Z Uhorska sa vytratila prívetivosť a svornosť
Dnes začíname uverejňovať seriál, ktorý je venovaný udalostiam revolučných rokov 1848 a 1849 v Košiciach. Tie budú podané zo zorného uhla vtedajšieho občana mesta, čo si môžeme dovoliť vďaka tomu, že tieto časy prežili a opísali až dvaja z košických kronikárov doktor Ján Nepomuk Plath, vtedy už zrelý muž pred šesťdesiatkou, a úradník Jozef Tutkó, ktorý mal na počiatku revolúcie devätnásť rokov a život pred sebou. A keďže jeden bol košický Nemec a druhý Maďar, umožňujú ich kroniky vnímať revolučné udalosti nielen z hľadiska povstalcov, ale aj zo strany tých, ktorí sa do revolúcie nijako oduševnene nehrnuli a hoci boli rovnako dobrí uhorskí vlastenci, ako príslušníci maďarského národa, po jej potlačení sa im evidentne uľavilo.
S LÁSKOU K PRAVDE
Kroniky zvyknú podávať v prvom rade spoločenské a politické udalosti, no doktor Plath zachytával v tej svojej aj svoje osobné pocity a atmosféru panujúcu medzi Košičanmi. Svoju kroniku napísal rovných desať rokov po skončení uhorskej revolúcie, ktorú Maďari nazývajú "Boj za slobodu", a tak mal dosť času poriadne sa zamyslieť nad udalosťami, ktoré tu v Košiciach osobne prežíval. Snáď preto sa rozhodol začať ich popis pomerne podrobnou úvahou nad tým, čo všetko revolúcii predchádzalo a ako ona doslovne kvasila v celej vtedajšej uhorskej spoločnosti. Úvod tejto úvahy je akýmsi zaprisahaním čitateľa, že všetko, čo autor zveril papieru, vykonal s tým najlepším úmyslom. Začítajme sa teda do textu jeho kroniky:
"Pri popise najdôležitejšej politickej udalosti v Uhorsku sa nevyhnutne musí začať v širších súvislostiach, aby sa spomenulo aj úsilie a tendencie zvýšiť národnú slávu Uhorska bez zmenšovania verejného poriadku, a nie porušujúc ho a rozvracajúc spoločné záujmy a blahobyt. Veľký Bože, stoj pri mne a pomáhaj! Nech to, čo som pri začiatku opisu tohto storočia prisľúbil, vykonám v láske k pravde, bez hnevu a nenávisti, v predsavzatej čistote.
Nechcem príliš odbočovať z rámca kroniky, no predsa len som nútený čosi pripomenúť, čo sa vzťahuje k obrazu histórie mesta Košice. Píšem z vlastnej skúsenosti a niektoré veci potrebné na doplnenie výkladu mi unikajú. Mnohé však mám poruke a chcem ich použiť na podanie obrazu Košíc. A ty čitateľ, sleduj s dobrou mysľou pravdu, ktorej som žiadnym ťahom pera neublížil, a tiež pietu k všetkým, ktorú v sebe skrývam. O odpustenie prosíme a navzájom si ho dávame."
Nie náhodou sa rozhodol autor kroniky pre tento text. V dobe, keď ho písal, jasne vnímal, že revolúcia rozštiepila národy a národnosti Uhorska, a ako člen mestského zastupiteľstva v porevolučných rokoch pocítil priamo na vlastnej koži vzrastajúci maďarský nacionalizmus, ktorý postupne otravoval tunajší život a miestnu politiku. Je zaujímavé, že druhý z kronikárov, Jozef Tutkó, nepovažoval za potrebné pozastavovať sa podobnými úvahami. Pokračujme však citovaním Plathovho diela:
"VEĽKÝ UHORSKÝ MAGNÁT
...nik iný, ako boháč a učenec gróf Štefan Széchényi, chcel úprimne poslúžiť vlasti, takže vyšlo jeho dielo A Hitel (Úver), v ktorom sa dobromyseľne, ale pritom ostro zaoberá záležitosťami vlasti. Vo vládnucej aristokracii preto vyvolala odpor, v obecnej verejnosti však vyvolávala nové myšlienky a priniesla bohatý materiál na úvahy. Sotva je v tejto knižočke myšlienka, ktorá by hlboko nevnikla do duše. Obšírne tu o tom nie je potrebné vykladať. No niekedy sa ľudský génius potkne a dobré myšlienky príliš často vedú na scestie a k omylom. O to viac je dielo veľkého grófa hodné povšimnutia a zasluhuje si zmienku v mojej kronike, že náš spolumešťan, vysokoučený gróf Jozef Desewffy ho tu v Košiciach štylisticky upravil a tlačou vyšlo na svetlo sveta u Werfera v roku 1831.
Veď kto by sa postavil proti myšlienke, že zeman vlastniaci veľké pozemky, záhrady, lesy, háje, mlyny a papierne, ktorému mnohí slúžia bezplatnou prácou a ktorý neplatí žiadne dane, predsa súc zaťažený cudzími peniazmi má menej, než nič. Kto by nesúhlasil s ideou, prečo nemôže dedinský hospodár priviesť svoje role k rozkvetu, a tiež s myšlienkami o nútených robotách, o deviatkoch a desiatkoch! Prečo slabne obchod a dopyt v Uhorsku? Prečo oplývame len málo produktami? Prečo niet u nás peňazí? Kto má úžitok z bankových manipulácií? Ako upraviť dopravu, aby bola rentabilná a užitočná?
Hlavne však koncept svätosti národného úveru by musel osobitne zaťať do živého. Chcelo by to verného anjela strážcu a patróna národnej prosperity, aby všetky sľuby chránil, atakďalej. Všetko je tam popretkávané najsvätejšími zásadami a autorova snaha pozdvihnúť slávu svojho národa, nedbajúc ani Verbőcziho zákony, je zrejmá. No hoci by vybičoval národného ducha k výšinám, vec dospela inam."
Bolesťou vtedajšieho Uhorska boli pretrvávajúce feudálne zákony a zaostávajúca ekonomika, no tiež rôzne proti sebe stojace hospodárske a politické koncepcie, ako situáciu riešiť. V problematickej situácii bola ostatne celá habsburská monarchia. Jej zahraničnú, no časom i vnútornú politiku riadil už od roku 1809 ultrakonzervatívny minister Metternich, a od roku 1835 sedel na rakúskom tróne slabomyseľný cisár Ferdinand I., za ktorého v skutočnosti vládla takzvaná "Štátna konferencia" na čele s kniežaťom Metternichom a grófom Kolowratom. Nevôľu a pobúrenie v Uhorsku spôsobovalo postupné zavádzanie maďarčiny ako úradnej reči namiesto dovtedajšej latinčiny. Vráťme sa opäť k Plathovi:
LATINČINA DO HROBU
"Najprv bola od roku 1848 uložená do hrobu úradná latinská reč. S ňou sa vytratila aj prívetivosť, svornosť a umiernenosť, ktorú národ dodržiaval tak v zákonodarstve a justičnej správe, ako aj v samosprávnom poriadku, pričom ho najmä vzhľadom na kráľovské Veličenstvo zachovával najsvätejším spôsobom. Národ vynikol aj v župách pri riadení svojich záležitostí, keďže ho skrotili vedy a nepripustili, aby bol divý a neokrôchaný. Provinciálny konvent bol školou pre snem celého kráľovstva, kam národ dodával učených mužov, vyspelých, vážnych a pohotových v dobrej rade umiernených, keď boli v opozícii. Tomuto svedčia aj snemové zápisnice.
Mnoho práce sa vynaložilo a zase stratilo podnecovaním a vybičovaním nacionálneho ducha a veľa času sa vynaložilo na povznesenie dvojice "nyelv és nemzetiség" jazyka a národnosti. A tak ten, čo na župných schôdzach ovládal iba jazyk Uhorska /rozumej latinčinu/, musel mať odvahu, aby bol vôbec vypočutý, hoci mu pomáhalo a chránilo ho Verbőzcyho dielo. Narastaním takýchto prípadov zamĺkli bývalí učení a umiernení ľudia, potlačení väčšinou, a keď potom národ vykonával voľby, nešlo to bez vrážd, ktorým sa nedalo účinne zamedziť. No kvôli maďarskej reči boli aj v Chorvátsku mysle veľmi pobúrené a odcudzené. Od roku 1840, keď bola maďarčina vyhlásená za úradnú reč, ubehlo sotva sedem rokov a hľa, aká situácia vlasti nastala?
Ako sa mohlo stať, že v roku 1823 pri rozhodovaní o odvodoch vojenských nováčikov nezvolali snem? A čo povedať o dani, ktorá sa mala podľa nariadenia platiť cinkajúcimi peniazmi mincami? Čo už povedať o reči, ktorá bola v našej vlasti priveľmi povýšená a čo o rozpálenej nenávisti Chorvátska a jeho odklonu od Matky, ktoré vyjadrilo už aj na sneme (1832 - 1836)?! O čom hovorí korešpondencia medzi županmi a o nepoddajnom autorovi Ľudovítovi Kossuthovi, ktorého dali do väzenia, atakďalej? Podať o tom obšírnejší referát je mimo rámca mojej kroniky. Už onedlho, v roku 1844 hľadali užšie sociálne spojenie v náboženskej vzájomnosti a Uhorsko, gniavené násilnou náboženskou mocou, svojou rečou panujúc nad všetkými 16 združenými národmi, hľadalo ešte silnejší zväzok v Jednote na ochranu vlasti tešiac sa, že ho našlo."
MENEJ ZNÁMY ČLOVEK
"Snaha, aby bol zo života vylúčený cudzozemský tovar, zachádzala až do fanatizmu. Domáce výrobky boli automaticky dobré, prijateľné, zdobené trikolórami a označované menami hlavných politických činiteľov. Panny, chodiac z domu do domu, hoci by im do rúk lepšie padla frýgická ihla, alebo kuchynská varecha, zbierali podpisy, ktorými osobne zaväzovali rodákov k užívaniu domácich produktov.
Nato vznikli časopisy a denníky, píšuce o spoločných bremenách, ktoré sa musia bez rozdielu znášať, o reprezentovaní národa, o rovnosti všetkých pred zákonom, o aristokracii predkov, atakďalej. Tým všetkým rástla odvaha mládeže. Múdry režim videl do všetkého a opatrne sa postaral, raz rozkazom, raz predstieraním, inokedy ústupkami a poskytnutím niektorých výhod, že Uhorská vlasť triumfálne jasala, keď bol na roky 1847/48 zvolaný snem, na ktorom bol arcivojvoda Štefan podľa článku II. jednomyseľne vyhlásený a pozdravený aklamáciou ako palatín kráľovstva, pričom pečate na obálke s menami spolukandidátov neboli ani len porušené.
Zhruba v čase tohto všeobecného snemovania sa vyšvihol do popredia akýsi menej známy človek, menom Ľudovít Kossuth, ktorý sa svojou aktivitou pre Maďarov javí ako druhý Verbőczi. Má 45 rokov, pochádza z Jászberény, no podľa iných z Nového Mesta v Zemplínskej stolici. Je znalec zákonov, rečník vynikajúcej elokvencie, muž vyššej postavy, robustného tela, plnej oválnej bledej tváre, s vysokým čelom a modrými očami, stlačeným nosom a malými ústami, úhľadnými perami a kompletnými zubami. Čiernu bradu má okrúhlu, vlasy tmavogaštanové. Chodí vzpriamene, má príjemný, zrozumiteľný a prívetivý hlas. Jeho pohľad, najmä keď ho obracia nahor, prezrádza fanatizmus. Onen muž, keďže je chudobný a tým obmedzených možností, živil seba a svojich vlastným nadaním a perom. Na snemoch v Pešti si získal u mnohých náklonnosť, ba svojou výrečnosťou získal veľkú popularitu, takže ho pokladali za orákulum prorokujúce budúcnosť a Peštianska stolica ho vyslala na snem kráľovstva."
Text preložil a upravil: Jozef Duchoň
Nabudúce: Jar národov
BOJ DVOCH REVOLUČNÝCH KONCEPCIÍ
Magnát a učenec gróf Széchényi a právnik Kossuth
Text Plathovej kroniky uvádza dve významné osobnosti vtedajšej uhorskej politiky, ktoré zároveň predstavujú dve odlišné predstavy povznesenia Uhorska z feudálnej zaostalosti. Gróf Štefan Széchényi sa narodil v roku 21. septembra 1791 vo Viedni. Pochádzal z jednej z najbohatších uhorských magnátskych rodín. Bol to nesmierne vzdelaný a kultivovaný muž, ktorý počas napoleonských vojen velil jednotke husárov. Precestoval väčšinu Európy, poznal osobne mnohých mysliteľov, no i európskych monarchov. Obdivoval hlavne Anglicko a Angličanov a snažil sa zaviesť mnohé vymoženosti moderného britského života aj v Uhorsku. Vo verejnom živote sa angažoval nesmierne široko od hygieny, cez módu, šport, vedu, kultúru, priemysel, národohospodárstvo až po dopravu a samozrejme politiku. Bol zástancom názoru, že národ môže dosiahnúť pokrok a národné sebavedomie aj bez úplnej politickej samostatnosti, ba naopak, že politická samostatnosť má zmysel iba ak má národ už vyvinuté sebavedomie. Bol dostatočne skeptický, aby si nerobil prílišné ilúzie o svojich krajanoch, ktorých márne upozorňoval na to, že prehnaná nacionalistická politika zákonite prebudí nacionalizmus aj u iných národov Uhorska. Ako sa raz vyjadril, očakával, že väčšina jeho krajanov sa "dohreje", keď zistia, že v skutočnosti sú to oni, a nie ich kone, koho chce trénovať.
Jeho ideový protivník /on sám sa ním však dlho necítil byť/ Ľudovít Kossuth, ktorého mal Plath za "menej známeho človeka" sa narodil v Monoku 19. septembra 1802. Pochádzal zo schudobnenej zemianskej rodiny, vyštudoval práva a kariéru začínal ako zástupca Zemplínskej stolice na uhorskom sneme. Aktívne vystupoval proti politike viedenskej vlády /teda Metternicha a Kolowrata/ a vymyslel šikovný spôsob, ako ošmeknúť oficiálnu cenzúru, keďže posielal svoje správy zo snemu v stovkách ručne opisovaných listov ako normálnu poštu do celej krajiny. V rokoch 1837 až 1840 ho uväznili, čo využil na ďalšie samovzdelávanie. Od roku 1841 viedol liberálne noviny Pesti Hírlap /Peštiansky vestník/, ktoré sa stali platformou jeho skutočne radikálneho programu spoločenských zmien, keďže naliehal na zrušenie viacerých feudálnych prežitkov a rozšírenie ústavných práv aj na nešľachticov. Lenže vsadil aj na nacionalistickú strunu, čo začalo rôznymi akciami typu "nakupujte iba maďarské výrobky!" a skončilo ideou jednotného politického uhorského národa /mal byť maďarsky hovoriaci/, keďže národ nedefinoval iba jazykom a etnikom, ale aj spoločnou históriou a historickým štátom. Presne pred týmto vystríhal Széchényi a dnes sa má za to, že tu kdesi začal neblahý vývoj vedúci nakoniec k rozpadu Uhorska v roku 1918.
Autor: Na koho sa usmialo šťastie?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
