ako s prehľadom rozospieval natrieskanú košickú športovú halu, sme si sadli na kus reči, ktoré prirodzene začali nevyhnutnou bilanciou.

Aký bol Peťo Nagy pred dvadsiatimi rokmi a aký je teraz?

"V podstate sa cítim takisto, akurát už nie som taký naivný. Ale tá naivita je pekná. Tá predstava, ktorú máte o tom, ako bude všetko úplne hladko prebiehať. A ono to tak samozrejme nie je. Ale ináč sa cítim fajn."

Čo by si dnes robil ináč?

"Dnes by som rozhodne nezačínal. Keď tak sledujem, čo dnes ľudia v zmysle novodobých 'reality show' musia urobiť, aby na seba upozornili, rozhodne by som v tejto brandži vôbec nerobil."

Popri hosťoch, ktorí s tebou naspievali duety - Vašovi Patejdlovi, Jožovi Rážovi a Igorovi Timkovi, ktorý spieval coververziu Kristínky, si si na koncert prizval i Zuzku Smatanovú, prečo?

"Zuzka je človek, ktorému veľmi držím palce. Keď vyhrala, bol som šéfom poroty súťaže Coca Cola Pop Star. Zo 190 interpretov bola práve ona jediná, ktorá ma naozaj zaujala. Je to pesničkárka, sama si píše hudbu i texty, sama sa sprevádza. Nie je to producentská umelina typu Superstar, kedy sa vyberie interpret a repertoár sa potom dá nejako dokopy dodatočne. Zuzke verím. Verím, že tu bude konečne speváčka typu Sheryl Crow či Alanis Morissette, ktorá sa nebude len obliekať, ale najmä spievať."

Kedysi si sa vyjadril, že ak by si mal niekedy robiť muziku vyslovene iba za účelom zisku, to by si sa radšej začal venovať tomu, čo si vyštudoval (Peter absolvoval filozofickú fakultu)...

"...a napriek tomu sa tým živím, že? Odpoviem takto. Nie som numizmatik - nezbieram peniaze. Napríklad som pred piatimi rokmi odmietol jeden z najväčších kšeftov svojho života - ponuku hrať pre HZDS. A to bolo v hre niekoľko miliónov. Som za profesionalitu, ale nenechám sa kúpiť. Nie som predajný za každú cenu. To je dôvod, prečo som doteraz účinkoval len v jedinej reklame, aj to len preto, lebo scenár sa mi páčil pre svoj vtip. Myslím si, že mi to neublížilo, naopak, ja si dokážem urobiť srandu aj sám zo seba."

Napriek tomu, že textársky od albumu k albumu dozrievaš a v aktuálnych skladbách podávaš výpoveď zrelého muža, svoju vizáž úmerne tomu paradoxne omladzuješ...

"...podľa článkov bulvárnych novinárov. Ja s tým, ako vyzerám, nič nerobím. Napriek tomu sa v súvislosti so mnou objavujú informácie o umelých vlasoch, plastikách a podobných blbostiach, ktoré sú daňou za to, že na Slovensku sa, bohužiaľ, nič nedeje. A k tomu omladzovaniu. Nesúvisí to ani s tým, že mám mladú partnerku. Skôr by som za tým, ako vyzerám, hľadal súvislosť s tým, že robím, čo ma baví a nie som zaťažený depresiami, že sa do niečoho nútim. Pred pár rokmi som si sľúbil, že budem robiť len to, čo ma baví. A toho sa držím. Baví ma napríklad fotografovanie a robím to napriek tomu, že to možno druhých nebaví."

Čo má spoločné fotenie a hudba?

"Formu sebarealizácie. Mám pocit, že vytváram čosi kreatívne. Momentálne som dokončil dva kalendáre pre zahraničný trh. No neberiem to ako obživu, toľko peňazí zas za to nedostávam, hoci by sa zdalo. Fotím stále len na úrovni záľuby."

Je v tebe stále niečo z Marcela z malého mesta aj po toľkých rokoch?

"Človek má stále pred sebou nejakú vidinu. V prvom verši mojej novej skladby Aj tak je to fajn spievam 'Láska ja som po plastike ideálov' - čo vlastne hovorí za moju generáciu, za ľudí, ktorí dúfali, že to tu bude lepšie. No vzápätí v druhom verši zaznie '...aj tak verím, že to bude zas dobré'. Ak si pozrieš líniu mojich piesní za všetky tie roky, vždy v nich nájdeš niečo pozitívne, nejakú nádej, že ešte nie sme na tom tak zle, aby sme sa vyvraždili. Aj pieseň Marcel z malého mesta je príbeh človeka, ktorý prišiel do veľkomesta s batohom naivných predstáv. Ale človek musí byť častokrát naivný, aby mal silu otvoriť dvere, za ktorými nevie, čo je."

Nerozmýšľal si aspoň na výročný koncert poskladať dokopy pôvodných muzikantov skupiny Indigo?

"Bolo by to pekné, ale to je organizačný problém, pretože pôvodní členovia sú rozlezení po celom svete. Navyše momentálne uprednostňujem svoju aktuálnu kapelu, s ktorou sme zohratí, nehovoriac o tom, aký je pre mňa tento koncert dôležitý. Onedlho plánujeme nahrávať platňu a koncertovať, pokiaľ sa dá."

Prečo si skončil s tvorbou pre deti?

"Nerobím ju už päť rokov a vychádza to opäť z môjho presvedčenia, že robím len to, čo chcem. Mal som pocit, že už nechcem robiť pre deti aj preto, že keď som s tým začínal, bol môj syn malý a jeho detskému svetu som rozumel. Dnes už bude mať môj syn šestnásť rokov a ja som kontakt z deťmi stratil, už to jednoducho necítim."

Ktorá skladba z tvojho repertoáru ťa najviac charakterizuje?

"Možno S nohami na stole, lebo vznikala za zvláštnych okolností. Keď som sa prvýkrát vrátil z Ameriky, bolo po revolúcii, v období, kedy médiá prestali ignorovať slovenskú pop music. Keď si pamätáte 89-ty rok, nastala vo všetkých rádiách erupcia zahraničnej tvorby a česko-slovenská produkcia jednoducho nebola. Keď som sa po dvoch mesiacoch vrátil z Ameriky, kde som precestoval deväť štátov, celé mi to tu pripadalo strašne smiešne. Počúval som, čo sa tu hrá a cítil som sa strašne ľahučko. Oproti ostatnému svetu je Slovensko stále v takom príjemnom závetrí, o čom je vlastne i časť textu '...zrazu život ma prebolel'. Proste tu budem môcť spievať, keď sa dožijem, aj za dvadsať rokov a tá skladba bude stále hovoriť za mňa."

Vidíš na scéne nejakých mladých nasledovníkov?

"To ukážu dejiny. Slovensko vždy malo dobrých hudobníkov. Je len na nich, či sa udržia alebo vystrieľajú. Ak sa to podarí takým No Name či IMT Smile, z týchto kapiel by mohli byť i legendy."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári