Chlapcov trápi prvá opitosť, dievčatá, že sa ´niečo´ stalo
Na Linku detskej dôvery číslo 0800 11 78 78, ktorá v našom meste funguje 5 rokov a Nadáciou pre deti Slovenska Hodina deťom bola vyhlásená ako najlepší projekt vo Východoslovenskom kraji, sa dá dovolať z ktoréhokoľvek kúta Slovenska. Je súčasťou I. Kliniky detí a dorastu Detskej fakultnej nemocnice na Tr. SNP v Košiciach. Za 5 rokov číslo linky vytočilo asi 100 tisíc mladých, prosiacich o radu, pomoc, vypočutie. V čas Vianoc nezaznamenávajú na linke žiaden pokles počtu telefónujúcich, skôr naopak.
- Teta, bojím sa. Počujem, ako ocko kričí na chodbe bloku. Určite je zase opitý a veľmi ma zbije. Stále to robí. On ma nemá rád...
- Nehnevajte sa, nepoviem vám svoje meno, lebo keby sa to mamka dozvedela, určite by som dostal od nej veľký trest. I tak mi stále niečo zakazuje. Nie je s ničím spokojná, hoci nosím domov samé jednotky...
- Predstavím sa vám ako Peťo, ale volám sa inak. A chcem povedať, že mám strach, aby sa nestalo to, čo pred pár rokmi. Otec sa, ako často predtým, hrozne opil a aj na Štedrý večer vystrájal. K sviatočnému stolu sme si sadli, až keď od únavy odpadol, čo bolo okolo jedenástej večer. Darčeky som so sestrou rozbalil až po polnoci. Mali sme z nich radosť, i keď...
To boli úryvky z detských hlasov, ktoré na Linke detskej dôvery pravidelne zaznejú. Linka poskytuje predovšetkým služby psychologické a snaží sa pomôcť hlavne deťom volajúcim z vidieka. Tie, čo žijú v meste, majú väčšie možnosti sa niekde obrátiť. Na vidieku psychologické služby zväčša fungujú len na okresných úrovniach a pojem psychológ či psychologická poradňa vidiecke dieťa pozná často len z počutia.
Keď vianočné sviatky neznamenajú radosť
Najmä vtedy, keď sa vo väčšine domácností začína vo veľkom upratovať, robia sa perníčky a všetko sa chystá na blížiace Vianoce, výrazne na linke pribúda počet detských telefonátov s vianočnou tematikou.
"Tie jednoduchšie obsahujú najčastejšie obavy dieťaťa, či dostane nejaký darček, pretože podľa rodičov bolo celý rok neposlušné, nosilo len zlé známky a tak si nič nezaslúži. Podstatne závažnejšie sú slová o tom, že dieťa má strach z alkoholu, predovšetkým otca," uviedla vedúca Linky detskej dôvery a predsedníčka správnej rady Spoločnosti priateľov detí Li/e/nka PhDr. Dana Lovašová.
Linku detskej dôvery, ktorá je bezplatná a dá sa na ňu volať aj z mobilov, môžu využiť aj dievčatá a chlapci z menej solventných rodín, lebo kvôli bezplatnosti telefonátu nezaťažia rodinný rozpočet. Ak sa také dieťa ozve, zväčša sú to smutné telefonáty. Desaťročnému dieťaťu sa ťažko vysvetľuje, prečo ono nemôže mať taký bicykel ako spolužiak, ale, že sa musí pod stromčekom uspokojiť s ponožkami či nočnou košeľou. K neradostným momentom patria podľa D. Lovašovej tiež telefonáty, v ktorých deti hovoria o strachu z toho, že rodičia budú celý deň spolu. Už majú z predchádzajúcich období skúsenosti, že vtedy sa, bez rozdielu, aký je deň v kalendári, hádajú, kričia na seba, dokonca oco aj ruku zodvihne.
"Ďalšiu kategóriu smutných telefonátov tvoria tie, ak rodičia nežijú spolu, ale pred sviatkami začne boj, u koho dieťa Vianoce prežije. Či u mamy alebo otca. Pokiaľ má dieťa možnosť sa samé rozhodnúť, to je ten lepší prípad. Niekedy si však rodičia idú len dokazovať silu, moc a ani jeden sa syna či dcéry neopýta, kde chcú naozaj byť."
D. Lovašová si spomenula tiež na rozhovor s dievčaťom, ktoré zavolalo a pýtalo sa, ako by mohlo pomôcť vyriešiť sestrine problémy v sexuálnej oblasti. Veľmi by totiž chcelo, aby bola pri sviatočnom stole v pohode, aby sa usmievala a už neplakala.
Vianočné obdobie sú v podstate len tri dni, ale pokračovanie má v zimných prázdninách. A práve na ne sa dievčatá a chlapci tiež dosť sťažujú, lebo namiesto radosti, že budú celý čas s rodičmi, pôjdu sa prejsť, budú sa hrať, dočkali sa len nevraživých pohľadov. Prípadne aj už spomínaných hádok rodičov končiacich buchnutím dverí a odchodom niektorého z nich na pár hodín preč. A dieťa, ktoré tak čakalo, že doma bude krásne, ostane zväčša samé.
"Niekedy si my, dospelí, mylne myslíme, že k atmosfére Vianoc stačí, ak má dieťa pod stromčekom darček a hotovo. V skutočnosti je pre ne všetko ostatné, čo patrí k vianočnej pohode, najmä úsmevy a pohladenie rodičov, viac ako niekoľkotisíckorunová hračka. Práve toho sa im ale nedostáva. Rodičia nevedia pochopiť, že darček nie je ani mamou ani otcom..."
K predvianočným telefonátom patria aj podnety detí, ktoré sú smutné z toho, že pred rokom sedel pri sviatočne prestretom stole i dedko alebo babka, a už ich niet. Deti smrť ťažko znášajú, neraz si ju nevedia vysvetliť. Vtedy často znie otázka: prečo? Najťažšie tento druh samoty vnímajú tí, pre ktorých boli starí rodičia ochranným štítom pred nahnevaným rodičom či bútľavou vŕbou v prípade, ak potrebovalo radu. Najmä deti žijúce na vidieku tento deficit vážne pociťujú a aj do telefónneho slúchadla o ňom hovoria.
"V množstve smutných rozprávaní je pre nás v predvianočnom období balzamom na srdce, ak sa dieťa s veselosťou v hlase spýta, čo by malo kúpiť mame a otcovi. Nech mu poradíme, aký darček sa hodí. Zo slúchadla teda neznejú slová o strachu, ale o darčeku a radosti, ktorú ním niekomu urobia."
Chcela radu, čo má kúpiť
Ozvalo sa tiež asi 13-ročné dievča, nazvime ho trebárs Terka. Chcelo prekvapiť brata, no nevedelo, čo mu kúpiť, pretože je starší a má už aj frajerku, o ktorej často rozpráva. Na darček malo len 50 korún. "Rozprávali sme sa, pýtali sa, či má niečo pre mamu a otca. Dozvedeli sme sa, že žijú len s mamou a bratom. Pre mamku jej darček pomohla vybrať babka. Nakoniec sme sa zhodli, že by mohla kúpiť malý rámček, kde by si dal brat priateľkinu fotografiu. Alebo môže Terka zájsť za kamarátkou, nech jej pomôže spraviť náramok priateľstva. Urobila by dva, jeden by brat dal spomínanej frajerke, a tak budú mať niečo, čo ich spája. A Terku by to finančne veľa nestálo, bola by to jej vlastná práca," rozpovedala D. Lovašová ďalší príbeh z telefónu.
Zaujímavé bol aj telefonát o tom, že dieťa nechce, aby ocko zabil na Vianoce rybu. Je mu ľúto, že už nebude plávať vo vani. Ockovi, ktorý sa domnieval, že má radosť z pozerania na rybu v kúpeľni, sa to ale slečna bála povedať. A tak zavolala na linku. "Poradili sme jej, aby to predsa len skúsila. Keď neuspeje tento rok, na budúci už určite áno. Môže si k tomu nájsť aj spojenca - mamku alebo babku a spoločne vysvetlia, že kapríka nechcú. O zvieracej téme sa zvykne na našej linke veľa hovoriť, napríklad, že rodičia nedovolia psíka, mačičku či kanárika," zhodnotila tento druh telefonátov D. Lovašová.
Deti ale volajú aj z obáv zo zlých známok a strachu, ako to doma rodina prijme. Keďže však hovoríme o Vianociach, často sa pýtajú na to, aké darčeky kúpiť rodine, rodičom, kamarátom, priateľke a kde vziať na to peniaze. Hovoria tiež o tom, čo si želajú oni pod stromčekom a či sa toto želanie splní. Dieťa chce napríklad bicykel, ale rodičia trvajú na hodinkách. Menšie deti sa často pýtajú, či existuje Ježiško. Šikovné ´gazdinky´ zase zaujíma recept na koláč alebo medovníčky, lebo chcú mamku prekvapiť a niečo upiecť.
"Mali sme aj telefonáty o tom, že deti ukryté darčeky našli a teraz sú smutné, lebo sa pripravili o prekvapenie. Po Vianociach zase zavolajú, aké darčeky dostali, či sa im potešili alebo to bola zase nuda. Niektoré, už trochu staršie, sa zase priznali k obavám pred prvou silvestrovskou zábavou alebo či sa im podarí dodržať to, čo rodičom sľúbili. Napríklad, že nebudú fajčiť, piť, i keď je isté, že tak stratia partiu," priblížila D. Lovašová ostatné tematické okruhy. Občas sa ozvú tiež deti, zväčša sú to zase tie menšie, ktoré sa boja samé doma, lebo rodičia odišli na silvestrovskú zábavu a všade niečo rachoce. Po Silvestri zase zvyknú zavolať chlapci, aby povedali o hanbe a pocite viny z prvej opilosti a dievčatá, že sa ´niečo´ stalo.
Prečo linka vznikla
Linka detskej dôvery vznikla na pôde zdravotníctva z viacerých dôvodov. Tým najhlavnejším je, že syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa je problematika predovšetkým zdravotná," uviedla D. Lovašová, ktorá podporuje názor, že zdravotníctvo sa má starať nielen o somatické, ale aj mentálne zdravie populácie. "Linku sme zriadili tiež z dôvodu, že ak majú takúto službu dospelí, /pre nich linky už dávnejšie fungujú/, mali by mať na ňu nárok aj deti. Hlavne, ak je náš právny systém voči deťom ešte stále ´zaujatý´, samé nemôžu vyhľadať pomoc, musí ich doprevádzať rodič. Ktorý rodič ale pôjde s dieťaťom, aby sa sťažovalo na neho...?
Mnohé telefonáty začínajú vetou: ´Som doma sám, nudím sa, môžem sa s vami porozprávať, aj keď nemám žiaden problém?´ Sú to milé slová a službukonajúci na druhej strane linky s rozhovorom súhlasí, i keď mu chce dieťa len povedať, že dnes mali v škole ťažký diktát alebo, že dostalo z matematiky jednotku. Až pričasto sa z týchto úvodných ľahkých viet neskôr rozhovor zmení na vážnu debatu o tom, že dieťa predsa len niečo ťaží, ale neodvážilo sa o tom hneď rozprávať.
"Skúsenosti, či už moje, kolegov, psychológov, psychiatrov alebo budúcich medikov potvrdzujú, že dieťa sa, hlavne na chúlostivé témy, neopýta priamo. Buď o sebe hovorí ako o tretej osobe, teda, že kamarátovi alebo kamarátke sa to stalo, prípadne povie, vraj počulo, že ktosi...", poodhalila detské konanie D. Lovašová.
Volajú, lebo sa potrebujú posťažovať
Hoci spoza dverí znie detský hlas plný plaču a strachu naozaj silne, keď susedia zistia, odkiaľ prosba o to, aby otec nebil, vychádza, vrátia sa do vlastných hradov. ´S touto rodinou nechcú nič mať. Muž je ku každému grobian a často chodí domov v stave, že len veľmi ťažko udrží rovnováhu. Bude lepšie ak nás tento problém nebude zaujímať,´ povedia si a hoci trpí dieťa, oni radšej hlasnejšie pustia zvuk na televízore. Keď sa rodinná situácia upokojí, lebo otec zaspal alebo odišiel preč, dieťa zväčša zatelefonuje, aby sa posťažovalo ako jeho údery bolia.
Takých a podobných reakcií okolia je stále veľa. Vieme to, poznáme situáciu,´ zhodujú sa detskí psychológovia a psychiatri, do ambulancií ktorých sa rôznym spôsobom týrané, zneužívané alebo týraním a zneužívaním ohrozené deti dostávajú.
Pozeranie na dno pohárikov u otcov je častý dôvod telefonovania detí. Ešte emocionálnejšie sú situácie, keď dieťa povie, že aj mamka je opitá. Pritom sa napríklad už stmieva, v iných oknách vidia rozsvietený stromček a k nim nikto nepriniesol ani stromček, ani bobalky...
Deti do telefónu aj veľa plačú. Je to buď z obavy z bitky a týrania alebo plačú preto, lebo rodič nevedel mieru, kedy s bitím prestať. Stalo sa i to, že niektoré deti skončili po výprasku otca alebo mamy na nemocničnom lôžku. Našťastie, pred Vianocami lekári nemuseli žiadne dieťa po ´výbuchu´ rodiča hospitalizovať.
Detské telefonáty sa dajú rozdeliť do niekoľkých oblastí: týranie, drogové a iné závislosti, využívané deti, somatické ochorenia, volajú kardiologicky alebo onkologicky choré detí, ktoré sa boja ako dopadli výsledky z vyšetrení. Telefónne číslo vytočia aj tí, čo sú prechladení a ležia doma v posteli. Na linku sa obracajú tiež deti, ktoré majú z pohľadu dospelých možno malicherné problémy, ale samé si s nimi nevedia rady. Sú to napríklad obezita, problém nosenia okuliarov či strojčeka na zuby, ale tiež otázky lásky: prečo mňa nechce a páči sa mu iná?, hormonálnych porúch, antikoncepcie. Rozdeliť sa dajú telefonáty aj podľa sezónnosti - Valentín, Veľká noc a obavy - prídu ma chlapci poliať?, dovolia rodičia, aby som Táňu oblial?, potom otázka vysvedčení, ako strávime prázdniny, kam pôjdeme na dovolenku, a spomínané Vianoce.
"Na Linke detskej dôvery zaznamenávame naozaj úplne všetko. Niektoré telefonáty sú veselšie, ďalšie vážnejšie alebo veľmi vážne. Dúfajme, že počas týchto predvianočných chvíľ nám deti len zavolajú, aby povedali, aké sú šťastné a ako sa na sviatky tešia, pustili nám koledu alebo sa spýtali, čo my chceme na Vianoce. Moja odpoveď by bola stručná - ich rozžiarené detské oči a radostný hlas v slúchadle," dodala PhDr. D. Lovašová.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
