Z potkanov strach nemajú, boja sa len útoku skínov

Placka: Ako sa nám na magistráte podarilo zistiť, O. Gaži cíce žiadosť na byt podanú má, no nakoľko byty nie sú, tak skoro sa ho nedočká. Navyše v poradovníku, ktorý eviduje takmer dve tisíc žiadateľov, sú pred ním stovky mien, ktoré musia byť riešené prednostne.

Hoci Žriedlová ulica nepatrí medzi frekventované košické komunikácie, motorizovanými návštevníkmi justičného paláca je často využívaná. Ide o vari 200-metrový úsek vozovky, ktorý sa tiahne od brány bývalého pivovaru na Floriánskej ulici až po budovu bývalej sladovne na Štúrovej ulici. Z jednej strany ju lemuje múr väznice a severná časť budovy súdov, z druhej bývalý evanjelický cintorín a v jeho strede kaplnka. A práve tento objekt bol vyše dva mesiace prechodným domovom šesťčlennej rómskej rodiny. Veľa nechýbalo, a boli by tam strávili aj vianočné sviatky.

Za ostatné dva roky prišlo v Košiciach o strechu nad hlavou niekoľko desiatok rómskych rodín. Z ´mapy mesta´ zmizla osada na Ungárovej ulici, podobný osud stihol i časť obyvateľov Fialkovej ulice. Následovalo vysídlenie Rómov z Vodárenskej ulice a o aké-také bývanie prišli aj rodiny, ktoré museli opustiť niektoré z pivničných priestoroch v blokoch na Luníku IX. Jedno mali osudy týchto ľudí spoločné. Nikoho nezaujímalo, kam pôjdu títo ´bezdomovci´ bývať.

Dvakrát prišli o svoje bývanie

Jednou z takto postihnutých je aj rodina Ondreja Gažiho. Dvadsaťšesťročný Róm spolu so svojou o dva roky mladšou družkou Natašou a troma deťmi býval ešte pred dvoma rokmi v murovanom dome na Ungárovej ulici. Bol to síce iba podnájom, ale on bol spokojný. Aspoň mal pre tri dcéry, z ktorých najstaršia má teraz šesť rokov, strechu nad hlavou. "No prišli buldozéry z magistrátu a všetko to tam zbúrali," spomína O. Gaži na deň, kedy prišiel po prvý raz z hodiny na hodinu o bývanie. "Nemali sme kam ísť, tak sme si znova na Ungárovej ulici postavili chatrče. Zo všeličoho. Z dreva, plechu..."

Takto bývali asi rok a už šiesti, lebo do rodiny pribudla štvrtá dcéra. Začiatkom roka ich zasiahla ďalšia ´pohroma´. "Ten podnikateľ, čo odkúpil pivovar, raz prišiel aj s väzňami a všetky chatrče podpálil. Bolo nás tam asi desať rodín. Niektoré šli na Fialkovú ulicu a tam si postavili chatrče. Ale nie všetci. Niektorým nedovolili, Báli sa, aby tam nevznikla nová cigánska osada." Takto prišiel o šancu postaviť si novú chatrč aj O. Gaži s rodinou. "Nemal som kde bývať, tak sme chodili hore dolu po Košiciach. Každú chvíľu sme boli inde. V lete to ešte šlo, lebo bolo teplo. Ale keď sa ochladilo, tak sme prišli sem, do tejto kaplnky. Tu sme už dva mesiace."

Kaplnka je v skutočnosti bývalá hrobka rodiny Pohle Roth, o ktorú sa už roky nikto nestará. Postavená bola v novogotickom slohu niekdy okolo roku 1840 a odkedy bola v roku 1981 vyrabovaná, chátra a ostali z nej iba holé múry. Pôdorys má tvar obdĺžnika so stranami približne tri a šesť metrov. Vpredu je veľký otvor, kde bola dvojkrídlová brána, kým ju niekto nerozobral a zrejme odniesol do zberu. Dva ďalšie otvory, kde boli kedysi okná, sú na oboch bočných stranách. Teraz sú tam iba diery, takže vo vnútri kaplnky je taká istá teplota, ako vonku. Akurát, že tam nesneží.

Kedysi truhly, teraz spálňa

Ako sme sa od O. Gažiho dozvedeli, od rána do približne štvrtej hodiny popoludní sa všetci šiesti zdržiavali v hornej časti kaplnky. Tá má totiž aj čosi také ako suterén, v ktorom boli kedysi uložené truhly. Už sú preč a teraz tento priestor slúžil ako spálňa. V nej mali Gažiovci na zemi rozložené periny, do ktorých sa zababušili a vyčkali až do rána. Priestor, do ktorého sa schádzalo po schodoch, pritom nebol uzatvárateľný. V polohe ležmo teda mohli Gažiovci obdivovať hviezdy na oblohe...

Ale vráťme sa o poschodie vyššie. Celkom vzadu, teda najďalej od vchodu, horel v čase našej návštevy ´večný oheň´. Pri ňom Gažiovci po celý deň stáli či sedeli a zohrievali sa. "Čo iného máme robiť," reagovala hlava rodiny na našu otázku, či sa nenudia. "Vonku je zima, tak sme dnu. Drevo zbieram najčastejšie pri kontajneroch. Každý deň donesiem toľko, aby vydržalo, kým pôjdem znova. Teraz tu mám pilovinu z nejakej skrine. Horí dlho a dobre."

Oheň udrživali dovtedy, kým sa začalo zmrákať. Vtedy ho uhasili a zišli o poschodie nižšie. Tam nekúrili. Jednak tam bolo údajne teplo a po druhé, svetlo od ohňa by vraj mohol niekto zbadať. Napríklad skíni, pre ktorých sú Rómovovia odvekí nepriatelia. Ako tvrdil O. Gaži, ešte o nich nevedeli, hoci vedľa v objekte sladovne chodili na diskotéky. "Začínajú v piatok a končia v nedeľu. Sú agresívni, najmä keď sú viacerí. Ale ak sú len dvaja - traja, tak sa boja." Jednu skúsenosť už O. Gaži so skínmi má. Na Ungárovej ulici mu podpálili chatrč. "Mám asi metrovú šabľu. Keby som videl, že chcú ublížiť družke alebo deťom, tak ich zabijem."

Niekedy sa vraj Gažiovcom o zmenu jednotvárneho programu postarala mestská polícia. "Policajti príšli, zahasili oheň a nás vyhnali. Ja viem, že si robia svoju prácu, ale kam máme ísť, to ich nezaujímalo. Vždy sme sa vrátili a oni nás po čase opäť prišli vyhnať. Aj s obuškami. Minule udreli mňa aj trojročnú dcéru, keď som ju mal na rukách. Pozrite sa, ešte jej na tvári vidno monokel." Skutočne, pod nánosom špiny sa dala rozoznať modrina.

Vodu si kupujú

Apropo, čistota. Tak tá bola v kaplnke úplne neznámy pojem. Gažiovci sa už dva mesiace umývali a prali si oblečenie v jednom zašpinenom lavóri. Bolo to na nich vidieť i okolo nich cítiť. Najmä deti mali na tvárach sivastý make up, zjavne následkom dymu, ktorý stúpal od ohňa. A sušenie vypratých vecí prebiehalo tak, že sa rozložili okolo ohňa. Síce rýchlo vyschli, ale aj poriadne napáchli dymom. A toaleta? Na malú pár krokov od vchodu, na veľkú trochu ďalej...

"Vodu si nosíme v bandaskách z tržnice. Podľa toho, ktorý vrátnik má službu, ju máme zadarmo, alebo platíme. Buď pivom, alebo pálenkou." Nuž, to je pre vrátnika dobrý biznis. Inkasuje za vodu, ktorá nie je jeho.

S umývaním, praním a používaním vody úzko súvisí varenie. Gažiovci mali tri či štyri hrnce, ktoré možno nazvať hrncami iba s veľkou dávkou fantázie. Ohorené, začmudené a oblepené zaschnutou špinou sa v čase našej návštevy povaľovali na dlážke. Ťažko si aj predstaviť, že sa v nich pripravuje jedlo pre päť ľudí. Toho šiesteho, 10-mesačnú dcéru, totiž matka ešte kojí.

"Jedlo máme z obchodu. Družka dostáva na seba a deti 5000 a ja 1200 korún. Viac mi nedajú, lebo som ešte nikde nerobil. Ale chcel by som," tvrdí O. Gaži, ktorý, aspoň tak to tvrdil, ešte nikdy nebol trestaný. "Roboty ale niet. Kedysi nadávali Cigánom do smetiarov. Teraz to robia bieli. To oni nás pripravili o prácu..." Aby si trochu privyrobil, zbiera O. Gaži železný šrot. Zberňu nemá ďaleko. Je na Zvončekovej ulici a za kilo železa vraj dostane 3,50 koruny.

Ak by v takých podmienkach ako Gažiovci, žili ´bieli´, určite by s nimi mali lekári plno roboty. Veď už pri pohľade na deti, z ktorých dve mali oblečené iba tenkú košieľku či mikinu, pritom bolo pod nulou, nás doslova striaslo. Počernej rodinke sa však zatiaľ choroby vyhýbajú. Pravda, ak nerátame nachladenie, ktoré bolo zjavné zo zasoplených detských nosov. "Deti neochorejú. Sú imúnne," tvrdil ich otec. "A ak predsa, máme lieky."

Strach nemali ani z nebezpečenstva nákazy infekciou. A to aj napriek tomu, že spolu s Gažiovcami žili v kaplnke aj potkany. "To nie sú potkany, ale krysy," poučil nás O. Gaži. "Potkany sú na ľudí zvyknuté a neboja sa ich. Krysy sú divé a ľudí sa boja. Také sú aj tu. Ešte nás nikdy nenapadli. Cez deň ich nevidno, iba v noci. Tam dole, kde spíme. Ja im vždy dám do rohu trochu chleba, oni si vezmú a idú preč. Nám dajú pokoj."

Na Luník IX by určite nešli

Gažiovci si uvedomovali, že donekonečna v kaplnke bývať nemôžu. Na Luník IX, kde žije početná rómska komunita, však ísť nechceli. "Ani keby som dostal desať bytov," tvrdil O. Gaži. "My medzi tých Cigánov nepatríme. Ja sa nebijem ani nekradnem. Tamtí, keď dostanú podpory, tak sa bijú, kradnú a prepadávajú. Je to tam ako v džungli. Prežije iba silnejší. Cudzích medzi seba nepustia. Ak nejaký príde, zbijú ho. Tak, ako psy. Tiež cudzieho neprijmu..."

Samozrejme, O. Gaži sa pokúšal získať byt od mesta. Tvrdil, že na bytovom odbore v ´bielom dome´ majú jeho žiadosť až osem rokov. Ale ak by nedostal nový byt, celkom by mu vraj stačilo, keby mohli oficiálne bývať v kaplnke. Aspoň do jari, ke´d sa oteplí a bude sa dať opäť bývať pod holým nebol. "Viem, že je to kultúrna pamiatka, ale ja by som ju dal do poriadku. Okná by som do polovice zasklil, a na druhú polovicu by som nabil dosky. Aj bránu by som opravil."

Keďže je jasnú, že takéto plány sú iba utópiopu, obzeral sa O. Gaži aj po náhradnom bývaní. Ako nám prezradil, podarilo sa mu vybaviť si podnájom v chate v istej záhradkovej osade pri Košiciach. Je síce drevená, ale má murované základy. "Sú tam už dve rodiny amy budeme tretia. Za mesiac zaplatíme 3000 korún. Je tam na predaj aj jedan murovaná chata. Ak sa mi podarí našetriť, tak by som ju odkúpil."

Keď sme Gažiovcov ešte zastihli v kaplnke, bolo pár dní pred Vianocami. Nedalo nám, aby sme sa neopýtali, ako ich oslávia. "Dúfam, že už budeme preč. V novom," povedal nám O. Gaži, lebo jeho družka po celý čas nechcela povedať ani slovo. Iba držala na rukách svoju najmladšiu dcéru a z času na čas jej čímsi, čo bolo niekdy vreckovkou, utrela sopeľ pod nosom. "Ak by sme museli ostať tu, tak donesiem koberce, stôl, stoličky i stromček. Aj nejaké darčeky budú," povedal, hľadiac na deti, ktoré sa mu tmolili pod nohami.

Zdá sa, že plány mu vyšli. Tesne pred vianočnými sviatkami Gažiovci kaplnku opustili. Ostali po nich iba ohorené múry a plno odpadkov. A dole v ´spálni´ jedna perina...

Róbert BEJDA

Autor: KINÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári