Herečka Emília Vášáryová každoročne trávi Vianoce spolu s rodinou v hoteli v Tatrách

Nemyslí si, že vianočné sviatky by mali byť ´darčekovými orgiami´Nie v každej rodine prebiehajú pred Vianocami veľké prípravy na blížiace sa

Nemyslí si, že vianočné sviatky by mali byť ´darčekovými orgiami´

Nie v každej rodine prebiehajú pred Vianocami veľké prípravy na blížiace sa sviatky a nie každá žena má v týchto dňoch hlavú plnú vianočných jedál, koláčov a darčekov. Herečka Emília Vášáryová sa nám priznala, že nie je ´vianočný typ´ a všetky tieto povinnosti ju každoročne obchádzajú... S jednou z našich najlepších herečiek sme sa - nie len o Vianociach - porozprávali, keď spolu s kolegami zo Slovenského národného divadla ponúkli v rámci Višegrádskych dní tunajšiemu publiku predstavenie Tančiareň.

Aj keď sa E. Vášáryová v Košiciach zdržala dva dni, nemala veľa času užiť si naše mesto. "Prešla som sa len večer po Hlavnej ulici a celé dopoludnia som prespala. Ja sa vždy teším, keď si môžem trochu pospať," prezradila herečka, ktorá ľutuje, že sa košickým divákom nemôže predstaviť aj častejšie. "Je to smutné, ale nehrala som v Košiciach už veľmi dávno a neviem, čím to je, že divadlá dnes menej spolupracujú. Asi na to nie sú peniažky..."

Zaplnené hľadisko Štátneho divadla ocenilo inscenáciu, v ktorej nezaznelo ani jediné slovo, no predsa vyrozprávala ľudské dejiny minulého storočia... "Rada hrám v Tančiarni, rada sa totiž túlam dejinami. Prišla som však na to, že mám deficit mnohých poznatkov, ktoré si chcem doplniť a keď budem mať čas, možno sa prihlásim na univerzitu tretieho veku. Mám hlad po informáciách a zisťujem, že mnoho vecí, ktoré som kedysi vedela, som už zabudla..."

Vďaka svojej práci sa často ocitne v dobách, ktoré by nikdy nezažila, navštívi miesta, ktoré by inak nevidela... "To je najzaujímavejšie na našej práci. A to nie len preto, že na javisku môžem byť hocikým. Vďaka filmovačkám som navštívila miesta, ktoré by som inak nemala šancu vidieť. V Ríme sa mi však stala taká zaujímavá vec. Mala som totiž pocit, že v tomto meste je mi všetko známe... Bolo to silné deja-vu a pritom ja na tieto magické veci vôbec neverím... V Ríme a vôbec v celom Taliansku som mala pocit, že som tam už bola, poznám ho a že tam chcem ostať..." Pre radosť slovenských, ale i českých filmárov a v neposlednom rade i divákov však ostáva verná Bratislave, aj keď z nej občas rada ´vytiahne päty´. "Rozhodne by som ešte chcela stráviť nejaký čas v New Yorku, šla by som do Grécka nie však ako turista a chcem ešte raz vidieť Lodnýn, Paríž... Uvidím, čo všetko z toho stihnem."

E. Vášáryová má síce veľa cestovateľských snov, no herecké vraj žiadne. "Nikdy som ich ani nemala a možno práve preto sa mi ich toľko vyplnilo. Počas celého môjho života som si radšej nič neželala. Maminka ma naučila, že čo nemôžem mať, tak to nech mi nechýba. Je dobré, keď je človek príjemne prekvapený, ak sa mu vyplní tajné tiché prianie." Neželala si teda rovnako ani to, aby bola jednou z najlepších slovenských herečiek a možno práve preto sa jej to podarilo. V rámci novinárskej ankety ju totiž vyhlásili za slovenskú herečku storočia. "Veľmi príjemne ma to prekvapilo a potešila som sa. Asi to bude tým, že som naozaj veľa pracovala a všetko sa to človeku nejak spočíta... Ešte ako veľmi mladej mi pomocnú ruku podal český film. Mala som to šťastie, že v čase, keď ja som začala hrať, bolo Československo doslova filmárskou veľmocou a ja som dostávala veľa hereckých ponúk, mala veľa príležitostí. Veď ja som už aj zabudla, čo všetko som natočila..."

Jedným z jej prvých filmov bola rozprávka Až přijde kocour, v ktorom si zahrala po boku Jana Wericha. "On bol jedným z tých ľudí, vďaka ktorým som sa rozhodla zostať pri filme. Dlho som váhala, či tak urobiť a vďaka pánovi Werichovi som si uvedomila, že herectvo sa dá robiť aj inak ako ´do podlahy´ a bulvárne. Že vďaka tejto práci možno stretnúť výnimočných ľudí s nevšednými vlastnosťami a talentom. Bola som mladá, no rozhodla som sa správne." Sto krát to však oľutovala. No vždy bola v rozbehnutom pracovanom kolotoči, z ktorého nebolo jednoduché len tak odísť. "Nebolo času rozmýšľať, či zanechať herectvo a čo robiť namiesto toho. Toto povolanie je ťažké a nehodí sa pre ženu, ktorá chce mať rodinu. Každý deň prináša veľa únavy, vyčerpania a často aj pocit, že to čo robím, nemá zmysel. Vtedy sa treba rozhodnúť. Ja som tak urobila a neľutujem to, lebo moje povolanie mi poskytlo nesmierne zaujímavý život."

Zaujímavé herecké príležitosti dostáva E. Vášáryová stále a nemusí sa sťažovať na to, že na Slovensku sa netočí - príležitosť zahrať si dostáva v susedných Čechách... Jan Hřebejk jej ponúkol rolu v skvelých Pelíškoch a bez zaváhania po jej hereckom majstrovstve siahol aj pri natáčaní svojho ostatného filmu Horem pádem. V ňom sa E. Vášáryová blysla ako zatrpknutá osamotená žena so záľubou v zbieraní gýčov. V každej recenzii na tento film - nech by sa kritikovi hoc úplne nepáčil - si vyslúžila za svoj výkon samé superlatívy. "V týchto dňoch ma vďaka tomuto filmu mnohí ľudia - aj odborníci - zahŕňajú priazňou, ktorú som vôbec nečakala. Dodáva mi to však naspäť energiu, ktorú som pri nakrúcaní vynaložila. Vedela som, že táto úloha je hop alebo trop. Dala sa urobiť buď veľmi dobre alebo veľmi zle, nič medzi tým neexistovalo. Musela som dávať veľmi pozor..."

V každom prípade je E. Vášáryová jednou z našich najlepších herečiek, no nikdy si pred vstupom na javisko nepovie - som dobrá, zvládnem to. "Vždy mám strach, či to dokážem. Ak by som si navrávala, že som dobrá a nemám sa čoho báť, nikdy by som nič poriadne neurobila. Je veľmi ťažké obhájiť sa, udržať si svoje postavenie..." Veľa energie ju stojí napríklad i úloha Marie Callasovej v hre Majstrovská lekcia na doskách SND. "Snažím sa znovu si dobiť baterky spánkom a obyčajnými prácami doma, v záhrade. Mám tú vzácnu vlastnosť, že sa dokážem rýchlo zregenerovať."

Vďaka hektickej práci nemá E. Vášáryová čas ani na svoju sestru Magdu, ktorá je tiež vynikajúcou herečkou, no v posledných rokoch sa viac venuje svojej diplomatickej dráhe a plní si povinnosti našej veľvyslankyne v Poľsku. "Keďže je počas roka vo Varšave a keď má dovolenku, tak ju trávi buď mimo Slovenska alebo so svojou rodinou, tak sa vôbec nevídame. Raz za čas sa nám podarí dohodnúť sa a stretnúť na káve... Samozrejme, že mi moja sestra chýba, ale zvykla som si na to, že nie sme spolu. Bolo tomu tak už od detstva, ona začala filmovať ako dieťa, ja ako 17 ročná. Nikdy sme neboli typická rodina, neužili si nás ani rodičia a rovnako sme si my dve neužili ich... Ani jedna z nás nežije rodinným životom a je to daň za naše povolanie..."

Vianoce sú rodinným sviatkom, a tak by E. Vášáryovú v týchto dňoch možno aj mohol pochytiť smútok z toho, že si ich neužije tak, ako by si to sama predstavovala... "Na všetko sa dá zvyknúť. I na to, že pred Vianocami nevyváram, nevypekám a nezháňam darčeky a že nemám čas predvianočne sa naladiť... Nie som vianočný typ. Nikdy som počas sviatkov nebola doma, lebo som kvôli pracovnému vyťaženiu nemala čas prichystať všetko tak, ako by som chcela. Žiadna kapustnica, žiadne kapre, žiadny stromček... Každý rok sa s celou rodinou počas Vianoc vyberieme do Tatier do hotela." Tradíciu E. Vášáryová neporuší ani tohto roku, aj keď priznáva, že tentoraz sa sviatkov trochu bojí... "Mám strach z toho, že ma premôže smútok, keď uvidím Tatry na vlastné oči a zbadám tú spúšť, ktorú na nich napáchala víchrica... Keď o tom rozprávam, behajú mi po chrbte zimomriavky."

Ešte 18. decembra hosťovala na javiskách v Prahe, včera mala posledné predvianočné predstavenie v Bratislave a na Štefana už bude na javisku stáť opäť... "Vždy si však nájdem čas upiecť aspoň trochu medovníkov, nech máme v tom hoteli aj trochu domácich vianočných dobrôt. Nemám čas ani vnímať sviatočnú atmosféru v meste či v divadle." Ani s darčekami si veľmi hlavu neláme. Väčšinou si ich nakupovanie nechá na poslednú chvíľu a stačí, aby strávila niekoľko minút medzi regálmi kníhkupectva a pre každého člena rodiny vyberie knihu, ktorá zaručne poteší. "Nepotrpíme si na veľké darčeky, v tomto zmysle máme Vianoce doma každý deň - keď niekto niečo potrebuje, kúpime to. Nemyslím si, že tieto sviatky by mali byť darčekovými ´orgiami´."

Vianočný čas občas ľudí láka bilancovať rok, ktorý sa pomaly blíži k svojmu koncu. "Nerobím to ani na Silvestra. Keď človek pracuje naplno, nemá čas na také veci." Nemá však niekedy chuť povedať si - dosť bolo? Aj ja sa chcem poriadne vyspať, pripraviť si tradičné Vianoce, chodiť pol dňa po obchodoch a vyberať darčeky... "Nie. Nedokázala by som to totiž. Tak som si zariadila svoj život a iný už nikdy nebude. Ak by som prestala okamžite s hraním, neviem, neviem, ako by som skončila... Motor mám spustený a nechcem ho vypnúť. Ja sa môžem prehlásiť za workoholika - to sa však nesťažujem, naopak, teším sa z toho."

V mnohých divadelných inscenáciách si E. Vášáryová oblieka kostýmy, ktoré vytvoril jej manžel Milan Čorba, jeden z našich najlepších kostýmových návrhárov. Často spolupracuje s baletom košického divadla, kde vytvoril snové kostýmy predstavenia Malý princ, postaral o kostýmy vo viac ako päťdesiatke slovenských filmov... Jeho manželka mu však do práce ´nekibicuje´. "Kým on robí na návrhoch a ja skúšam, tak sa tvárime, ako keby sme ani nepracovali spolu na tej istej inscenácii. Až keď je všetko hotové, tak mu na kostýmovej skúške poviem, čo treba upraviť a on to akceptuje."

Keď počas tohto leta skúšala na pražskom hrade na Shakespearovských slávnostiach hru Rómeo a Júlia, v ktorej si zahrala dojku, poprosila manžela, aby ju vďaka kostýmu spravil o 20 kíl tlstejšiu. "Chcela som byť v tej hre tučná a navyše som si uvedomila, že budem počas predstavenia po celý čas hrať na studených kameňoch. Toto leto bolo veľmi chladné, a tak mi dobre padlo, že som bola celá obalená ako v hrubom kabáte..."

Keďže sa vďaka svojej práci obaja točia okolo divadla, sú si navzájom i prvými kritikmi. "Ja tak dobre do jeho práce nevidím, no občas si príde po radu. Na druhej strane, on je ten, kto mi povie - toto robíš veľmi zle a toto robíš nanič. Ja to ťažko znášam, no viem, že má pravdu. Nie je však jediný, kto si môže dovoliť takto ma priamo kritizovať, znesiem to aj od mojich detí..." Len tí najbližší vedia, ako jej povedať pravdu a neublížiť jej a nedovolí hocikomu vstúpiť do tohto kruhu. "Vzťahy, ktoré si roky budujem, sú pre mňa najdôležitejšie. V tomto som veľmi konzervatívna a na vytvorenie každého vzťahu potrebujem čas. Nerada totiž rýchlo mením tieto veci. A ak sa stane, že sa nejaké puto roztrhne - čo sa mi našťastie často nestáva - odstrihnem ho, nerozmýšľam už nad ním a skončím to. Nepatrím medzi tých ľudí, ktorí lepia, čo sa rozbilo."

Na druhej strane však nie je E. Vášáryová opatrnou ženou, ktorá by sa so strachom púšťala do niečoho nového. "Môže to vyznieť tak, že to odporuje mojim tvrdeniam o tom, aká som konzervatívna. To však spolu nesúvisí. Som konzervatívna, čo sa týka medziľudských vzťahov. V živote však veľmi rada riskujem - v povolaní sa nikdy nebojím ísť do niečoho nového, nepoznaného. Nie som ten typ, ktorý by niečo ľutoval a obzeral sa späť. Nemám rada ľudí, ktorí frflú, lamentujú a vracajú sa do minulosti."

Najväčším strašiakom je pre ňu stereotyp. "Zmena je život a ja som rada, keď sa všetko okolo mňa mení a rýchlo točí. Potrebujem však aj pevné piliere, ktorých sa môžem držať a tými sú pre mňa vzťahy s mne blízkymi ľuďmi," dodala.

Dátum narodenia: 18. máj 1942

Znamenie: Býk

Miesto narodenia: Horná Štubňa

Ukončené vzdelanie: VŠMU v Bratislave

Rodinný stav: vydatá, tri deti

Relax: spánok

Výber z televíznej a filmovej

tvorby

2004 Horem pádem

2003 Pokrvné vzťahy

2002 Waterloo po česku

1999 Pelíšky