každý hádal menej. Je však recept na to, aby sme sa dožili vysokého veku naozaj v najmodernejších výdobytkoch vedy a medicíny, proste takzvanej civilizácie? Pravdepodobne nie takmer všetci jubilanti - rekordéri pochádzajú s jednoduchých pomerov, celý život tvrdo pracovali a o nejakých špeciálnych kúrach na predĺženie života ani len nesnívali. Nemali na to čas, lebo...museli prežiť. Platí to aj o jubilantke Anne Hrivňákovej. V staručkej občianke z roku 1957 sa môže každý dočítať, že svetlo sveta uzrela 1.januára 2005 na Silvestra teda v kruhu svojich blízkych oslávila rovnú stovku!
Múdrosť, skúsenosti a ešte stále dosť energie sála z tváre útlej ženy, ktorá prežila dve svetové vojny, komunizmus aj svojho manžela, ktorý zomrel v roku 1969, kedy v Československu nastala tzv. normalizácia. Odkedy odišla z tvrdej driny na družstve na zaslúžený dôchodok, venovala sa výchove svojich vnúčat a pravnúčat. Voľný čas si krátila vyšívaním a domácimi prácami pri dome aj na poli. Storočie vystriedalo storočie, osudie života sa krútilo ďalej a všetky tie dlhé desaťročia sa postupne vrývali do nádhernej tváre. Dnes na nás dýcha umelecké dielo, ktorého autorom je Boh a život sám. Nechce sa veriť, že táto dáma má len šesť tried "ľudovky" a celý život strávila v rodnej Luhyni. Narodila sa v rodine miestneho richtára ako tretie dieťa zo štyroch a všetkých svojich súrodencov prežila. "Múdrosť mali v rodine, aj dedo bol veľmi sčítaný človek a ona sa tiež dobre učila. Žiaľ, vtedy nejaké školovanie neprichádzalo do úvahy," hovorí jej dcéra Pavlína Duplinská, ktorá sa o mamu stará už dvanásť rokov, odkedy sama odišla na dôchodok. Bývalá učiteľka má ešte v živej pamäti otca, ktorý tvrdo pracoval na železnici. "Brali sa pred 2.svetovou vojnou a perličkou je, že aj otec sa volal Hrivňák, takže ani nemusela meniť svoje dievčenské meno. Ale neboli pokrvná rodina!" vysvetľuje pani Pavlína. Keď otec narukoval, Anna zostala s ňou aj staršou dcérou Máriou sama.
Tá pravá vojna sa vraj Luhyni z nejakého zvláštneho dôvodu vyhla, hoci na neďalekých kopcoch počas oslobodzovania boli tuhé boje medzi Rusmi a Nemcami. "Ako dieťa si pamätám, že sme sa skrývali u susedov pivnici, lebo my sme pivnicu nemali," spomína pani Pavlína. Jubilantka má zase v živej pamäti Rusov, ktorí po domoch brali, čo prišlo. "Kravu nám odviedli, aj prasa, sliepky a husi, tak to bolo. Nemci sa chovali slušne, ale Rusi... Ale čo už, bola vojna," zamyslí sa Anna Hrivňáková a otvára nošu spomienok. Žiaľ, chronológia udalostí jej už uniká, nevie ich usporiadať podľa toho, ako prichádzali. Je však evidentné, že rozpráva veľmi rada a plamenne vysvetľuje, čo, ako a kedy.
"Je už taká, aj napriek veku vie byť ešte veľmi aktívna a aj tvrdohlavá. Vždy musí byť tak, ako ona chce. Ale tak to bolo vždy, ona je taký generál," schuti sa zasmeje Pavlína. Ako však priznáva, počas dňa sa u babky Hrivňákovej striedajú práve chvíle horúčkovitej aktivity s momentmi obrovskej únavy, ktorú je už možné riešiť len spánkom. "Ráno ju vždy nechám spať a raňajky jej nosím k posteli. Trochu sa pomoce oblečie sa, naje...a už je unavená. Ľahne si a to isté sa opakuje aj počas dňa. Pomodlí sa z knižky s veľkými písmenami, trochu pochodí...Najaktívnejšia je podvečer, kedy začne pozerať telku nie je vyberavá, zaujíma ju všetko, vrátane večerných správ. Podľa jej názoru sa teraz všetci majú lepšie ako za jej mladých čias ona sa nehnevá na neschopných politikov, ale práve naopak - stále sa rozčuľuje, akí sú ľudia nevďační," prezrádza pani Pavlína. Babka Hrivňáková má tvrdý korienok ešte pred troma rokmi chodila sama do kostola, teraz už za ňou kňaz dochádza. Nevyhýba sa ani občianskym povinnostiam volebnú schránku jej museli priniesť ešte aj pred dvoma rokmi.
Slovo lekár spoznala až v 80-tych rokoch, keď už vchádzala do kmeťovského veku. "Veru tak, veď ani nemala založená zdravotnú kartu. Žiaľ, čas nezastavíte a tak aj ona musela k doktorom. Pobyt v nemocnici si však vyskúšala až v roku 1992 ležala na michalovskej onkológii, ale dostala sa z toho. Potom mala ešte nejaké tráviace ťažkosti, vyliečila sa ovocím a Karlovarským prameňom... Síl jej začalo ubúdať až posledné tri roky a chradne zo dňa na deň, ale aj tak je to rekord v našej rodine, ba ani dedine nikto nepamätá takého starého človeka," hovorí dcéra.
Anna Hrivňáková ešte ako 90-ročná vyšívala a robila ako drak. Od nástupu na dôchodok sa starala o vnúčatá a pravnúčatá. "My sme dve, ja mám dve deti a sestra štyri, takže mama má 6 vnúčat, 16 pravnúčat a jedného prapravnuka, ktorý má teraz osem mesiacov. Všetci, vrátane neho boli na oslave tých najbližších sedelo pri stole asi 39," vyratúva pani Pavlína. Celé Hrivňákovské príbuzenstvo žije v tejto časti Zemplína v Luhyni, Hrani, Kazimíri či Veľatoch. Ďaleko od rodného hniezda odišla len Pavlínina dcéra, ktorá žije v Prahe. "Ani mama nikdy necestovala ďaleko najďalej do Košíc a pokiaľ si spomínam, bolo to aj preto, že jej stále bolo zle vždy musela brať Kinedryl," vysvetľuje dcéra. Dnes už babka necestuje a najviac sa hnevá na to, že jej už nedajú nič robiť. "Ona by aj chcela, ale už nevládze. Ešte pred časom vyšívala rôzne jednoduché veci do kuchyne utierky a tak, ale už to nebolo ono. Okuliare už nepomáhajú, vek robí svoje," dodá Pavlína.
Na otázku, ako sa dá dožiť takého vysokého veku, Anna Hrivňáková odpovedať nevie. "Celý život som ťažko žila," podotkne stručne. Podľa jej dcéry Pavlíny je tajomstvo dlhovekosti hádam práve v tom, ale aj v strave. "Ona už je málo na raňajky chlebík s pravým maslom alebo Karičkou a takmer po celý rok čerstvé paradajky tie zbožňuje. Rada má aj kyslé mlieko, ale sladké nie, hoci kupujeme domáce od kravy v dedine. Jej jedálniček je veľmi jednoduchý sedliacke jedlá typu zemiaky na smotane či zemiaky s popraženou cibuľkou. Polievky rada nemá, jedinou výnimkou je asi kapustová. Najviac zo všetkého má rada ovocie a zeleninu to musí mať celý rok. V sezóne poje toľko ovocia a zeleniny, že sa to ani veriť nechce. Na jar musí mať zelený šalát, na jeseň zase hrozno. Mäso takmer vôbec neje a nechce ani sladkosti. Ja už radšej ani nepečiem, lebo potom zo zákuskov priberám ja," smeje sa dcéra Pavlína. Ako prezrádza, mame zostal v stovke už len jediný vlastný zub, ale protézu, hoci ju má, nechce.
Nuž, taká je Anna Hrivňáková, žena s desiatimi krížikmi na chrbte... Napriek tomu, že prežila dve svetové vojny, zrod socializmu, totalitu, Stalina, Gottwalda, 1968-y rok, nežnú revolúciu aj demokraciu, nebrala spoločenské zmeny tragicky. Najväčšie rany na duši jej asi spôsobilo, že prežila svojich blízkych...Napriek tomu s energiou hľadí do budúcnosti, zanechávajúc za sebou politické systémy, spoločenské hádky a ľudí, proste všetko to, čo je pre mnohých z nás dôležité... Kto vie, možno v tom je tajomstvo, ako sa dožiť stovky...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
