1972 vstúpil do pražského Semaforu. Patril k popredným členom súboru. Už tam sa okolo neho sformovala skupina hercov, z ktorých v roku 1990 vznikla divadelná spoločnosť Josefa Dvořáka. V rámci Dní českej kultúry priviezli do Košíc hru Spaste duše - revízor. "Spomínate si ešte na Košice?" nadväzujem debatu. "Počkajte. Matne si čosi vyobrazujem. Prileteli sme sem lietadlom, hrali sme niekde vo veľkom divadle, taká veľká partia... Nemám pamäť úplne nabrúsenú. Moja žena by si spomenula skôr," usmieva sa šibalsky vynikajúci komik Josef Dvořák.

Nenosíte so sebou diár?

- Vzdal som to. Moja žena robí produkciu nášho divadla a robí mi tiež manažérku. Už sa na mňa ani nikto neobracia so žiadosťou o prácu a nič mi ani neponúkajú, pretože vedia, že to nemá cenu. Pamätám si jediné: kedy, kde a o koľkej hrám tenis. To viem do bodky presne. Chodiaci diár je moja žena. Pretože ona si musí robiť poznámky, a keby ich stratila, tak sme v háji, totálne. Ale jej sa to nestane. Mne by sa to stalo za hodinu. Položím veci a hneď ich tam nechám. Vstanem a idem. Ale nestane sa mi to s tenisovou raketou.

Máte ju aj teraz so sebou?

- Manželku?

Myslím raketu.

- Samozrejme.

Kedy ste prepadli tenisu?

- Je to už päť rokov. Úplne ma to zobralo. V aute mám loptičky, hoci viem, že nebudem hrať, pretože na to väčšinou nemám na zájazdoch čas, nestíham. Ale raketu a loptičky mám.

Človek nikdy nevie...

- Aj žena mi stále hovorí: Prečo to stále vláčiš so sebou? A ja na to: Pretože musím. To je súčasť môjho života, rovnako ako kľúče od bytu, peňaženka, doklady. Tenisovú loptičku, raketu, tenisky, to všetko musím mať so sebou.

Zahrali ste si už niekedy tenis takto neplánovane?

- V tomto prípade pracujem s velikánskym predstihom a precízne. Nenechávam nič náhode. Idem na zájazd v Čechách a žena už dopredu telefonuje, či tam, kde hráme, je tenisová hala, kto tam trénuje a kedy je tam voľno. Zarezervuje mi hodiny, pretože vie, že je to jediná chvíľa, kedy som ochotný ráno vstať, naraňajkovať sa a ísť rovno na tenis. A potom zasa z toho mesta tridsať kilometrov niekam inam.

Kto vás trénuje? Mečíř?

- Tak vysoko zasa nemierim. Ale keby som mohol, tak pokojne mierim. Ale mám tiež dobrých trénerov. Chodím k Huťkovi do Přerova a v Benátkach k pánovi Bartoňovi, čo je tiež dobrý tréner.

Myslíte Benátky nad Jizerou?

- Úmyselne to nehovorím, že nad Jizerou. Dnes predsa môže každý veľa cestovať, tak si mnoho ľudí myslí, že trénujem v talianskych Benátkach. Ja ich v tom nechám.

Zaujímavé, že to medzi vami umelcami letí. Jiří Menzel sa začal korčuľovať na kolieskových korčuliach, vy hráte tenis ... Vstupujete si všetci na staré kolená do svedomia a začínate zdravo žiť?

- Ja neviem, čím to je. Možno sme polepšení vagabundi. Už sme veľa vecí v živote poznali, večierky, noci v bare dlhé až do rána, zálety... a veľa iných vecí. Ale tie nás dnes už nebavia. A šport nás absolútne vzrušuje. To je úžasná záležitosť. Každý moment je úplne iný, každá sekunda je úplne iná. A v tom je rozdiel medzi divadlom a tenisom, pretože v divadle, aj keď sa veľa improvizuje a predstavenie má určitú slobodu a vôľu, nikdy nedokáže to, čo tenis. Ten je každú sekundu iný a do poslednej loptičky nie ste víťazom ani porazeným. Keď budete celé popoludnie prehrávať, ešte stále môžete zvrátiť výsledok zápasu. To pri divadle nepoznám, aby sa diváci dve hodiny nudili, pískali a revali na hercov a za poslednú štvrťhodinu povedali: Tí sú ale vynikajúci.

Niekomu stačí postaviť sa na javisko a má potlesk. To isté sa stalo dnes vám. Od prvej chvíle ste mali publikum v hrsti... Až mám niekedy pocit, že nemôžete mať vedľa seba niekoho lepšieho, lebo strhnete všetku pozornosť.

- Hovoríte to veľmi správne. Som samouk, autorský herec. Musel som sa všetko sám naučiť, napočúvať priamo všetko. Čítať veci, dozvedieť sa o divadle a zistil som, že nikdy nebudem hrať tak, ako autor predpíše a ako si pán režisér bude želať. Budem však veľmi ochotne hrať s pomocou autora a s pomocou režiséra. A myslím si, že herec takého typu, ako som ja, naozaj vylezie na javisko a pozrie sa na ľudí, pretože sa teší na stretnutie s nimi. Diváci to tam cítia, to mravčenie po chrbte, preskočí iskra. Oni to vedia, že sú svedkami niečoho autentického.

Váš Revízor je najmä o úplatkoch. Kto by sa dnes nevidel v tom zrkadle. To je dnes vari najväčšia bolesť Európy, ba aj iných kontinentov. Čo s tým?

- Mnoho ľudí sa našlo v zlatom teľati a sú presvedčení, že prachy môžu všetko, že všetko na svete zmôžu a že prachy hýbu svetom.

Peniaze hýbu svetom.

- Áno. Peniaze potrebujete, ale nepotrebujete nekonečné peniaze. Nepotrebujete ich vyhrávať za každú cenu. Nepotrebujete kvôli prachom zahodiť česť, nepotrebujete sa kvôli nim podkladať a robiť niečo, s čím vnútorne nesúhlasíte. To sú tie špinavé peniaze. A to sú tie peniaze, ktoré by si človek nemal vážiť. Ale sú ľudia a politici, ktorým je to jedno, akým spôsobom ich získajú, hlavne že sú. A že je ich veľká kopa. Ja ju nepotrebujem, aj keby som mal rád jaguára v garáži. Ale nepotrebujem ho. Takže keď ho nemám, nič sa nedeje. Ak človek dokáže byť spokojný s tým, čo má, je šťastný. Ja by som chcel byť radšej šťastný, nie bohatý.

Bol to nápad Jiřího Císlera, že ste odišli z Kladivadla do pražského Semaforu?

- Keďže sa písal rok 1969, začalo sa vybavovanie účtov a tí, ktorí nesúhlasili s tým, že prišli cudzie tanky, museli svoj nesúhlas odvolať, alebo museli s divadlom skončiť. My sme s Císlerom mali to šťastie, že sa nám podarilo na čas zmiznúť v Prahe. Ibaže sme sa prerátali, pretože tí páni, ktorí na nás mali dozerať, si nás našli a znovu nás vrátili do Ústí. A potom sme museli Kladivadlo opustiť po jednom, tak ako sa kedysi dezertovalo cez hranice. Aby sme neboli nápadní. A po jednom sme začali každý hľadať svoje miesto pri divadle. On zakotvil v Činohernom klube, ja v Semafore.

Nežiarlil na vás Suchý v Semafore, keď ste taký výrazný herec.

- Pozrite sa, herec, ktorý by nežiarlil na druhého herca, je veľkou výnimkou. Herci už sú takí. Úspech druhého ich nenechá pokojnými a nedá im spať. Ale tá žiarlivosť nesmie škodiť iným. Potom je to zlé. Pretože potom sa z toho žiarlenia stáva závisť a to už k ničomu nevedie.

V pokračovaniach Nemocnice na okraji mesta vaša úloha dozrela.

- Sme všetci o 20 rokov starší. Takže povrazolezci už po 20 rokoch nerobia saltá. Robia už iba piruety.

Ostali ste však tým smoliarom. To vám už prischlo aj v iných úlohách. Smola je vaším spoločníkom.

- To je moja parketa. Myslím si dokonca, že som taký opustený vlk, opustený bežec na dlhú trať. Mne to však nevadí. Nesťažujem si. Takto sa to asi začalo javiť aj pánovi Dietlovi aj pri pokračovaní. Pozrite sa, ja som urobil mnoho takýchto postáv, tam je mi dobre. Je to trochu moja životná filozofia, nie som človek do spoločnosti. Mojej žene to robí veľké starosti, pretože pozvania na všetky večierky hádžem do koša. Nezaujíma ma to. Nechcem byť celebrita. Nechcem si pripíjať šampanským v smokingu pri každej hlúpej udalosti, pri akejkoľvek udalosti. Ale veľmi rád si pripijem šampanským s víťazom tenisového turnaja. Veľmi rád si pripijem s mojimi kamarátmi a nemusí to byť pri stoloch preplnených dobrotami. Pri každej kravine.

Nevolajú vás medzi deti, aby ste im čítali Maxipsa Fíka?

- Je to komické, mám dva Rády detského úsmevu, ale naživo pre deti vlastne robiť neviem. Neviem to s nimi.

Bojíte sa detí?

- Nie, ale nedokážem s nimi komunikovať. Keď im niečo rozprávam, je to pre ne nezáživné a nezajíma ich to. Moja fantázia ich nebaví. Takže by som to asi nevedel. Ale nikto mi to neverí.

S futbalovým družstvom hviezd Amfora ste sa pozreli do Ameriky. Bol to splnený sen?

- Keď som mal asi desať rokov, býval som v Kadani a chodil som s partiou chlapcov na kúpalisko a predstavovali sme si, aké by to bolo krásne, keby za kopcom Unhošť, kde kedysi franský kupec Samo založil Hradište, keby naraz spoza tohto kopca vyšli americké tanky a začalo sa oslobodzovanie. Desaťroční chlapci majú právo na takéto myšlienky. Sníval som o tom, ako cestujem po svete a ako by sme sa pozreli do Afriky a do Ameriky. Časom, keď som dospel, tak som spoznal, že to nebude možné. Že sa nikam nepozriem, nie som ochotný zaplatiť tú daň za možnosť cestovať, že nebudem niekam vstupovať, že nechcem žiadnu legitimáciu. Bol som akurát u hasičov a ešte ani veliteľa zo mňa neurobili. Páčilo sa mi, že mali helmy a veliteľ mal zlatú, ja som mal iba striebornú. Samozrejme, že som sa chcel pozrieť do Ameriky, chcel som vidieť profesionálny basketbal, a strašne som chcel vidieť profesionálny box a počuť spievať a hrať naživo Armstronga. Sadnúť si v Harleme do putiky a počúvať so štamgastami blues a piť pálenku so starými babami a dedkami. Vedel som, že sa mi to nikdy nepodarí. A naraz bum a mohli sme cestovať. Toho roku sme boli v New Yorku a okrem iného sme vystupovali v Madison Square Garden pre krajanov. Vyšiel som na javisko a povedal som: Dámy a páni, na svete sa dejú veci, ktorým ja nikdy neporozumiem. A keby mi pred pár rokmi niekto povedal, že budem stáť tu na tomto javisku, kde predo mnou stáli pluky, čo pluky, regimenty najväčších svetových hviezd...

Aj Armstrong...

- Aj ten, aj Beatles napríklad, všetci tam boli. Všetci, čo niečo vedia, tam hrali. Keby mi to niekto vtedy povedal, že tam budem vystupovať, nenápadne dám znamenie, aby prišli dvaja zriadenci z blázinca s kazajkou.

Mali ste so sebou aj tenisovú raketu?

- Mal. Pochopiteľne, že áno. Jediné, čo ma mrzí, že som si tam nijakú nekúpil. Nedokážem to vôbec pochopiť. Musel som byť v takom opare, v takom rozpoložení a v takom nadšení, že som si nič tenisové nepriviezol z Ameriky. Museli sa so mnou diať veci.

Aký je váš športový sen?

- Pomaly na ňom začíname pracovať. Prehováram jedného kamaráta podnikateľa, ktorý je tiež blázon do tenisu a je rovnako starý ako ja, že si zahráme na centrálnom kurte vo Wimbledone.

Pekný sen.

- Stačí jedna hodina. Vôbec ešte netuším, ako na to. Ale už sa na tom pracuje. Minulý týždeň som sa po dlhom čase videl s Honzom Kodešom, veľkým tenistom, a ten je členom klubu Wimbledon. Boli sme na krste knižky o Slávkovi Šimkovi a tam mi skrslo v hlave, že on je ten pravý človek, ktorý nám môže pomôcť. A to je jediný úplatok, ktorý som ochotný v živote dať. Úplatok za to, že nám raz nejaký zriadenec dá znamenie: Teraz môžete prísť a my si hodinu zahráme na centrálnom kurte. Ozaj, pomôžte nám zohnať tie prachy, lebo on bude chcieť určite veľa. To viete, že nebudeme hneď rachotiť peniazmi, nebudeme sa tam hneď pchať, počkáme na vhodnú chvíľku.

A divadelný sen?

- Úplne jednoduchý. Aby ma divadlo neprestalo baviť. To je dosť. Aby som nemusel ísť do divadla s tým, že dnes večer musím hrať, a že ma mrzí, že som mohol robiť niečo iné. Nie. Nech ma divadlo baví čo najdlhšie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári