ktorý väčšinu roka prechodí bosý len v krátkych trenírkach, je uznávaný primár košickej patológie, štrnásťnásobný majster Československa vo vodnom póle, novátorský odborník v oblasti biopsie a hoc rodák z Užhorodu, silný košický lokálpatriot.
To všetko je 63-ročný MUDr. Ladislav Sokol - primár emericus, ktorý stál pri zrode oddelenia patológie v "Novej" nemocnici. Svoju prácu označuje za "službu živým" a aj na premiéru filmového dokumentu o sebe, dorazil do klubu Bernard napriek decembrovému mrazu, len tak naboso, v sandáloch. Portrér MUDr. Sokola pod názvom Bukxi (Bukši) nakrútil košický režisér a poslucháč posledného ročníka VŠMU, Peter Begányi (predstavili sme vám ho nedávno v Korzári). Premietanie sa konalo ako súčasť projektu Samoreklamnej agentúry - Sezóna Košice. Ide už o druhý film, ktorý bol uvedený v rámci tejto akcie, ktorá má ambície podchytiť a prezentovať filmové diela mladých košických autorov. Po skončení projekcie, ktorá zožala zaslúžený aplauz, sme hlavného hrdinu "Bukšiho" požiadali o pár slov.
- Ako ste spokojný s dielom, ktoré sme práve videli?
"Autor mal hrozne ťažkú úlohu, lebo život, ktorý žijeme je veľmi komplikovaný, rozmanitý a variabilný. Film je preto určený skôr laikom, nezainteresovaným ľuďom, ktorí nemajú predstavu ako to v tomto fachu chodí. Ich názor je preto smerodatnejší."
- Ako ste zareagovali na Petrovu ponuku, že o vás nakrúti film?
"Prišiel za mnou, predstavil sa a povedal čo chce. Moja prvá otázka bola, či je Košičan. Keď odvetil, že hej, tak som súhlasil. Môže to vyznieť ako sranda, ale pre mňa je to podstatné. Navyše mal celý svoj zámer premakaný, veľa vecí vypozoroval a videl som, že mu na tom ozaj záleží, tak ma ani nemusel presviedčať."
- Odkiaľ pramení váš silný lokálpatriotizmus?
"Odkiaľ? Z Košíc! Všetci Košičania sú takí a ja sa považujem za radového Košičana, tak ako sa iní považujú za Pražáka, Londýnčana, Newyorčana. Je to úplne prirodzené."
- Máte zvláštnu prezývku na človeka vašich kapacít, ako ste k nej prišli?
"Bukši bolo kedysi rozšírené pomenovanie pre huňatého, mäkkučkého psíka. Keď som bol malý, bol som kučeravý a guľatý, na čo v treťom ročníku v škole ktorési decko zareagovalo - vyzeráš jak bukši! A už to so mnou odvtedy ide."
- Čo bolo vo vašom živote skôr, medicína alebo vodné pólo?
"Vodné pólo, samozrejme. To bolo v päťdesiatych rokoch, keď sa každú sobotu a nedeľu zvolávali na starú plaváreň deti a skúšali v plávaní na jednu dĺžku. Ak ste boli dobrý, ponúkli vám miesto v klube vodnopólistov. Vtedy začínala celá naša generácia."
- Športujete dodnes, je to pre vás dôležité?
"Určite, veď to je súčasť života. Prirodzená potreba. Aj keď dnes to už nie sú tri hodiny denne, ako kedysi, keď sa naplno trénovalo neskoro večer a skoro ráno. Dnes mi stačí pätnásť minút v rámci udržiavania sa. Je to veľmi dôležité."
- Čo má spoločné patológia a vodné pólo?
"Obe sú to veľmi krásne činnosti ľudského života a zároveň veľmi ťažké. Navyše vám veľa dajú. Sebakritickosť, morálku, súdržnosť. Naučíte sa na vlastnej koži, čo to znamená, jeden za všetkých, všetci za jedného."
- Ste nielen odborník medicíne, ale i v hudbe...
"...počúvam najlepšiu džezovú hudbu na svete, teda veľkoorchestrálny americký černošský jazz, ktorého najvýraznejším predstaviteľom je Wiliam "Count" Basie. Je to skutočne ten najkvalitnejší džez, aký poznám. Mám i ďalšie idoly medzi sólistami. Napríklad najgeniálnejšieho altsaxafonistu Charlieho Parkera či trúbkara Milesa Davisa a iných."
- Máte nezvyčajný imidž, to je vám stále tak teplo?
"To je všetko vďaka športu. Za našich mladých čias v bazéne teplá voda nebola a stará plaváreň sa otvárala prvého mája. Pokiaľ nevyšlo slniečko, voda mala štrnásť, pätnásť stupňov. Ako mladí chalani sme pred tréningom vždy strčili nohu do bazéna a keď lámala členok, mala menej ako pätnásť. V týchto podmienkach sme dlhé roky trénovali, vyrástli, a tak mi otužilosť zostala dodnes."
- Hovoria o vás ako o nadčasovom odborníkovi. Zaslúžili ste sa o zavedenie bioptického vyšetrenia odobratého živého tkaniva do 24 hodín, čím sa stalo košické pracovisko jedinečným svojho druhu na Slovensku. Bolo ťažké presadzovať svoje presvedčenie do praxe?
"Nie je to môj výmysel. Je to výmysel mojich najväčších patologických učiteľov, ktorí sedia v Amerike. Američania sú nemierne pragmatickí, praktickí, efektívni a produktívni ľudia. To sa premietlo do opatrenia vtesnať bioptické spracovanie materiálu do čo najkratšej doby, aby operovaný pacient mal už na druhý deň, hneď ako sa preberie z narkózy, patológom potvrdenú diagnózu, čo má rozhodujúci význam pre jeho ďalšiu liečbu. Je to úplne iné, ako keby ste mali ležať v nemocnici niekoľko týžňov bez toho, aby ste čo len tušili, čo vám je. Je to výsada európskych a svetových centier, no ojedinelé v celom Česko-Slovensku. Treba však povedať, že u nás v Košiciach to funguje aj zásluhou klinických partnerov, ktorí s nami dokážu kooperovať. Tu musí každý ťahať za jeden povraz."
- Napriek tomu, čo máte za sebou, sa vám veľmi úspešne podarilo zostať samým sebou...
"To je najdôležitejšie. Zostať normálny. A platí to pre všetkých. Nielen pre patológov (smiech)."
Mimochodom, dlhšiu, 26-minútovú verziu dokumentu Bukxi, budete môcť zhliadnuť už čoskoro aj na obrazovkách Slovenskej televízie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
