Aj ruština sa mu zíde, hoc sa kolegovia smejú, aký je polyglot

"Vždy keď prídem na niektorý z veľkých európskych štadiónov, ako je napríklad milánsky San Siro alebo barcelonský Nou Camp, vrátim sa v spomienkach do Myslavy. Na svoj prvý zápas v rozhodcovskej kariére. Mal som osemnásť rokov a pískal som žiačikom. Vtedy som ani len vo sne nepomyslel na to, že z dedinského ihriska sa raz dostanem aj do takých futbalových chrámov, aké som obdivoval maximálne v televízii."

Dnes má košický futbalový rozhodca Richard Havrilla o dvadsať rôčkov viac, za sebou jedenásť sezón na slovenských prvoligových trávnikoch a dva roky v službách svetovej futbalovej federácie FIFA.

Nepoznám chlapca, ktorý by chcel byť radšej rozhodcom ako futbalistom. Ani Rišo nebol iný. Loptu naháňal v mládežníckych družstvách VSŽ, ako obranca. Keď sa hlásil na školu - Stavebnú fakultu v Košiciach, nastala dilema. Zostať verný futbalu, alebo plne sa venovať štúdiu. "Mal som trošku smolu, že vtedy hrávalo vo VSŽ veľmi veľa dobrých futbalistov a nevedel som odhadnúť, či sa medzi nimi dokážem presadiť. A hrať futbal a zároveň študovať by bolo veľmi náročné na čas. Chcel som byť stavbárom, ale túžil som nejakým spôsobom zostať aj pri futbale. No robiť trénera znamenalo spraviť si trénerskú školu... A tak rozhodla náhoda, vlastne kamarát môjho otca, ktorý mi ponúkol možnosť stať sa rozhodcom."

Spočiatku bol samorastom. "Išiel som do veľkého neznáma, nemal som v tej branži žiadne kontakty, nepoznal som sa s nijakým ligovým rozhodcom." A úprimne priznáva, aj keď to do novín nechcel dať, že bez dobrých vzťahov sa na tomto poli presadiť nedá. "Pre nás je veľké šťastie, že máme Ľuboša Micheľa..."

Pri jednom z najlepších európskych arbitrov sa rozvíja aj medzinárodná kariéra Richarda Havrillu. Po desaťročnej praxi v slovenskej futbalovej fabrike sa mu na prahu roku 2003 splnil veľký sen - dostal sa na listinu rozhodcov FIFA. Za dva roky odpískal niekoľko európskych pohárových zápasov, "zahvízdal" si aj v Lige majstrov (aj keď len v predkole) a na konto mu pribudlo i pár medzištátnych zápasov v kategórii do 21 rokov.

S odznakom FIFA na vrecku rozhodcovskej košele debutoval v Andore, v stretnutí Inertoto Cupu. Vlaňajšie výkony na Cypre (v rovnakej súťaži), v azerbajdžanskom Baku (predkolo Ligy majstrov), v kvalifikačných dueloch dvadsaťjednotiek Nórsko - Bielorusko a Gruzínsko - Dánsko, alebo na turnaji národných mužstiev do 19 rokov v Chorvátsku, mu zrejme pomôžu zvýšiť si "kvalifikáciu" vo svojom remesle. "Rozhodcovia FIFA sú kategorizovaní do piatich kvalitatívnych skupín. Z našich je v Top skupine Micheľ, v prvej skupine Hriňák, v druhej Stredák a ja som zatiaľ v štvrtej. No na základe hodnotenia rozhodcovskej komisie je predpoklad, že by som sa tohto roku mal dostať o kategóriu vyššie. Priemerná známka mojich výkonov bola vlani 8,4," čaká Richard Havrilla posun vyššie a tým aj "delegačku" na náročnejšie zápasy. "Vždy som si dával postupné ciele, ísť z roka na rok vyššie. Neviem, na nejaký veľký turnaj, ako sú majstrovstvá sveta či Európy, sa asi nedostanem, ale túžim pískať aj väčšie pohárové duely, či nejaký medzištátny zápas na úrovni A tímov, čo sa mi doteraz nepodarilo..."

K najväčším zážitkom v minulom roku však patrili stretnutia, v ktorých dopĺňal trojicu Micheľ - Balko - Šramka, ako náhradný, štvrtý rozhodca. Tak sa dostal do futbalovej La Scaly v Miláne - štadión Giuseppe Meazzu, alebo spoznal najväčší európsky klenot - katalánsky Nou Camp. Pomáhal Micheľovi v súbojoch Champions League Inter Miláno - Werder Bremen i Barcelona - Celtic Glasgow. "Aj v Madride pri finále Intertoto Cupu medzi Atletikom a Villarealom. Návštevy v takýchto stánkoch dlho zostávajú v pamäti."

A svedčia o tom, že so slovenskými rozhodcami to vôbec nie je také zlé, ako ich doma niekedy vykresľujú fanúšikovia, hráči, alebo tréneri. "Doma sa na rozhodcov vždy bude nadávať. Ale tak je to v každej krajine. Všade robia rozhodcovia chyby, ale u nás je veľká debata len o našich chybách. Vôbec nevieme o tom, že sa sekol rozhodca v Maďarsku, či v Rakúsku. Len občas sa stane, že sa rozoberá kiks rozhodcov v anglickej, talianskej alebo nemeckej lige. Ukážu v televízii neodpískaný faul, jedenástku či neodmávaný ofsajd, trvá to tri až päť sekúnd, trochu sa počudujeme, že to je aj tam možné a je po všetkom. No keď tak spravíme my, pretriasa sa to v médiách niekoľko týždňov," vie Richard Havrilla, že na tom sotva niečo zmení, že rozhodca bude vždy najneobľúbenejší tvor na futbalovom ihrisku, všimnú si ho iba vtedy, keď je zle a často sa stáva, že musí z neho aj utekať...

"Ešte sa mi nestalo, žeby som z ihriska utekal, aj keď ťažšie odchody som už zažil." Ale to bolo už dávnejšie, kým sa človek pretĺkal nižšími súťažami. Tam je to často aj o "držku". "Vôbec nezávidím kolegom, ktorí musia pískať štrvtú, piatu ligu, dokonca ich považujem za hrdinov. Vrátiť sa do tých čias by som už naozaj nechcel. Tak ako sa futbalistom hrá, tak sa aj rozhodcom píska lepšie vo vyššej súťaži."

Najmä vtedy, keď sú tribúny nabité fanúšikmi. "Nie je to tak dávno, čo som rozhodoval napríklad v Trenčíne pred pätnásťtisíc divákmi, v Trnave prišlo sedemnásťtisíc, v Žiline dvanásťtisíc ľudí... Vždy je lepšie, keď je plný štadión. Nemám rád také, kde to zíva prázdnotou. Napríklad na Interi, tam je to úplne nezaujímavé. Dobre sa mi píska v Petržalke, kde je typický futbalový štadión, jej súboje s Trnavou sa mi stali osudom, už tri-štyri roky po sebe som tam rozhodoval ich vzájomné zápasy. Majú vždy náboj, rád tam chodím."

Košický rodák nie je z tých, čo by sa mu roztriasli kolená z takej atmosféry, vie si poradiť aj v situáciách, keď behá po ihrisku dvadsaťdva napaprčených kohútov. "Také bolo derby Slovan - Trnava pred tromi rokmi, vylúčil som Hornyáka i Ujlakyho a po zápase boli všetci spokojní, chválili ma obaja prezidenti i tréneri, na môj výkon bola veľmi dobrá odozva." No sú aj duely, na ktoré radšej hneď zabudnúť. "Nerád spomínam na druholigový zápas Podbrezová - Senec. Boli tam nejaké ruky v šestnástke i pár ďalších chýb, ale použijem na to tradičnú objektívnu výhovorku rozhodcov - vyplývali zo zlého pozičného postavenia. Tam, kde som stál, nemohol som vidieť či bola ruka alebo nie..." má aj rozhodca niekedy právo na obhajobu.

I keď niektoré kluby ho potom nechcú aspoň desať rokov na svojom chotári ani vidieť. "Veru, bol som už aj vetovaný niektorými mužstvami. Bolo to také tiché i oficiálne vetovanie, ale teraz sa už tak nerobí. Keď sa rozhodca dostane do nemilosti nejakého klubu, tak rozhodcovská komisia sa snaží na nejaký čas neobsadzovať ho na jeho zápasy, kým to trochu neutíchne..."

Tak ako hráčom nemusí "voňať" niektorý arbiter, aj rozhodcovia majú svojich "obľúbencov", s ktorými je neradno púšťať sa do sváru. Ale kde je tá hranica, že ho musí strana, ktorá reprezentuje spravodlivosť, rázne ukončiť? "Dajú sa tolerovať niektoré nadávky, ale závisí od charakteru, intenzity, spôsobu, či mimiky ako hráč vyletí na rozhodcu. Keď to prekročí istú hranicu, musí ísť hráč vonku, bez ohľadu na to, čo povedal. Samozrejme, aj ja mám ´obľúbené´ figúry medzi ligovými futbalistami, zvlášť jedného... Ale meno radšej nepoviem, aby ma náhodou nedal zbiť," smeje sa R. Havrilla nad tým, čo by sa mu mohlo prihodiť. "Ale sú aj takí, s ktorými sa dá dobre porozprávať počas hry. Taký je napríklad Peťo Dzúrik, alebo v Žiline bol Marek Mintál. Na ihrisku si rozumiem aj s Košičanmi hrajúcimi za Ružomberok, Rudom Urbanom či ´Sapim´ Saparom. Aj s Mirom Sovičom sa dá vyjsť. Keď ma pošle do teplých krajín, ja mu na to len: No čo chceš Miro?"

Čo však vtedy, keď nadávka priletí z inej krajiny? To by medzinárodný rozhodca musel behať po pľaci so slovníkom. "Na medzinárodnej scéne má rozhodca komunikovať s hráčmi v angličtine, ostatne znalosť angličtiny je jednou z podmienok, ktoré má rozhodca FIFA spĺňať. Bez problémov sa tak dohovorím, no horšie je, keď ideme na východ, do niektorej z bývalých sovietskych krajín. Aspoň pre kolegov, ktorí po rusky nevedia ani ceknúť. Ja som z ruštiny maturoval, takže keď aj padnú nejaké nadávky v ruštine, ľahko ich identifikujem. Kolegovia sa mi smejú, aký som polyglot..."

Ľahko by sa dalo dohovoriť aj na inú tému, ale Richard Havrilla tvrdí, že dnes sa vo futbalovom svete už nenosí, aby vás funkcionári hostiteľského klubu trošku "spracovali", keď ide o postup. Časy, keď aj veľké kluby núkali špičkovým rozhodcom napríklad dámsku spoločnosť na noc pred stretnutím (aj horšie prezenty), vraj už pominuli. "S tým som sa veru ešte nestretol a myslím, že si to už žiaden klub nedovolí. Samozrejme, aj dnes dostávajú rozhodcovia nejaké darčeky, ale sú to skôr maličkosti, ktoré im napríklad budú pripomínať mesto, v ktorom pískali."

Ľuboš Micheľ je známy tým, že zbiera dresy od veľkých hráčov, jeho spoločník na futbalových cestách si na suveníry nepotrpí. "Nie som zberateľský typ, väčšina vecí, ktoré si z vonku prinesiem, skončí doma na pôjde. Alebo ich radšej rozdám, ako napríklad dres AC Milána, ktorý som dal Vojtovi Váradymu, najlepšiemu strelcovi Izolexu. Mám problém, kde dať aj opotrebované rozhodcovské dresy, je ich vari už dvadsať." Asi preto, že má doma potomkov - v sukniach. Dcérky, desaťročná Saška a trinásťročná Miška, sa veru "nepotatili" a rozhodcovské remeslo by im otec ani nedoprial. "Robia všelijaké športy, ale nie profesionálne. A poviem aj, aký mám názor na baby s píšťalkou. Nech radšej pískajú len ženské súťaže. Na ihrisko, kde hrajú futbal chlapi, sa nehodia, hoc sú akokoľvek pekné. Čudujem sa dievčatám, ktoré pískajú najmä nižšie súťaže, že to vydržia. Iba chvíľu trvá, kým si na nich diváci zvyknú a potom sa k nim správajú ako k mužom."

Aj Richard Havrilla si zvykol, na tie nadávky i krásne pocity, keď zápas rozhodcovi vyjde. A vôbec neľutuje, že sa kedysi pred dvadsiatimi rokmi, na životnom rázcestí, takto rozhodol.

Bohuš MATIA

Autor: Novoročný koncert ŠFK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári