pokúsite prekonať. Túto výzvu prijal i František Kapasný, levočský horolezec.
"Už od mlada som mal sen popasovať sa s najvyšším pohorím, no nepripúšťal som si to ako reálnu vec, až kým mi to môj kolega nenavrhol. Prišiel za mnou a opýtal sa ma, či by som nechcel ísť s ním do Nepálu. Spontánne som odpovedal: áno."
Slovom "áno" sa pre Františka začal mesiac balenia, nakupovania a iných príprav na náročný vysokohorský pobyt. Pred odchodom sa horolezci poradili s priateľom, ktorý bol v Himalájach na zájazde. On ich vystríhal pred silou veľhôr.
"Náš priateľ nám o Nepále povedal veľa veci, no nie všetko, čo tvrdil, bolo skutočne tak. Zájazd je organizovaný výlet, ktorý vám neposkytuje toľko voľnosti, aby ste krajinu skutočne spoznali. My sme mali 2 mesiace na spriatelenie sa s horami a domácim obyvateľstvom, čo je v porovnaní s dvojtýždňovým zájazdom značný rozdiel," vraví František, ktorý sa vybral na cestu s 35-kilogramovým batohom plným nielen oblečenia a turistického vybavenia, ale aj s množstvom instantných polievok a sladkostí. Tými si totiž dopĺňal energiu počas cesty.
Zo začiatku boli spolu s kolegom nedôverčiví k tamojšiemu jedlu a čerpali len z vlastných rezerv. Nakoniec im domáca kuchyňa veľmi zachutila.
"Báli sme sa jedla ponúkaného na stoloch domorodcov, dokonca sme si so sebou priniesli i tabletky na čistenie vody. Neskôr sme prišli na to, že to bola hlúposť. Ich jedlo pozostáva z množstva zeleniny a zásadne je bezmäsité. Dá sa povedať, že ich národným jedlom je Dhal-bhat, ktoré si ako jediné vychutnavajú s rukami. Sú to štyri taniere, v jednom je ryža, v druhom hustá 'šošovicová polievka', v treťom čerstvá zelenina a vo štvrtom sú zemiaky. My s priateľom sme to volali nekonečné jedlo, pretože akonáhle zbadal 'čašník', že máme jeden z tanierov prázdny, doplnil nám chýbajúce jedlo. Teda ak sme chceli odísť od stola, museli sme jedlo vo všetkých tanieroch dojesť naraz,"spomína na zvyky Nepálčanov F. Kapasný.
Počas svojho dvojmesačného pobytu v Ázií ochutnal mäso len dvakrát. Raz to malo byť pečené kura a druhýkrát jačí steak, čomu sa vraj ani zďaleka nepodobali. Zviera totiž uvaria domorodci, iba ak umrie na starobu, alebo sa poraní a musia ho utratiť. Mäso je tým prirodzene nekvalitné a keďže s ním nemajú žiadnu skúsenosť, nevedia ho ani pripraviť.
Po výdatnej strave v lacných hostincoch mohli horolezci pokračovať v zdolávaní vrchu Gokyo-Ri.
"Cesta do vysnívaného cieľa nebola ľahká. S priateľom sme si zaumienili, že pôjdeme sami bez sprievodcu a bez nosičov, ktorí by nám cestu výrazne uľahčili. V orientácií po krajine nám pomáhali len mapy a knižní sprievodcovia. V každej príručke, či knihe nájdete pokyny k vyrovnaniu výškového rozdielu. Bol som milo prekvapený, ale my dvaja sme s výškovým rozdielom nemali žiaden problém. Náš organizmus bol zvyknutý na výšky. Vtedy sme pochopili, že bol ten správny čas na Himaláje a boli sme radi, že sme s výstupom čakali toľké roky. Inak by sme možno výstup ani nezvládli," tvrdí levočský horolezec.
V závratných výškach, kde sa teplotný stupeň blížil k nule, spali len pod stanom v spacích vakoch. Pri kolmých zrázoch si na úzkych plošinách stavali stany, kde si trošku oddýchli. Stala sa im i jedna milá príhoda, keď im domorodci ponúkli svoje lôžka na noc.
"V jeden večer sme natrafili na starú chalupu. Opýtali sme sa domácich, či si nemôžeme rozložiť stan na ich dvore. Oni súhlasili a pohostinne nás pozvali k ním dnu do chalupy. My sme pozvanie prijali a uchýlili sme sa k nim v domnení, že len na chvíľu. Dorozumievali sme sa rukami-nohami. Domáci nás ponúkli ich domorodým pitím chang jačmenným pivom. Prvé dva poháre nám naliali bez problémov, no za ďalšie sme museli platiť. V Nepále si ľudia nechávajú zaplatiť všetko, i to, že sa s vami odfotografujú. Ale to sú všetko pre nás iba symbolické sumy (večera vás stojí od 6 korún). Inač sú to veľmi dobrosrdeční a veselí ľudia. Okrem toho, že si nás pohostili, v závere večera nám ponúkli aj ich lôžka v chalupe. Trvali na svojej ponuke a my sme nesmeli odmietnuť. Stále opakovali, že hostia nemôžu spať na zemi. Bola to milá skúsenosť," tvrdí Kapasný a ďalej nám prezradil, že domáce obyvateľstvo je veľmi jednoduché. Deti privádzajú na svet veľmi mladí a vekový priemer sa pohybuje okolo 38 rokov. Je pravdou, že chodia zafúľaní, no ruky majú vraj vždy čisté. Známe je o nich i to, že ruku si podávajú výlučne len pravú, pretože ľavú ruku pokladajú za špinavú (s ňou sa človek utiera po toalete). Smolu majú teda nevedomí ľaváci, tí ich vedia uraziť na smrť.
"Nepálčania sú veľmi veriaci ľudia. Na každom kroku nájdete modlitebne a naťahané šnúry s vlajočkami, ktoré sa za ne modlia spolu s mlynčekmi. Funguje to tak, že vlajočky vejú vo vetre, čo má pripomínať modlenie sa a mlynčeky zas melú, keď okolo nich prejdete. V krajine sú najrozšírenejšími náboženstvami hinduizmus a budhizmus. Na rôznych miestach nájdete krásne kláštory. My sme mali možnosť nazrieť do niekoľkých budhistických. Hinduistické kláštory nie sú totiž pre verejnosť sprístupnené a len málokomu sa podarí nazrieť do ich útrob," prezrádza a dopĺňa, že vzhľadom na ich pevnú vieru sa môžu turisti v Nepále cítiť bezpečne. Totiž ani raz sa tam nestretli s ľuďmi, ktorí by ich chceli oklamať, či nedajbože okradnúť. K šťastnému životu im stačí nejaký dobytok a kúsok zeme.
Dokonca tam nepoznajú ani sprchy. Tie boli pri niektorých "ubytovniach", avšak umiestnené na voľnom priestranstve a zostavené z hadice a plachty. Žiaden luxus! Takéto vymoženosti nepoznajú, ba dokonca i latríny sú zhotovené vyslovene len pre turistov.
"Paradox sme zažili, keď sme boli ubytovaní v jednom penzióne a zopárkrát sme si odtiaľ zatelefonovali. Prišiel k nám majiteľ penziónu a opýtal sa nás, prečo používame telefón, keď lacnejšie by nás to vyšlo prostredníctvom emailu. To sme sa s kamarátom na seba udivene pozreli a zasmiali sme sa. Veď my nemáme komu poslať e-mail! I napriek tomu, že Slovensko je taká vyspelá krajina, Internet nie je pre ňu ešte stále bežným prostriedkom na dorozumievanie sa."
Počas svojej cesty sa horolezec stretol s rôznymi ľuďmi, no v pamäti mu zostal hlavne jeden starší pán. "Kráčal vedľa mňa v obleku, bielej košeli a kravate v čerstvo namastených mokasínach. V jednej ruke mal palicu, o ktorú sa opieral a v druhej držal syna. Vykračoval si ako na prechádzke, nedalo nám to a opýtali sme sa, kam ide. On nám odvetil, že do najbližšieho mesta a odtiaľ autobusom do Káthmándú. Boli sme prekvapení, lebo dobre sme vedeli, ako ďaleko to je. On nám prezradil, že za jeden a pól dňa sa dostane pešo k autobusu. Prízvukujem, že nemal so sebou nič iné ako fajnové oblečenie a syna," hovorí František a dodáva, že ten elegantný muž bol majiteľom akéhosi hotela a do hlavného mesta si šiel vybaviť isté záležitosti. Ďalším rozdielom bolo teda i vnímanie času. Nepálčania nerátajú čas v minútach, či hodinách, ale výlučne len v dňoch. Veď takmer každá cesta do susednej dediny alebo mesta trvá najmenej jeden deň pešej chôdze.
Takéto vzdialenosti z dediny do dediny až do opustených vrchov absolvoval levočský horolezec, aby nakoniec vyhral boj s vrchom Gokyo-Ri (výška 5350 m). Jeho plán a sen sa teda naplnil. František Kapasný sa takto takmer dotkol hviezd. Slovíčko "takmer" by chcel zmeniť už ďalšou cestou do Himalájí v blízkej budúcnosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
