička oznámi, že už ideme rodiť. V skutočnosti sme sa prechádzali hodinu. Som celkom dezorientovaný, tradičná fyzikálna veličina - čas - plynie úplne ináč, než za normálnych okolností. "Prechádzka" totiž trvala zhruba hodinu.

Všetko je v poriadku

Sestrička nás vovedie do izby, kde prichádzajú bábätká na svet. Ženu ukladajú na špeciálne kreslo, nohy jej jemne upevnia. "Trochu dvihnite zadok, ešte kúsok, to je ono. Výborne," úsečne vraví lekárka, ktorá bude privádzať na svet naše druhé dieťa. Môže mať okolo tridsiatky, no na prvý pohľad je zrejmé, že nie je žiadna začiatočníčka. Je hlboká noc, pred dvoma hodinami sa začal nový deň. Ale lekárka pôsobí úplne sviežo. Je sústredená, ruky sa jej pohybujú šikovne a isto. Chcel by som vedieť, ako dokáže byť o tomto nočnom čase vo forme. "Dýchajte, mamička. Pekne nosom sa zhlboka nadýchnite a ústami vydýchnuť. Vaše bábätko ešte samo dýchať nevie, musíte dýchať aj za neho. Nech má veľa vzduchu. Áno, teraz je to perfektné," diriguje lekárka. Vyžaruje z nej istota, viem, že manželka je v dobrých rukách...

Držím ju pevne za ruku a vnímam napätie, ktoré z nej vyžaruje. Je mi jasné, že cíti poriadnu bolesť. Za tých deväť rokov, čo sme spolu, ju už dobre poznám. Lekárka úspornými pohybmi utiera pod ňou krv. Všetky nástroje, ktoré by mohla potrebovať má pedantne naukladané. Dúfam, že v činnosti bude dnes čo najmenej z nich...

"Poriadne potlačte, vydržte, zhlboka dýchajte. Už to nebude dlho trvať, dieťatko sa už hlási na svet..." referuje sestrička. Pol hodinky po pôrode mi na otázku, či to už nie je pre ňu bežná, obyčajná vec, odvetí: "No, bola som už pri stovkách pôrodov. Ale vždy je to úžasná, jedinečná udalosť. Podľa vás som vyzerala rovnako pokojná, akoby som po tisíci raz dávala injekciu. Ja musím byť pokojná. Akýkoľvek náznak nervozity by nastávajúca mamička zrejme vycítila. A ona musí byť v čo najlepšej psychickej pohode."

Mojim laickým a mierne haprujúcim mozgom súdim, že onedlho uvidím nášho syna. Žena tlmene jojká, lekárka sa s nami rozpráva o deťoch. Nechápem, ako dokáže pokojne rozprávať (jej reč má úroveň po stránke obsahovaj i formálnej) a pritom si robí svoju prácu.

"Všetko je v poriadku, poloha bábätka je presne taká, aká má byť. Vyzerá to výborne," hlási a o chvíľku dodá: "Už vidím hlavičku." Pevne zvieram ženinu ruku, šepkám jej do ucha, čo mi napadne. "Táák, už ho tu máme!" povie lekárka a ja vidím svojho synčeka ešte skôr než jeho mama.

"Prečo neplače?!" prestrašene vykríkne žena. Ale ja už vidím, ako bábätko kriví pusu do plaču. Po dvoch, troch sekundách sa rozľahne miestnosťou silný plač. Výraz, ktorý má moja žena v tvári, sa nedá opísať. Je v ňom úžasná radosť i duchovnosť. To maličké stvorenie ju rozžiarilo ako nič iné na svete...

Sestrička drží nášho syna, žena si ho celá šťastná obzerá. Minútku, dve. Potom ho odnesú na drobné "úpravy". Treba ho poumývať a neviem čo ešte. Moja drahá ešte musí vydržať jednu nepríjemnú procedúru - lekárka ju pozašíva. Sem tam sykne od bolesti, no medzitým mi dôverne šepká: "Som šťastná, že si tu bol so mnou. Veľmi i to pomohlo."

Môjmu egu to lichotí. Cítim sa mužný a dôležitý. Až o niekoľko hodín, keď silné emócie vo mne vychladnú, si uvedomím prozaickú pravdu. Nič svetoborné som nedokázal, všetko musela podstúpiť mamička. Príroda to takto zariadila.

"Dobre ste sa držali, ocko," vraví lekárka. "Občas sa stáva, že na muža je to priveľa a musíme kriesiť jeho. Mali sme tu aj také prípady, že sa otec zosypal. To nám dokáže riadne skomplikovať prácu..."

O pár dní si dva ďalšie mamičky, ktoré rodili v tom čase, ako moja žena, zvesela zo mňa uťahujú. Smejem sa spolu s nimi. Veď už je to za mnou...

Niekdy musia kriesiť otca

"Prítomnosť muža pri pôrode je pre rodičku silnou psychickou podporou," hovorí psychologička PHDr. Silvia Novotná. Už niekoľko rokov sa venuje predpôrodnej psychologickej "príprave" rodičov na pôrod. "Treba však pripomenúť, že slovenské ženy sú v tomto smere často veľmi konzervatívne. Veľa z nich účasť otca pri pôrode kategoricky odmieta, pričom argumenty sú neraz naozaj svojrázne. Trebárs - budem tam hrozne vyzerať a prestanem sa mu páčiť. Ale páry, ktoré sa takto rozhodnú, spravidla svoj krok neľutujú a považujú ho za jedinečnú skúsenosť. Mentálna príprava párov na pôrod je vo vyspelých štátoch bežná, u nás však ešte zďaleka nie je samozrejmosťou. Je to mimoriadne emotívny zážitok."

Bol som teda pri tom. Môžem hovoriť iba za seba, ale prežil som úžasný, jedinečný zážitok. Budeme si ho obaja pamätať do konca života ako niečo krásne a dôverné. Neľutujem, že som sa rozhodol byť počas tých niekoľkých hodín pri manželke. A pochopil som niečo, s čím sa chlapi musia zmieriť. Prečo sa náš starší, päťročný syn občas sám od seba pritúli k mamke a spočinie s ňou hodnú chvíľu v dôvernom objatí. Veď pochádzajú z jednej bytosti. Môžem žiarliť, ticho závidieť, ich vzťah bude naveky silný. Nech už život prinesie čokoľvek, matku a jej dieťa bude spájať najpevnejšie puto, aké existuje. Hoci naša skvelá mamka je trebárs pri futbale absolútne nepoužiteľná...

PLACKA: Asi 10 až 20 percent slovenských otcov (hlavne vo väčších mestách) je prítomných pri pôrode svojho dieťaťa. V niektorých európskych štátoch (napr. krajiny Beneluxu, či severské) dosahuje tento podiel až 50 percent. Osobitnou kapitolou je napríklad Taliansko, kde pretrváva silná konzervatívna tradícia. Talianski muži "asistujú" pri pôrode zhruba rovnako často (či skôr zriedkavo) ako Slováci.

Cyril TURANSKÝ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári