Horúce vášne v rakúskom Arcidome
Na Silvestra sme sa rozhodli tak, ako už po mnohé roky, historické čítanie odľahčiť nejakou tou klebietkou, nuž a najlepšie a najpikantnejšie sú vždy tie posteľné. Siahli sme po niektorých postavách z minulosti u nás panujúcej habsburskej dynastie. Hovorievalo sa im tiež rakúsky arcidom. Habsburgovci sú ako široko rozvetvená rodina obzvlášť vhodnou témou, pretože arcidom sem, arcidom tam vždy sa u nich našlo dosť osobností, ktorým sa veľkopanský život príkril, ktorí sa lepšie cítili v nevestincoch, ako so svojimi vznešenými manželkami, ba ktorí sa rozhodli z rodu vystúpiť a žiť občianskym životom. A neraz za tým bola silná vášeň k osobám vonkoncom neurodzeným.
MÁRIA LUJZA PAROHY PRE NAPOLEONA
Francúzska cisárovná a vojvodkyňa z Parmy, Piacenzy a Guastally bola prvým dieťaťom rakúskeho cisára Františka I. a jeho druhej manželky Márie Terézie Sicílskej. Jej prababičkou bola cisárovná Mária Terézia, starým otcom cisár Leopold II. a strýčkom cisár Jozef II. Do tejto prefajnovej rodiny sa narodila vo Viedni 12. decembra 1791. Ako štrnásťročná "pubiška" strávila istý čas aj v Košiciach. Potom, čo Rakúsko prehralo s Francúzskom celú sériu vojen ju jej rodičia v roku 1810 diplomaticky vydali za francúzskeho cisára Napoleona Bonaparteho, aby tak zabezpečili svojej monarchii mier. "Predaná nevesta" Mária Lujza bola v tom čase vysoká, chudá, nepríliš pekná, ba ani len duchaplná mladá žena. Napoleon, ako vieme, bol sice vojenský génius, ale ináč to bol "krpec", ktorý nemal oficiálneho potomka. Toho mu Mária Lujza obratom dala, keď 20. marca 1811 porodila v Paríži chlapca Napoleona II. známeho ako Orlík.
Pokiaľ Napoleon viedol výpravy do Ruska a Pruska neskôr sa ukázalo, že samovražedné, zdržiavala sa Mária Lujza s dieťaťom v Prahe a Paríži. Potom sa cisárovi Francúzov definitívne prestalo dariť a jeho manželka sa vrátila /21. mája 1814/ za otcom do Viedne. Pochopiteľne aj s dieťaťom. Pridelili jej oficiálneho "sprievodcu" generála grófa Adama Neipperga. S Napoleonom, internovaným na Elbe, sa stýkala písomne, no s o šestnásť rokov starším, blond a kučeravým, naviac hrdinsky zjazveným a jednookým Neippergom čoskoro aj telesne. Napoleon sa sice na jar roku 1815 vylodil vo Francúzsku a rýchlo ho obsadil, no v čase, keď prehral svoju osudovú bitku pri Waterloo, bol už ako manžel statný šestnástorák!
Napoleon skončil na ostrove svätej Heleny a Neipperg v náručí Márie Lujzy v Parme, kde sa 5. mája 1821 obaja vzali. To bol už bývalý francúzsky cisár mŕtvy, no jeho manželka stihla mať ešte pred jeho smrťou s Neippergom tri deti dcérky Albertínu, Matildu /tá po pôrode zomrela/ a syna Viliama Albrechta. Košer nebol ani fakt, že Neipperg bol v čase, keď Máriu Lujzu očaril, ženatý a detný. V roku 1815 však ovdovel, a pomerne mladý v roku 1829 zomrel. Tridsaťosemročná Mária Lujza však bola stále v plnej sile a aj pri všetkých chúťkach a žiadostiach. A tak začala vyhľadávať mladých urodzených i neurodzených chlapov "žrebcov", ktorí sa starali o jej intímne potreby. Pritom úplne zanedbávala syna, ktorého mala s Napoleonom a navštívila ho až v momente, keď vo Viedni v roku 1832 predčasne zomieral. Jedna z jej sexuálnych afér sa musela dokonca ututlať tak, že milenca oženili s jej ešte iba pätnásťročnou dcérou Albertínou.
Nakoniec sa Mária Lujza vydala tretíkrát, za parmského ministra, grófa Charlesa René de Bombelles. To už bola vycivená a zhrbená, naviac nevábna v tvári. Zomrela na zápal pohrudnice v 17. decembra 1847. Jej syn Viliam, ktorého mala s Neippergom, bol povýšený na grófa Montenuovo a jeho vnuk slúžil ako dvormajster u cisára Františka Jozefa vo Viedni. Vrátime sa ešte k synovi Márie Lujzy - nebohému Orlíkovi. Bol to vraj očarujúci mladý muž a prežil romantický vzťah s o šesť rokov staršou arcivojvodkyňou Žófiou. Tá sa o Orlíka dojemne starala až do jeho smrti. V roku 1830 sa jej narodil syn, budúci cisár František Jozef I. Povrávalo sa o tom všeličo, takže čo keď …..?
PRINC RUDOLF ODIŠIEL AKO MÄSIARSKY CHASNÍK
Následník trónu, korunný princ Rudolf bol jediným synom cisára Františka Jozefa I. a jeho prekrásnej manželky Alžbety, známej jako Sisi. Narodil sa 21. augusta 1858 na zámku Laxenburg neďaleko Viedne. Správa o jeho príchode na svet sa dostala do Košíc telegrafom, čo vyvolalo oslavné ohňostroje a kanonády. Rudolfovi sa dostalo skvelého vzdelania, no s otcom si neveľmi rozumel, matka zas naň nemala veľmi čas, a proti svojej vôli bol vychovávaný ako vojak. Pritom mal tento mladý muž prírodovedné sklony, redigoval 24 dielnu encyklopédiu Rakúsko uhorská monarchia slovom a obrazom a spolupracoval tiež so známym Alfrédom Brehmom na diele Život zvierat. Dynasticky ho oženili s belgickou princeznou Štefániou, priemernou, bigotnou a škriepnou osobou, s ktorou splodil dcéru Alžbetu.
Svoju manželku asi nikdy nemiloval. Žil v bohémskom prostredí ľahkých žien a pijatík. Bral drogy a upadal do depresií. Traduje sa historka, ako sa na mol opitý promenoval po hoteli Sacher nahý, akurát opásaný svojou šabľou. Od ľahkých žien nakoniec chytil kvapavku, ktorou nakazil a zneplodnil aj svoju manželku. Tá sa s ním nakoniec chcela rozviesť. Mal úzke kontakty s viedenskými Židmi, takže ním začala pohŕdať šľachta, Naviac bol liberálny Rudolf proti spojenectvu Rakúsko uhorska s Nemeckom a za zblíženie s Francúzskom, čím sa silne odcudzil svojmu otcovi. Už v roku 1888 začal pomýšľať na samovraždu, ale bol to romantický človek a potreboval na to kamarátku do nepohody. Začal teda nahovárať najprv svoju milenku, fajnovú prostitútku Mici Casparovú. To však bola žena až príliš milujúca život, takže u nej nepochodil.
Osud však prihral depresívnemu princovi Rudolfovi inú spoluobeť. Mladú sedemnásťročnú baronesu Máriu Vetserovú /bola vraj pôvodom Češka a písali ju aj ako Večeřová/. Bola to ešte panna a Rudolf bol pre ňu prvou láskou, do ktorej sa šialene zamilovala a bola pre ňu ochotná urobiť čokoľvek. Baronesu nebol problém na spoločný odchod zo sveta nahovoriť, čo sa aj stalo v noci 30. januára 1889 na zámočku Mayerling. Spoločnú samovraždu sa cisársky dvor pokúšal všemožne utajiť, čo sa stále mene a menej darilo a po rozpade monarchie sa už utajiť nedalo nič. Takže dnes vieme, že Rudolf najprv zastrelil mladú Vetserovú a potom seba. Lekári ho posmrtne prehlásili za duševne chorého, takže mohol byť riadne pochovaný v rodinnej hrobke. Bulvárna tlač spriadala rôzne spiklenecké teórie, ktorých základom bolo, že sa nejednalo o samovraždu, ale o vraždu, za ktorou stáli /podľa potreby/ Maďari, Židia, slobodomurári, nemecký kancelár Bismarck, či francúzky prezident Clémenceau. Zaujímavá bola tiež reakcia Rudolfovho otca, cisára Františka Jozefa. Keď mu priniesli správu o samovražde, povzdychol si iba: "Odišiel ako mäsiarsky chasník".
JÁN SALVÁTOR ZMIZLI SPOLU S LOĎOU 3
Arciknieža Ján Nepomuk Salvátor bol posledným dieťaťom toskánskeho veľkovojvodu Leopolda II. a Márie Antónie Neapolsko sicílskej. Narodil sa vo Florencii 25. novembra 1852. Vyrastal v exile v Čechách, dobre sa učil a bol rodičmi milovaným dieťaťom. Predurčili ho vojenskej kariére, ale nehodil sa na ňu. Zmýšľaním bol liberál a odporca katolíckej cirkvi, naviac veľký kritik C. a K. armády. Všetko to sa akosi nehodilo k predstave dobrého Habsburga. Priatelil sa s následníkom trónu princom Rudolfom, miloval umenie, mal dobrý vkus, hral na klavír a lesný roh, ba dokonca skomponoval balet "Úkladní vrahovia", v ktorom tanečnice tancovali s rozsvietenými elektrickými žiarovkami na kostýmoch a vo vlasoch. Vzplanul vášňou k akejsi neurodzenej Angličanke a tak ho odvelili k posádke do Przemyslu, kde líšky dávali dobrú noc. Neskôr mu vojenskú službu zmiernili preložením do Krakova.
V Haliči sa bláznivo zamiloval do priemernej baletky Ludmily Stubelovej. Nebola vraj nijako nápadne krásna, ba ani len dobrá tanečnica, ale nohy vraj mala úžasné a vyhadzovať nimi vedela ukrutne vysoko. Ján Salvátor si zobral "Milli" so sebou do Viedne a tu si ju vydržiaval. Ona ho zato úprimne milovala, no mala mladšiu a temperamentnejšiu sestru Lory, ktorej arcivojvoda neodolal a svoju Milli s ňou podvádzal. Lory bola z iného cesta, nie až taká romanticky zamilovaná ako Milli, a tak po každom akte svojej horúcej priazne Jána Salvátora "skasírovala". Keď ju napokon nechal, kasírovala ho pravidelne za to, že sestre nič neprezradí. Arcivojvoda sa zo vzťahu k tejto rodinke chcel vyvliecť sobášom s grófkou Karolínou Attemsovou, ktorá sa na tento zväzok doslova tešila, ale zasiahol cisár pán a vec zakázal. V tej dobe boli už vzťahy Jána Salvátora k cisárovi veľmi zlé. V roku 1887 ho zbavili všetkých veliteľských funkcií a časom ho donútili vzdať sa aj dôstojníckej hodnosti. V roku 1889 sa rozhodol vystúpiť z Habsburského rodu a prijal občianske meno Orth. Následne mu zakázali vstup na pôdu monarchie.
Rozhodol sa úplne zmeniť svoj život. Získal kapitánsky patent, kúpil si loď pomenovanú Saint Margareth a chcel prevádzkovať lodnú dopravu. Milli, ktorú nedokázal opustiť, sa rozhodla žiť tento život s ním. Zosobášili sa a s nákladom cementu vyplávali do La Platy. Odtiaľ sa vydali do Čile okolo nebezpečného mysu Hoorn. Ešte predtým Ján Orth prepustil kapitána a sám sa ujal velenia na lodi. Do Čile Saint Margareth nikdy nedoplávala. V noci z 20. na 21. júla 1890 sa v hroznej búrke stratila s celou posádkou najskôr sa potopila. Roky potom kolovali fámy, že Ján Orth žije v anonymite ako súkromník so svojou Milli v Južnej Amerike, Nórsku, Číne, či komu sa to ako hodilo. Rodina ho prehlásila za mŕtveho až v roku 1911.
LEOPOLD FERDINAND VÁŠEŇ PRE POBEHLICE 4
Arcivojvoda Leopold Ferdinand Salvátor bol synom v exile žijúceho toskánskeho veľkovojvodu Ferdinanda IV. a Alice Parmskej. Narodil sa v Salzburgu 2. decembra 1868, deväť rokov potom, čo jeho otec musel opustiť Florenciu a Toskánsko sa stalo súčasťou Talianska. Leopold Ferdinand vyštudoval námornú akadémiu vo Fiume /dnes Rjeka v Chorvátsku/ a čakala ho kariéra námorného dôstojníka. Je ho život sa odvíjal sprvoti úplne normálne. Mladý muž sa plánoval oženiť so španielskou šľachtičnou Elvírou Bourbonskou, ale cisár František Jozef, ktorý bol akousi rodinnou sobášnou cenzúrou, toto spojenie zakázal. Leopolda Ferdinanda to natoľko vyviedlo z rovnováhy, že sa dopustil svojho prvého vážneho "úletu". Do posádky krížnika Elisabeth, na palube ktorého mali spolu s Františkom Ferdinandom /tým, čo ho neskôr zastrelili v Sarajeve/ podniknúť cestu okolo sveta, prepašoval svoju frajerku preoblečenú za námorníka. Samozrejme sa na to prišlo, oboch z lode vykázali a arcivojvodu za trest prevelili k pechote. Žena na palube bojovej lode bola v tých časoch čímsi neslýchaným.
Leopold Ferdinand zakotvil najprv u posádky v Brne, odkiaľ ho však pre škandalózny život čoskoro preložili do Jihlavy. To ho natoľko popudilo, že opustil armádu a hodlal sa znovu oženiť. V tom čase už "vykryštalizovala" jeho zvláštna záľuba k prostitútkam nie nejakým noblesným, ale práve naopak, priťahovali ho tie najobyčajnejšie pouličné "rajdy", v tomto prípade to bola akási Vilhelmína Adamovičová. Cisár samozrejme včas zasiahol, na čo Leopold Ferdinand reagoval vystúpením z Habsburského rodu /v roku 1902/, prijatím občianskeho mena Wölfling a útekom do Švajčiarska spolu so svojou milou, ktorú si tam v roku 1903 aj vzal. Obratom bol oficiálne vykázaný z Rakúsko uhorska. S Adamovičovou sa v roku 1907 rozviedol a vzal si opäť dámu z jej kruhov, policajne sledovanú prostitútku Máriu Magdalénu Ritterovú. Aj tú však opustil a od roku 1912 žil s inou prostitútkou, opäť policajne evidovanou. Vo Viedni z toho museli kdekomu stáť vlasy dupkom.
Potom sa bývalý arcivojvoda stal švajčiarskym občanom, žil ako večný študent Curyšskej univerzity a vstúpil do akejsi sekty, ktorá hlásala "prírodný spôsob života". To znie samo osebe podozrivo, pretože som si istý, že náš Leopold Wölfling určite neobrábal pôdu a nechoval statok. Skôr naopak. Ktovie koho prírodným spôsobom obrábal a choval. Po rozpade monarchie sa vrátil do Viedne /už mu to nik nemohol zakázať/, zriadil si malú predajňu potravín a obratom skrachoval. A tak odišiel do Berlína, kde si zarábal živým komentovaním nemých filmov o Habsburgovcoch /bol jedným z nich, takže znalec/, ktoré premietali v tamojších kinách. Ešte raz v živote sa stihol oženiť. Bolo to v roku 1933, keď bol už 65 ročný, a vzal si o tridsať rokov mladšiu prostú ženu, akúsi Kláru Hedvigu Pawlowsku. Jej dovtedajší spôsob obživy sa neuvádza. Dva roky nato, 4. júla 1935, Leopold Wölfling vo veľkej hmotnej núdzi v Berlíne zomrel.
Text a reprodukcie: Jozef Duchoň
Autor: Hitom tejto sezóny je Mojito
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
