Riaditeľ divadla Ján Hanzo má najradšej film

Kamila HRABČÁKOVÁ

Sám o sebe povedal, že je skôr "suchý". Teda, že tak ho zrejme vnímajú ľudia, s ktorými vedie bežný rozhovor. Kto s ním však prehodí viac, ako len zopár zdvorilostných viet, zistí, že je to človek rozhľadený, príjemný spoločník, s darom humoru a správne mierenej irónie, z ktorej nevynechá ani seba. Hovoríme o riaditeľovi Divadla Jonáša Záborského v Prešove a poslancovi Mestského zastupiteľstva v Hanušovciach nad Topľou Jánovi Hanzovi.

Vždy upravený, v obleku a možno trochu prísne pôsobiacich okuliaroch vyzerá omnoho staršie, oproti tomu, aký "starý" naozaj je. Aký je jeho vek, to si necháva ako tajomstvo. Prezradiť však môžeme, že nemá štyridsať a tridsať mu už minulo.

Absolvent Filozofickej fakulty vtedajšej UPJŠ v Prešove v odbore filozofia - dejepis pôsobil od roku 1999 ako vedúci odboru kultúry na Krajskom úrade v Prešove. "Keď bol odvolaný riaditeľ DJZ pán Kovaľ na zastupiteľstve 22. júna 2004, vyvstala otázka, ako posunúť divadlo ďalej. Padla úvaha, že na istú dobu by to mal prebrať človek z úradu, ktorý má prehľad o fungovaní divadla, ale vie aj to, ako funguje úrad a môže sa tá komunikácia a vzťahy dostať do takého stavu, aby si konečne zriaďovateľ uplatnil svoje práva. A zároveň divadlo by poskytlo cestu ďalšieho fungovania. To bol prvý moment, prečo som prácu riaditeľa divadla zobral. Keď som pracoval na odbore kultúry, tak nepoviem nie. No potom, keď som prišiel do divadla, s tými vedomosťami, ktoré som mal, tak som povedal, aké možnosti vidím, s tým, že poznám názory samosprávneho kraja. Spracovala sa koncepcia, poslanci ju schválili. A to už bolo pre mňa úplne jasné. Keď sa niečom spolupodieľate, tak potom je otázka, že ak ste povedali "a", tak povedzte aj "b", že to budete robiť. Takže som tu."

Hanušovským poslancom je prvé volebné obdobie. A prečo sa rozhodol kandidovať? "Myslím si, že ľudia by sa mali angažovať vo veciach verejných. Vždy ma zaujímala politika, politické systémy, politická filozofia. A nie som iba človek teórie, chcel som vyskúšať, ako to funguje v skutočnom živote," konštatuje J. Hanzo. Jeho očakávania v komunálnej politike sa vraj splnili: "Som realista. Nerozmýšľam nad osobným prospechom, lebo žijem v malých pomeroch. Tam, aj keby človek chcel, tak by sa to nedalo. Mal som aj iné možnosti a nikdy som sa nechcel obohatiť. Takže v tom problém nie je. Ale, ak niekde žijete a chcete, aby sa veci menili a fungovali, je potrebné zobrať na seba zodpovednosť a povedať, ako by sa to malo robiť a vplývať na to. Veľa ľudí má tendenciu posudzovať, ale nedajú do toho žiaden osobný vklad. Nechcú riskovať a ja sa im nečudujem, lebo táto práca je aj určitým rizikom, nie je to len honor. Ja však chcem, aby sa veci vyvíjali a som ochotný do toho vstúpiť aj sám." Pripustil, že ak by mu to práca riaditeľa umožnila, dal by ponuku voličom na svoju osobu i v ďalšom volebnom období.

Vyberať si, ktorá z dvoch funkcií je pre neho dôležitejšia, či ktorá ho viac obohacuje, považuje za neadekvátne: "Keby som bol poslancom NR SR, tak by táto otázka bola legitímna. Ale poslanec samosprávy, ešte v tri a pol tisícovom meste, to nie je funkcia platená, na celý úväzok. Nie je to výraz profesijného života. Je to angažovanie občana v mimopracovnom čase. Samozrejme s tou výhodou, že keď je zastupiteľstvo, tak má právo, aby ho zamestnávateľ uvoľnil na ten čas, ale to je asi tak všetko." Tvrdí, že sú to dva paralelné svety: "Poslanec v takomto mestečku, to je záležitosť riešenia miestnych problémov a riaditeľ divadla, to je otázka profesionálneho pracovného života." Obohacuje ho jedno, aj druhé: "Sú to odlišné oblasti. Keby som sa upäl iba na to, že som poslancom v Hanušovciach, tak jednak z čoho by som žil, ale nie je tam ani tých problémov toľko, aby som ich mal riešiť ja ako poslanec, to by ma nenapĺňalo. Je tam predsa úrad, primátor. Potrebujem prácu, v ktorej môžem niečo dokázať aj profesionálne, a to je zase v divadle. Aj keď nie som umelec, čo môžem považovať za handicap, niektorí hovoria, že je to aj výhoda, ale divadlo beriem ako živý organizmus. Je potrebné v ňom utvárať vzťahy, odborné zázemie a zabezpečovať umeleckú tvorbu i financie. Je to riadenie, ako v iných organizáciách, ale človek musí mať aj istý rozmer, ktorý mu umožní pochopiť divadelnú kultúru, ktorá je svojská a stáročiami definovaná. Myslím si, že nie je nutné, aby bol človek národným umelcom na riadenie divadla. Skôr by to byť dobrý manažér, ktorý má vzťah k tejto oblasti."

Pradoxne, keďže vedie divadlo, najbližší z umenia mu je film. "Potom hudba, tá už je bližšie k divadlu a niekde na okraji je výtvarné umenie. Keď som v detstve absolvoval prípravku vo vtedajšej ľudovej škole umenia a totálne som vyhorel, tak odvtedy som zanevrel na výtvarnú...(smiech). Ale, ja mám rád umenie, ktoré prezentuje istý príbeh. Možno je to aj tým, že som študoval históriu, ktorá je plná príbehov. Divadlo spĺňa aj túto podmienku. Áno, tiež ma zaujíma."

Ako odchovanec prešovského filmového klubu tvrdí, že tam videl všelijaké "divočiny". Má rád nezávislé a európske filmy, "ale aj z amerických filmov sa dá niečo vybrať. A samozrejme české filmy. Obecní škola, na to môžem pozerať vždy. Videl som to možno desaťkrát, ale keď to ide v televízii, tak si to vždy pozriem."

V hudbe ho ako mladého človeka priťahuje najmä moderná hudba, uprednostňuje britskú produkciu. Oslovilo ho niekoľko skladieb britskej kapely Radio Head, tvrdí, že ich album bol najlepší v 90. rokoch. Zo starších má rád napríklad U2. "Snažím sa pochopiť aj oveľa staršiu hudbu, až ku gregoriánskym choralom, ale to by som nepovedal, že som odborník v tejto oblasti." Syndróm tridsiatnikov, ktorí s nostalgiou spomínajú na 80. roky v hudbe nemá. Dokumentuje to so smiechom: "Mne sa Elán ani vtedy nepáčil. Ale keď počujem Duran Duran a spomeniem si na mladé roky, tak áno, chytá ma ten syndróm."

J. Hanzo vraví, že v živote nemá rád veľké gestá a emocionálnosť vie najlepšie prejaviť doma: "Som emocionálnejší ako manželka." Otec štvorročnej Pavlínky si v rodinnom kruhu aj najlepšie oddýchne. A čo ho najviac doma baví? "V lete rád pracujem na dvore. Vlani som toho veľa nestihol, ale urobil som aspoň pieskovisko pre dcéru. No nie úplne sám. Základ mi pripravil stolár, ja som to zmontoval a navozil piesok." Považuje sa za zručného muža, no "zďaleka nie tak, ako môj otec. Keďže som nedosahoval jeho schopnosti, to ma motivovalo, aby som sa snažil. Takže som zabŕdol do všetkých možných oblastí." Dokáže opraviť žiarovku, ale vodovod, "odkedy sú tie pákové batérie, tak to už je problém... (smiech), to sa nedá rozobrať. Ale keby sa to dalo, tak by som sa o to pokúsil. Nevolám ku každej veci odborníka a riešim problémy, viac - menej úspešne."

Domáce práce a jeho vzťah k nim kategorizuje. "Nepokúšam sa umývať okná. Neovládam práčku, ani žehličku." A čo keby nutne potreboval čistú košeľu a žiadna by nebola vyžehlená? "Keď som to potreboval na internáte, tak sa vždy nejaká kamarátka našla, ktorá mi košeľu vyžehlila. Teraz mám vždy zásobu košieľ pripravenú."

Na druhej strane priznáva, že celkom rád varí. "Je to možno také mužské varenie, lebo viac sa orientujem na prípravu mäsa, čo už je moja doména. Najradšej ho rýchlo opečiem, ako minútku, ale pripravujem aj mäso pečené v rúre alebo dusené. Ochucovanie orientujem k balkánskej, nemeckej i našej kuchyni. Používam bravčové a hydinové mäso, po BSE u nás hovädzina vyšla z módy. Asi to nie je spravodlivé, ale zostal tu nejaký blok. Sem tam si ho však dáme, ale nechcem tým rodinu sýtiť. Ja by som to riziko na seba zobral, ale pre rodinu nie. Pri varení sa viem aj vynervovať. Keď to nejde tak, ako som si to naplánoval, prípadne to nestíham."

A ešte rád umýva riad. "Je to práca, ktorá má rýchly koniec. Riad pekne naukladám, aby držal pokope. Potom niekto príde, drgne do toho a všetko spadne. Ale mňa to baví, pekne riad vystavať. Manželka by potrebovala ešte aspoň dve plochy, ja to dám všetko naraz."

Najväčším relaxom je pre neho čítanie. "Ale teraz, klamal by som, kedy so povedal, že za posledné obdobie som niečo súvislo čítal. Od puberty som sa orientoval od beletrie skôr k prácam, ktoré sa týkajú historických dejov a skutočností. No za posledné dva roky som rozčítal možno šesť kníh a ani jednu nedočítal. Prestal som to vnímať. Prečítam stranu a zamyslím sa, že vlastne neviem, o čom som čítal. Možno po čase, keď trochu zostarnem, tak sa mi vráti schopnosť vnímať čítaný text. Teraz som veľmi vtiahnutý do vizuálneho sveta a deja, zmien, rôznych situácií, je tu rodina, práca... Často to potom skončí tým, že si doma sadnem a prepínam satelitné programy."

Veľmi rád chodí to Tatier. "Teraz sa trochu zmenili, ale to na veci nič nemení. My sme vždy chodili skôr do vyšších polôh. Alebo v lete zoberieme dcérku Pavlínku do Pavloviec, kde majú ranč. Tam som po prvýkrát sedel na koni, hneď aj s ňou. Až keď som na koňa vyliezol, pochopil som, že je to veľké riziko, ja v premiére a dvojročné dieťa pri mne."

J. Hanzo má zaujímavú životnú filozofiu: "Keďže som si vedomý, že nositeľom Nobelovej ceny nebudem, tak sa pokúsim prežiť normálny život ako sa len najlepšie dá. So všetkým, čo k tomu patrí. Aj s takými vecami, ktoré sa považujú za materiálne alebo nepodstatné, ale patria k normálnemu životu, ako vlastný dom s dvorom, samozrejme mať manželku, deti, prácu, ktorá je zaujímavá, ale človeka neodtrhne od rodiny. Myslím si, že nikto by od nikoho ani nemal chcieť, aby obetoval život s rodinou na úkor celospoločenského záujmu a podobne. Nedá sa prežiť život v zlosti alebo nenaplnenosti. Ja som v mnohých okamihoch svojho života veľmi spokojný. Beriem to tak, že som dosiahol, čo som potreboval a čo bude ďalej, uvidíme. Nechcem však žiť v premanentnom emocionálnom deficite."

Autor: SABINOV

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári