uznávanými zvieracími športovcami. Tie najlepšie z vytrvalých operencov si vyslúžili i titul šampiónov. V útulnom holubníku na dvore za domom majú všetko, čo potrebujú pre spokojný vtáčí život a od zanieteného chovateľa sa im dostáva i príkladnej starostlivosti znásobenej láskou a overenej rokmi praxe.
Ján Tišák sa s myšlienkou na chov poštových holubov pohrával už ako chlapec. Vtedy ho ešte lákali aj iné aktivity. Svoj voľný čas aktívne venoval aj hudbe a horolezectvu, a tak holubárčenie bral spočiatku len ako jednu zo svojich záľub. Z prírody a života v nej mu však nesmelo nič uniknúť. "Choval som viacero drobných zvieratiek a pozorne som sledoval aj zvieratká v prírode. Najmä vtáčiky. Nebolo jediné hniezdo v chotári, o ktorom by som nevedel," s úsmevom podotkol J. Tišák.
O holuboch z jeho prvého chovu v chlapčenských časoch sa ako o šampiónoch hovoriť nedalo. "Boli tam veru všelijaké, taká dedinská zmes," spomína chovateľ. Potom mu kamarát doniesol jedného raneného holuba a ten podnietil v jeho duši túžbu dokázať čosi viac. "Vtedy som prvýkrát videl holuba s krúžkom na nohe a bolo to pre mňa čosi veľmi obdivuhodné." K definitívnemu rozhodnutiu však dopomohla tragická udalosť. "Mal som ísť s partiou na vysokohorskú túru, ale nakoniec som zostal doma. Oni sa odtiaľ, bohužiaľ, nevrátili. Zasypala ich lavína. To bol pre mňa zlomový bod a rozhodol som sa, že sa budem naplno venovať holubom."
Postupne si zaobstarával kvalitné holuby, rozširoval chov, učil sa na vlastných chybách, až dospel do štádia, keď tvrdá práca začala prinášať ovocie. Zúčastnil sa prvých súťaží a jeho holuby sa v konkurencii nestratili. Vďaka nim je momentálne v klube v Spišskej Belej, ktorého je členom, majstrom. Aj keď to nerobí pre tituly, na holuby nedá dopustiť. Pýchou jeho chovu je napríklad holubica, ktorá sa do holubníka vrátila až z Kolína nad Rýnom, čím prekonala 983-kilometrovú vzdialenosť. V úspechoch nezaostáva ani vynikajúci letec, sivý krásavec, ktorého volajú Rambo. Zásluhy sú však spoločné, holuby a chovateľ sú skrátka tím a na kondícií holubov má podiel aj ich majiteľ. "Holubom treba rozumieť. Nestačí ich len kŕmiť, treba sa im aj venovať. Holub, tak ako aj iné zvieratá, dokáže vycítiť náladu človeka," vysvetľuje skúsený chovateľ.
Na otázku o prekvapujúcej holubej orientácii však nedokáže dať jednoznačnú odpoveď. "Vedci stále nevedia vysvetliť, v čom to je, že holub z akéhokoľvek miesta trafí späť do svojho holubníka. Robili sa rôzne pokusy, ale holub aj so zakrytými očami trafil domov, odchýlky boli len niekoľko desiatok metrov. Vráti sa však len tam, kde to už pozná. Aj pri výcviku holubov sa využíva ich vzťah na hniezdo, svoju holubicu, či mláďa. Podľa mňa nezáleží len na žiarení slnka, či magnetizme Zeme, ako si to mnohí vysvetľujú. Asi to bude v tom, či sa holubovi niekde páči, alebo nie," vyslovil J. Tišák vlastnú hypotézu.
Sám sa na neomylnosť svojich zverencov viackrát spoľahol. "Keď som chodil do školy do Košíc, vzal som so sebou holuba a v Košiciach som ho vypustil s odkazom, že som došiel v poriadku. Občas to využívam aj teraz. Keď idem s kamarátmi na súťaž alebo nejaký zájazd, pošlem domov holuby, aby manželka bola spokojná."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
