V kokpite prúdových stíhačiek strávil takmer dvestopäťdesiat dní
Milan Santovják je čiperný, starší, "udržiavaný" pán. Ak by ste ho stretli na ulici, asi by ste ho považovali za dôchodcu, akých sú v Košiciach tisíce. On však prežil svoj život, obrazne povedané, z výraznej časti vo vzduchu. Presne pred 50 rokmi, v roku 1954, začínal v Prešove kariéru bojového pilota a učiteľa lietania. Ako oko v hlave si stráži svoj osobný archív článkov a fotografií. Na jednej z nich je zvečnený s ministrami obrany štátov Varšavskej zmluvy, na inej s G. Husákom. Veľkú časť života spojil s leteckou akrobaciou a legendárnou skupinou Biele albatrosy.
M. Santovják lietal na mnohých typoch lietadiel. Piestových, prúdových, a všakovakých iných. Dlhé roky riadil vojenské lietadlá, zaúčal mladých bojových pilotov. Dnes je na dôchodku, poberá okolo 12 000 sk mesačne. Po stránke sociálneho zabezpečenia žiaden terno, aj keď je mu v porovnaní s inými slovenskými dôchodcami "sveta žiť." Bol prosto na správnom mieste v nesprávnom čase. Čerství piloti - dôchodcovia dnes dostávajú dvakrát toľko, hoci nalietali rádovo o polovicu menej. No on im nezávidí a nerepce. Iba konštatuje.
"Bojový výcvik som absolvoval pri leteckom pluku v Prešove," odštartuje prúd svojich spomienok. "Neskôr sme na letisku Tri duby lietali na nemeckých Messerschmitoch, ktoré boli vojnovou korisťou československej armády. Vtedy tam ešte nebola betónová pristávacia dráha, lietadlá sme kládli na trávu. Ak bola zmáčaná dlhým, alebo prudkým dažďom, nemohli sme lietať. Čakalo sa, kým dráha vyschne. Ale stalo sa to ojedinele, lebo dráha bola kvalitne odvodnená a voda sa z nej rýchlo stratila aj po lejaku. Nemci mali na tú dobu vynikajúce stroje s výkonnými motormi Daimler, so vstrekovaním paliva."
Nacisti sa snažili počas vojny strážiť svoje know how, no po kapitulácii Nemecka ho kompletne "prebrali" západné mocnosti. Svet sa neodvratne rozdeľoval na "východ" a "západ". V čase, kedy M. Santovják začínal lietať, bol už polarizovaný. Rusi doťahovali vývoj vodíkovej bomby, vojenská konfrontácia hrozila čoraz viac.
Do jeho Migu pálili vlastní
Aj profesionálny život M. Santovjáka bol v týchto týždňoch a mesiacoch hektický. Kým mocnosti stavali nové základne ostošesť, "pešiakov" na globálnej šachovnici presúvali generáli takpovediac podľa ľubovôle. Vojak bol na mape iba makovým zrnkom. Disciplína, takmer asketický život, mentálna odolnosť - to všetko sa u pilotov vyžadovalo do bodky. Aj v ich vlastnom záujme. Rútiť sa rýchlosťou okolo 300 metrov za sekundu nevyspatý, s čo i len trochu pocuchanými nervami? Nemysliteľné!
"V auguste 1954 som bol vyradený po absolvovaní vojenskej školy ako poručík. Strávil som nejaký čas v Mladej pri Miloviciach pri stíhacom leteckom pluku. O pár mesiacov neskôr ma ako pilota s hodnosťou poručíka prevelili do Košíc. Mali sme byť čo najrýchlejšie preškolení na prúdové Migy - 15. Po niekoľkých dňoch nášho pobytu v metropole východu bol vyhlásený bojový poplach, a my, ako čerství, ešte nezaškolení poručíci, sme sa nesmeli k Migom ani len priblížiť, nieto si sadnúť do kokpitu..."
Ako zlý vtip vyznieva jeho informácia, že mal v tom čase ako pilot hodnosti poručíka čistý plat 1680 korún československých. "Po niekoľkých rokoch pri 2. leteckom školnom pluku mi k menovaniu pilotom 1. triedy chýbalo absolvovanie zopár nočných letov za sťažených poveternostných podmienok. Preto som požiadal o preloženie k Oddielu vlečných terčov, ktorý pôsobil rovnako v Košiciach. Preškolil som sa na vlečné Migy - 15V a počas ostrých strelieb som ťahal svojim lietadlom terče. Nácviky streľby prebiehali vo vojenskom výcvikovom priestore v Kežmarku." Terče boli upevnené na približne dva kilometre dlhých, oceľových lankách.
"Lietal som aj ako cieľ pre cvičenie protilietadlovej batérie. Volá sa to nočná zrkadlová ostrá streľba. Je to mrazivý pocit, vidieť v nočnej tme záblesky z kanónov, žiariace šnúry striel, stúpajúce rýchlo nahor. Zo zeme je to fascinujúce divadlo. Ale keď som prvýkrát v noci vyletel na čiernu oblohu, bolo mi všelijako. Čo ak ma nešťastnou náhodou trafia?" vciťuje sa do tažko opísateľných chvíľ spred polstoročia. Aj niekomu, kto nikdy v stíhačke nesedel ako ja, behajú po chrbte pri tejto predstave zimomriavky.
Podplukovník Santovják pridáva detaily: "Nočná zrkadlová ostrá streľba vyzerá asi takto: s rozsvieteným svetlometom letíte rýchlosťou 450 - 750 km/h podľa toho, akú rýchlosť si želajú protilietadlovci. Musíte dodržiavať presne vopred určenú trať vo výške 2 - 6 tisíc metrov, rovnobežne s imaginárnou líniou vpravo od lietadla. Navigátor stále sleduje a opravuje váš kurz letu a dbá na to, aby ste nepretržite dodržiavali stanovenú líniu. Protilietadlová jednotka páli ostrými granátmi do priestoru vášho letu, vpravo od imaginárnej čiary. Podľa presnej polohy lietadla a výbuchov granátov sa vyhodnucujú výsledky."
V kokpite "lietala" baranina i kečup
Podplukovník M. Santovják zaúčal do tajov lietania pilotov v Československu i v horúcej Líbyi. Keď mu na pohovore v Prahe oznámili, že bude robiť inštruktora v pluku v Tripolise, srdce mu začalo rýchlejšie tĺcť. "Vždy som túžil vyskúšať si lietanie nad morom, a tento sen sa mi mal čoskoro splniť..." opisuje svoju veľkú radosť z nečakaného "darčeka". Blankytné nebo nad hlavou, sýtomodré more pod ňou. Dva živly, splývajúce v jeden. A medzi nimi človek, pilotujúci úchvatného oceľového vtáka.
Po prílete do Tripolisu však bolo všetko inak. Oznámili mu, že pokiaľ sa nevrátia piloti z dovolenky, musí vypomáhať v meste Syrta, vzdialenom takmer celý deň jazdy. "Nikomu neprajem cestovať autobusom takú diaľku v pekelnej horúčave a bez jediného dinára vo vrecku, ako som cestoval ja. Naši zodpovední funkcionári nás na túto cestu vybavili diétami vo výške nula dinárov. Bol to des. Nemohli sme si kúpiť ani malinovku. Neostávalo nám nič iné, len vydržať 12 hodín v autobuse, pokiaľ vonku pražilo ohromnou silou žeravé slnko. Bolo vyše 50 stupňov. Našťastie si moje muky všimol arabský šofér autobusu a kúpil mi za vlastné dináre zopár fľašiek limonády. Zachránil ma od smrti smädom." Ako mladý chlap nasával všetkými zmyslami novú, exotickú krajinu, jej odlišnú kultúru i náboženstvo. A typický arabský naturel, nad ktorým ako neznalý veci často žasol.
"Arabskí žiaci boli neraz pri cvičných letoch svojrázni," veľavýznamne vraví M. Santovják. Musel si vštepiť novú zásadu - byť počas celého letu v stopercentnej pohotovosti, vždy v strehu, aby mohol v zlomku sekundy reagovať na nečakané ťahy svojich počerných žiakov. Pri zazmätkovaní žiaka tak mohol v mihu zasiahnuť aktívne do pilotovania lietadla. "Párkrát sa mi veľmi zišli skúsenosti z akrobacie. Vedel som reagovať na nebezpečné situácie, kedy sa lietadlo nachádzalo v malej výške a hrozilo, že padneme rovno do mora pod nami."
Líbyjčania priam bytostne nenávideli nácvik akrobacie. No bez nej sa kvalitný pilot nezaobíde. V kritických situáciách, kedy sa trebárs vyskytne technická závada na lietadle, alebo niečo nečakané vo vzduchu, či na pristávacej ploche, môže akrobatický manéver zachrániť pilota i stroj. "Veľa arabských pilotov, ktorých sme učili základy akrobacie, postihovala pri nej osobná indispozícia. Stávalo sa to pomerne často. Líbyjci sa absolútne nevhodne stravovali, kľudne do seba pred letom nahádzali poriadnu porciu baraniny s makarónmi a paradajkovým pretlakom. Neraz sme museli prerušiť let, lebo žiakovi prišlo zle od žalúdka a celý jeho obed z neho vyletel von. Väčšinou si po takomto nepríjemnom zážitku brali do kabíny mikroténové, alebo aj veľké plastové sáčky pre prípad žalúdočnej nevoľnosti..."
Človek si pri tom nevdojak predstavuje stiesnený priestor kabíny, mihajúcu sa krajinu pod ňou a opisované "spestrenie" letu. Iba na uvedenie do historických reálií - lietadlá, v ktorých M. Santovják sedel spolu so svojimi "bratmi v zbrani", neboli žiadni turbovrtuľoví deduškovia. Vývoj v zbrojení šiel vpred šialeným tempom. V Amerike aj v Rusku. Nové Migy už pred 50 rokmi dosahovali takmer rýchlosť zvuku.
Spoluzakladal legendárnu letku
"Mig 15 bol fantastický stroj. Jeden z najlepších, na akých som mal možnosť lietať. Skvele sa ovládal, dosahoval rýchlosť cez 1000 km/h a dostup až 16 tisíc metrov..." žiaria mu oči, a človek cíti, že ten adrenalín a vzrušenie z letu driemu v tomto charizmatickom pánovi doteraz. Počas dlhých rokov vlády studenej vojny boli Migy 15 v bojovej pohotovosti. Istý čas aj na letisku v Košiciach. Stíhací pluk Migov bol po čase premiestnený do Malaciek, neskôr do Piešťan, kde medzitým dokončili na letisku pristávaciu dráhu, vhodnú pre tieto lietadlá.
"Keď do Košíc prišiel 2. školský letecký pluk, spolu s niekoľkými kolegami sme dostali rozkaz ostať tu, v Košiciach, a učiť mladých pilotov. Nemohli sme odtiaľto odísť. Pre vojakov bola služba vlasti prioritou, všetko ostatné bolo podružné..." spomína na časy, kedy osobný život letca bol úplne determinovaný prácou. Okrem lietania bolo všetko ostatné nepodstatné. Začal teda učiť na Migoch 15 a učil na nich až do roku 1967.
"Pri 2. ŠLP som ako veliteľ letky v nej mal učiteľov lietania, ktorí v roku 1991 založili skupinu Biele Albatrosy. Najprv predvádzali zostavy tri lietadlá, o rok neskôr šesť strojov. Lietali v Holandsku, Veľkej Británii, Francúzsku, Dánsku, Maďarsku, Rakúsku a v mnohých ďalších krajinách. Po rozdelení Československa sa začal rozpočet ministerstva obrany zoštíhľovať, peňazí bolo oveľa menej. Ešte v roku 2002 zožali veľký úspech na najväčšej leteckej šou SIAD v Bratislave, v tom istom roku sme mali aj svoje posledné vystúpenie v Hradci Králové. Po ňom päť Bielych albatrosov putovalo do leteckých opravovní v Trenčíne, a zrejme sú tam až dodnes..."
Na jar tohto roku odlietal z Košíc posledný albatros a M. Santovják, pilot, ktorý spojil s týmito strojmi veľkú časť svojho života, mal pri pohľade na vzďaľujúcu sa siluetu lietadla slzy na krajíčku. "Bol som vtedy namäkko, priznávam. Na košickom letisku, medzi lietadlami, ubehol skoro celý môj život..." Podplukovník M. Santovják nalietal takmer 6000 hodín, inak povedané - asi 250 dní! Riadil Albatrosy, Delfíny, Migy. A mnoho ďalších rozmanitých typov lietadiel.
Posledný let absolvoval plukovník M. Santovják 11. októbra 1989. Po všetkých tých rokoch vypätia, stresu, mnohých chvíľach na hrane života a smrti, si "užíva" kľud. Iba tak mimochodom a tichým hlasom utrúsi, že jeho pani Danuše je posledných 14 rokov veľmi ťažko chorá. Chrípkový vírus jej prenikol do mozgu a ťažko ho poškodil. Manžel sa musí o ňu postarať, dcéra tiež vypomôže.
Vojak predsa neopustí svojho najmilovanejšieho spolubojovníka. Kým ich smrť nerozdelí...
Marián BETÍK
Autor: Na koho sa usmialo šťastie?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
