Vonku bolo tridsať pod nulou, v hoteli príjemných mínus päť

Hotelov už mnohí z vás videli desiatky a tí scestovaní aj stovky. Veľké, malé, s hmyzom i tzv. päťhviezdičkové. Košičan Tomáš Fecko pred pár rokmi navštívil hotel, ktorý sa nedá zaradiť do žiadnej z týchto kategórií. Išlo o Ice Hotel v laponskej dedine Jukkasjarvi, približne 200 km nad severným polárnym kruhom. Keď sa T. Fecko vydal na návštevu za bratom do Švédska, ešte o existencii hotela nemal ani tušenie. Zhoda náhod však zariadila, že sa mohol zúčasniť výletu, ktorý pre zástupcov vybraných švédskych médií zorganizoval výrobca istej domácej vodky.

"Pozvanie na dobrodružnú cestu za polárny kruh môjho brata veľmi prekvapilo," spomína T. Fecko na okolnosti, za akých sa expedície zúčastnil. "Vo Švédsku sa vraj nestáva často, aby boli zástupcovia médií pozývaní na akcie, zaváňajúce reklamou. Program výpravy sa mu však pozdával a keďže mohol so sebou vziať i jedného spoločníka, voľba automaticky padla na mňa. Bratova manželka Helen si totiž na takúto cestu netrúfla."

Najprv lietadlo, potom psie záprahy

Zo švédskej metropoly Stockholm sa expedícia vydala letecky do mesta Kirun, vzdialeného asi 1500 km. Väčšina cestujúcich vystúpila už pri medzipristátí v univerzitnom meste Zmea na pobreží Botnického zálivu. K najsevernejšiemu škandinávskemu letisku za polárnym kruhom už zamierila iba malá skupinka ľudí, z nich väčšinu tvorili zamestnanci ťažobného priemyslu.

"S vhodným oblečením do snehu a mrazu som si robil zbytočné starosti. V Kirune nás čakal kompletný polárny výstroj: otepľovacie kombinézy ako pre kozmonautov, špeciálne topánky, ponožky, rukavice a dokonca i ušanky, pripomínajúce sovietských hrdinov z bitky pri Stalingrade. Dôležitou súčasťou boli aj špeciálne slnečné okuliare." Takto vystrojených sa asi 25 zástupcov švédskych médií a ich doprovod vybralo na stanovište miestnej hromadnej dopravy. Neboli to však žiadne autobusy či električky, ale sane sa ťažnými psami.

Na netradičný taxík z letiska na sever boli síce účastníci expedície dopredu teoreticky pripravení, no ich predstava o pohodlných saniach s vankúšmi na sedenie sa rýchlo rozplynula. Realita bola tvrdá ako pristavené nízke drevené sane, prikryté iba sobými kožušinami. Bolo ich asi desať, zoradených vedľa seba. Po niekoľkých minútach nakladania boli turisti rozdelení na jednotlivé sane. T. Feckovi aj s bratom sa ušli tie nakrajnejšie. Zhodou okolností potom vyrazili na cestu ako prvé. "Sedeli sme na nich obkrôčmo, traja za sebou. Vyzeralo to, ako keď sa sánkujú deti. Pre človeka, ktorý na sane nebol zvyknutý, bola táto poloha dosť nepríjemná."

Laponec s mobilom

Podobne ako dopravné prostriedky ani psy, čo ich ťahali, nevzbudzovali v pasažieroch veľkú dôveru. Tí že mali utiahnúť toľké množstvo ľudí a batožiny? Na pohľad pomerne malí chlpáči s prenikavo modrými očami boli z toľkého množstva cudzích ľudí úplne pokojní. Hoci sa štekot ozýval z každej strany, bolo to vraj iba preto, lebo sa psy nevedli dočkať, kedy budú môcť konečne zabrať...

"Až keď sme vyrazili, som si všimol, že každé sane ťahá desať psov, presnejšie päť párov. Bola to rasa, nazvaná aljašský huski. Divokú jazdu saní, na ktorých som sedel, usmerňoval akýsi Laponec so špicatou vyšívanou čapicou. Stál za nami za dreveným operadlom a okrem pokrikovania po psoch stihol aj dvakrát telefónovať. Samozrejme, mobilom. Neskôr som sa dozvedel, že podával správu do cieľa cesty, ako sme ďaleko."

Expedícia sa rútila cestou - necestou zasneženými pláňami, lesnými i skalnými priesmykmi, do kopcov i dole a cez nespočené hrbole. "V zákrutách som s námahou udržal rovnováhu," spomína T. Fecko na presun, trvajúci asi dve hodiny. "Na moje veľké prekvapenie sme cestou stretali aj iné sane. Podlobné ako naše i také, kde tri či štyri psy ťahali jazdca na lyžiach. Neskôr som sa dozvedel, že dokážu vyvinúť rýchlosť až 40 km/h."

Prvý v roku 1989

Po dvoch hodinách svižnej jazdy sa teda Košičan i celá expedícia ocitla asi 200 km nad severným polárnym kruhom v laponskej dedine Jukkasjarvi. V preklade to znamená niečo ako tržnica - miesto stretnutí. Už od 16. storočia, kedy bola táto oblasť osídlená, sa tam stretávali obchodníci z celej Škandinávie na tradičných trhoch. Teraz je tam dominantou Ice hotel, najväčšie ľadové iglu na svete.

Rieka Torne zamŕza pomaly, preto sa na nej tvorí hladký a kryštálovo priezračný ľad. Nápad postaviť z tohto materiálu iglu ako hotel, dostal Yngve Bergkvist, miestny občan, ktorý miluje prírodu, rád sa v nej pohybuje a rád spí po šírym nebom. Od roku 1989 vždy v novembri po zamrznutí rieky začne stavať Ide Hotel ako sústavu iglov. Každý rok pritom zväčšuje jeho rozmery a zdokonaľuje interiér. "V čase našej návštevy mal hotel rozlohu 1300 metrov štvorcových," spomína si T. Fecko na základné parametre stavby. "Informačné tabule oznamovali, že ho tvorilo asi 1000 ton ľadu a 2000 ton snehu. Ten bol navŕšený snežnými delami na ľadové kvádre." Turistov láka asi tak do mája, kedy sa celý komplex izieb roztopí.

Bez ohľadu na vonkajšiu teplotu, ktorá často klesá aj pod 30 stupňov, v ľadovom hoteli je ´príjemných´ päť stupňov pod nulou. Nepatrné odchýlky závisia od počtu ľudí v interiéri. Človek vraj dokáže vydať tepelnú energiu zhruba ako jedna sviečka. "Najviac energie zrejme sálalo z ľudí, ktorí stáli v tzv. bare. Drinky boli väčšinou farebné a pili sa z pohárov z čistého ľadu. Okraje mali hrubé asi pol centimetra, takže ani pri dotyku s teplými perami sa ´nerozbili´. Ochutnal som asi tri nápoje: akýsi miestny likér, českú becherovku a svédsku vodku od sponzora zájazdu. Poháre sa po použití, pochopiteľne, neumývali. Stačilo ich hodiť do odpadu, kde sa pod vlastnou váhou rozbili."

T. Feckovi si pri spomienkach na bar vybavila príhoda s drobnými mincami. Všimol si totiž, že ich je viacero akoby vtlčených do pultu. Nepýtal sa, prečo, no neskôr na to prišiel. Dve mince, ktoré mu barman vrátil, totiž chvíľu nechal bez povšimnutia. Keď ich chcel z pultu pozbierať, už s nimi ani nepohol. Primrzli. "Nechcel som ich vysekávať, tak som ich nechal tak. A pridal som k nimi aj slovenskú dvojkorunáčku na pamiatku. Všimol som si, že tam boli aj české, maďarské a, samozrejme, i mince z rôznych kútov sveta."

Spí sa v spacáku

Väčšina turistov si prichádza Ice Hotel iba pozrieť a len malé percento v ňom aj prespí. Kapacita lôžok sa počas sezóny prispôsobuje dopytu. Keď je avizovaný väčší počet záujemcov, včas sa im, údajne za jeden deň, pristavia ďalšia časť. Za dvojposteľovú izbu sa účtovalo v čase Košičanovej návštevy 680 švédskych korún za osobu a noc, štvorposteľová vyšla na 550 SEK za osobu a noc. "My sme tam nespali, ale i tak ma zaujímalo, ako sa v tej posteli leží. Dozvedel som sa, že nad ľadovou doskou je ako izolácia ďalšia doska z jedľového dreva. Na tej je madrac, obalený sobou kožušinou. Na ňom sa spí v spacáku, testovanom pri mínus 35 stupňoch, s vymeniteľnou bavlnenou vložkou."

Pred zaľahnutím sa údajne každý hosť najprv vypotí v saune, ktorá susedí s ľadovou stavbou. Oblečie sa do pyžama, hodí na seba bundu a zabehne do ´spálne´. Vrchný odev zroluje na dno spacieho vaku, takže ráno má studené iba topánky. Deň sa pre nocľažníkov opäť začína v saune a vypitím nejakého horúceho drinku.

Menej otužilí turisti, prípadne tí, čo nemajú čas testovať hotel na vlastnej koži celú noc, si za 50 SEK iglu iba prezrú. Okrem už spomínaného baru môžu navštíviť aj reštauráciu, kde je opäť všetko z ľadu a pod nohami vŕzga sneh. Krištálové lustre svietia pomocou sklenných vláken, ktoré nevydávajú žiadne teplo. Na rovnakom princípe ´plápolá´ aj ľadový krb. Sedí s opäť v ľadových kreslách s jedľovou doskou ako izoláciou. Namiesto vytierania ´znečistenej´ dlážky sa z nej jednoducho vyvezie prebytočný sneh a ľad.

"Zaujímavosťou je miestnosť, vyhradená ľudovej umeleckej tvorivosti," spomína ďalšej T. Fecko. "Každý hosť, ktorý má záujem, v nej môže nechať vyniknúť svojej fantázii a vytvoriť čosi z kúska ľadu. Predmet, zviera či niečo iné. Kus ľadu sa dá iba kúpiť a závisí od peňaženky, aký bude veľký. A čím je väčší, tým dlhšie bude vystavený. Okrem výtvorov turistov sme videli v sieni aj viacero diel profesionálov."

Postavil si vlastné iglu

Súčasťou Ice Hotelu je kinosála a kaplnka, ktorú rok čo rok vysväcuje arcibiskup z Kiruny. Veriaci sedia na laviciach s drevenými sedadlami, inak je celý interiér, vrátane oltára, z ľadu. Usporiadavajú sa tu nielen pravidelné omše, ale tiež svadby a krstiny. Medzi snúbencami často bývajú aj cudzinci. Napríklad Miss Švédska 1997 sa v Jukkasarvi vydala za občana USA, konala sa tam tiež svadba japonská, nemecká, americká i brazílska. Svoje ´áno´ si do švédskeho iglu prišli dokonca povedať aj snúbenci z Nového Zélandu.

Návštevníci Jukkasjarvi, ktorí netúžia prenocovať v iglu, si môžu neďaleko prenajať jednu z desiatok drevených chát s pravým vykurovaním. V takej prespal i T. Fecko a zvyšok jeho výpravy. Súčasťou chatovej osady bola aj klasická škandinávska reštaurácia, kde býva večer poriadne veselo. Medzi jednotlivými usadlosťami sa miestni presúvajú na zvláštnych saniach, podobných kolobežke. Pri tomto spôsobe dopravy im dýchanie do Dragera nehrozí a tak môžu popíjať do sýtosti. Okrem psieho či sobieho záprahu patria k obľúbeným dopravným prostriedkom v týchto končinách aj snežné skútre. Dá sa nimi dostať všade a za každého počasia.

"Jednu jazdu na skútroch sme absolvovali aj my," pridal T. Fecko na záver ešte jednu príhodu. "Ráno, hoci trochu snežilo, sme sa vydali asi na 20-kilometrový výlet do okolia. Tam, kde bol sneh ujazdený, sa šlo oveľa lepšie a rýchlejšie, než cez nedotknuté záveje. V cieli cesty sme sa s bratom len tak zo zábavy pokúšali postaviť malé snežné iglu. Vyrezávali sme malé tehly a kládli na seba tak, aby sa na vrchole spojili. Bolo to celkom zábavné a kedže nás jeden zo sprievodcov usmerňoval, to iglu sme aj postavili."

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári