"Je to mozgová smrť. So synom sa rozlúčte!"
V obývačke jedného z bytov na Čiernomorskej ulici stojí nemocničná posteľ. Muž, ktorý na nej leží, hľadí akoby do prázdna. Do akej miery, a či vôbec Miro Hardoň vníma to, čo sa okolo neho deje, nevie asi nik. Pred dva a pol rokom bol zdravý chlap a otec rodiny, no v jedno septembrové ráno roku 2002 sa jeho život dramaticky zmenil. Neďaleko Košíc sa jeho stará Škoda 120 zrazila s oproti idúcou Aviou a Miro upadol do hlbokého bezvedomia. Doteraz nehovorí, takmer sa nehýbe, ale jeho mama sa odmieta zmieriť s predstavou, že lepšie to už nebude. Rodičia sa o svojho syna starajú vo dne v noci. Je im niekedy veľmi čierno na duši, ale väčšinou nemajú čas meditovať, premýšľať, čo sa vlastne stalo. Sú pevne odhodlaní svoj boj nevzdať...
Miro je elektrotechnický inžinier, pred ťažkou autonehodou mal maličkú firmu, pracoval s počítačovými softvérmi. V to osudné ráno smeroval v aute do Košíc kvôli pracovnému stretnutiu. Bolo dosť vlhko, cesta bola mokrá, viditeľnosť normálna. Osudná zrážka sa odohrala pri Jahodnej, na úseku ostrých zákrut. "Zavinenie zo strany Jána J., vodiča Avie, nebolo preukázané. Vozidlo Miroslava H. sa dostalo do šmyku a vošlo čiastočne do protismeru. Ján J. nemohol podľa záverov odborníka v oblasti cestnej dopravy zrážke zabrániť. Skúška nepreukázala u žiadneho z vodičov prítomnosť alkoholu v krvi." píše sa v zápisnici o nehode.
"Verte mi, že som nemohol nič spraviť. Keď škodovka vyšla zo zákruty, dostala bočný šmyk," opisuje kritické sekundy šofér Avie. "Zbadal som ju asi 50 metrov od seba, hneď som brzdil. Škodovka šla dosť rýchlo, v šmyku sa otočila bokom a narazila bokom do mojej Avie. Som skúsený vodič, no vtedy som bol úplne bezmocný. Ťažko sa mi o tom hovorí, veľmi ľutujem pána Hardoňa a jeho rodinu. Viete, mal som na aute škodu 70 tisíc, poisťovňa mi vyplatila len pätnásť. Zvyšnú sumu si mám uplatniť u druhého aktéra nehody. Nechal som to tak, nechcem pridávať Hardoňovcom starosti. Majú ich aj tak veľa..." smutne hovorí Ján J.
Strácal sa pred očami
Vzpriečené autá "upchali" úzku cestu, preto sa aj lekári rýchlej zdravotnej pomoci dostali k miestu nehody veľmi ťažko. Miro bol v bezvedomí, čas pracoval proti nemu. Jeden z vodičov, lekár, sa mu snažil čo najrýchlejšie poskytnúť prvú pomoc.
"Najčastejšia príčina, prečo pri závažných autonehodách dochádza k poškodeniu mozgových tkanív je zástava dýchania," vysvetľuje MUDr. Stanislav Gazdag, primár Anesteziologicko - resuscitačnej kliniky Vojenskej nemocnice v Košiciach, kde sa Miro liečil. "Čím skôr sa pri takejto nehode obnoví dýchanie, tým skôr sa odstráni hypoxia, teda nedostatok kyslíka pre mozgové tkanivo. Tu ide doslova o každú sekundu. Stačí minimálny kvalifikovaný zásah a k poškodeniu mozgu vôbec nemusí dôjsť..." dodáva MUDr. Gazdag.
Miro de jure býva s manželkou Zlaticou a dvoma školopovinnými synmi v Spišskej Novej Vsi. Má tam trvalý pobyt, preto ho po nehode previezli z Košíc do tamojšej nemocnice. Pani Hardoňová cestovala dva, trikrát týždenne z Košíc za svojim synom. Porozprávala nám hádam desať bizarných príhod, detailov, ktoré dokumentujú, akej "starostlivosti" sa v spišskononoveskej nemocnici Mirovi dostalo. No doslova šokujúco pôsobí jeden z rozhovorov s nemenovaným lekárom, ktorý rodičom zvestoval: "Je to stopercentná mozgová smrť, mali by ste sa so synom rozlúčiť!" opisuje chvíle zúfalstva Mirov otec a chrbátom ruky si utiera prúd sĺz. Jeho manželka dodáva: "Miro sa mi doslova strácal pred očami. Pri každej mojej návšteve som bola čoraz zúfalejšia. V prepúšťacej správe stojí, že Miro vážil 48 kilogramov. Podľa môjho názoru to bolo štyridsať, možno aj menej. A nezáujem, ľahostajnosť, neochota lekárov i sestričiek, česť výnimkám, boli pre mňa hrozne deprimujúce..."
Mirovi rodičia sa rozhodli dostať syna z nemocnice v Spišskej Novej Vsi stoj čo stoj. Vnímali to doslova ako otázku života a smrti. Po maratóne vybavovačiek, pestrých peripetiách so štátnymi úradníkmi, Mira hospitalizovali vo Vojenskej nemocnici v Košicach. "Akoby šibnutím čarovného prútika sme zrazu zisťovali, že existuje aj úplne iný prístup k pacientovi. Od primára až po sestričku na oddelení, všetci boli ľudskí, priateľskí. Miro dostával odrazu tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť a pomaličky, nebadane, sa jeho stav začínal zlepšovať. Keď jedného dňa pohol rukou, bol to pre mňa doslova zázrak..." s dojatím hovorí Mirova mama Miluška.
Konečne začína reagovať
Na ARO Vojenskej nemocnice dostal Miro všetko, čo v takýchto ťažkých prípadoch pacient dostať môže. Liečba človeka v jeho stave stojí veľké peniaze, kladie na lekárov i ostatný personál obrovské nároky. "Starať sa o takéhoto pacienta je veľmi náročné fyzicky i psychicky," zdôrazní MUDr. GAzdag a dodáva: "Dlhodobo hospitalizovaní ľudia v stave hlbokého bezvedomia nevykazujú navonok takmer žiadny, alebo len minimálny výsledok liečenia. Pokroky, zlepšenia stavu, sú takmer nebadateľné, preto je to pre personál veľký nápor na psychiku. A je to aj vysiľujúce. Veď nevládneho človeka treba kúpať, umývať, kŕmiť, polohovať, aby nemali preležaniny a mnoho ďalších každodenných úkonov."
Miro absolvoval aj terapiu v hyperbarickej komore. Je to moderný spôsob ličby nedostatočného okysličenia a zlepšenia funkčnosti mozgového tkaniva. Pacient leži v špeciálnej komore, v ktorej je čistý kyslík a tlak až dve atmosféry. Okrem toho, že kyslík má antibakteriálne účinky, vplýva pozitívne aj na nervové bunky.
"Hemoglobín sa vo zvýšenej miere nasycuje kyslíkom. Prebieha aj zvláštny fyzikálny jav - kyslík sa rozpúšťa v krvnej plazme. Vďaka tomu sa kyslík dopraví aj do takých miest v organizme, kam sa za normálnych okolností nedostane. Pomáha to tým bunkám, ktoré nie sú nezvratne poškodené, zlepšuje to komunikáciu medzi neurónmi, ktoré v dôsledku traumy medzi sebou nekomunikujú tak, ako v zdravom tkanive." približuje primár S. Gazdag to, čo sa deje v pacientovom organizme pri pobyte v hyperbarickej komore. Miro v nej absolvoval viacero terapií a jeho rodičia sú svätosvete presvedčení, že mu to pomohlo. Primár Gazdag však férovo priznáva: "Podľa správ od Mirkovej mamky začína Mirko reagovať, takže sa dá hovoriť o malom zlepšení. No nebolo by z mojej strany korektné vyhlásiť, že je to výsledok našej hyperbarickej liečby. Pri zmenách na mozgovom zkanive sme schopní prípadné zlepšenie iba približne odhadnúť. A špekulovať o tom, či pomohla naša liečba, alebo by zlepšenie nastalo i bez nej, to nepovažujeme za vhodné. Oba varianty sú možné..."
Stále musí byť niekto doma
Po 16 mesiacoch hospitalizácie vo Vojenskej nemocnici sa Mirovi rodičia rozhodli, že si ho vezmú domov. Jeho manželka musela nastúpiť do práce, bez Mira firmička nemohla ďalej fungovať. Zarábať, aby rodina nejako vyžila a popri tom sa postarať o dvoch chalanov. Previezť nevládneho Mira domov bolo nemysliteľné. Preto je Miro doteraz v Košiciach. A jeho žena popri kolotoči povinností na muža nezabúda. Snaží sa čo najčastejšie chodiť za ním. Aj so synmi. "Pre chlapcov to bolo hrozné, strašne ich to trápilo. Istý čas po nehode odmietali ísť za otcom. Ale postupne sa s tým učia žiť. Teraz ho navštevujú pravidelne, sedia vedľa postele, rozprávajú mu o bežných veciach." chváli statočnosť svojich vnukov pani Miluška.
Pred Mirovým príchodom bolo treba "zreorganizovať" celý byt, vyriešiť kopu vecí. Pani Miluška pri návštevách v nemocnici pozorne sledovala všetko, čo sa s jej synom dialo. Každý detail práce sestričiek ju zaujímal. Vo vojenskej nemocnici tak z vlastnej vôle absolvovala bezplatný ošetrovateľský kurz. Ak poprosila niektorú sestričku, aby jej niečo detailne vysvetlila, či ukázala, nikdy sa nestretla s odmietnutím. "Po čase som dokázala zvládnuť všetko, čo bolo treba. Nešlo všetko hneď, no sestričky mali so mnou svätú trpezlivosť a nikdy ani len nenaznačili, že im pridávam prácu."
V byte na sídlisku Nad Jazerom pripravili pred Mirovým prevezením všetko, čo bolo treba. Do jednej z izieb pribudla nemocničná posteľ, na akej ležia dlhodobo nevládni pacienti. A ďalšia pre jedného z rodičov, aby bol pri Mirovi aj cez noc. Hardoňovci "hliadkujú" pri lôžku nepretržite, ani na pol minúty nenechávajú svojho syna bez dozoru. Ak treba nakúpiť, voľačo vybaviť, jeden ide a druhý sa stará o Mira.
"Stále je aspoň jeden z nás doma. Mirko má zavedený katéter, hadičku na odvádzanie moču. Leží na špeciálnom matraci, ktorý sa nepretržite nafukuje a vyfukuje, aby človek, ležiaci na ňom nemal preležaniny. Riadi ho elektronika a stojí zhruba 15 tisíc korún." objasňuje otec Hardoň. Jeho manželka za pol hodinky, kým sa rozprávame, stihne všetky úkony, ktoré treba. Pani Miluška berie zošiť a vypisuje v ňom hádam dvadsať kolóniek. Presne zaznamená, koľko a čo zjedol, akú mal teplotu, koľko moču vylúčil. Pedantne zapíše každý liek, každú dávku, ktorú pred chvíľou preglgol. Miro berie dvanásť rôznych medikamentov, mesačne na ne priplácajú zo skromného rodinného rozpočtu dve tisícky.
Počasie má vplyv na jeho náladu
Medzitým domáca pani odskočí do kuchyne. "Prepáčte na chvíľku. Iba dokončím polievku." Mirovi musí niektoré jedlá rozmixovať. Neomylne vie vycítiť synovu náladu. Podľa nej vie, či bude kŕmenie hladké, alebo nie.
"Kľudne seďte, my ho iba ideme okúpať," oznamuje nám Mirov otec. Vo vani je špeciálna stolička, na ktorú Mira posadia. Predtým ho rodičia musia preniesť zopár metrov do kúpeľne, nechystať si všetko, čo budú potrebovať. Miro už dávno nemá tých biednych 48 kíl, mamina domáca strava náležite zaberá. Treba ho opatrne premiestniť cez úzke dvere. Tak, aby sa neudrel. Je to chúlostivý manéver, no dôchodcovia Hardoňovci ho zvládnu bez najmenšieho problému. Vidno, že sú zohratí a nevykonávajú ho zďaleka poprvýkrát.
"Zvykli sme si, nemôžeme horekovať. To nám nepomôže. Kým nás Miro bude mať, dovtedy sa budeme o neho starať. Nikdy ho neopustíme, ani keby čo bolo..." prosto vraví otec Hardoň. A po chvíľke sprisahanecky šepne: "A všimli ste si, aký máme nádherný výhľad?" Aj preto Mirka často dávame sadnúť do kresla. Aby sa mohol dívať z okna." Ten pohľad z deviateho poschodia je naozaj úchvatný. Jazero je pokojné, iba párik kačíc čerí jeho nehybnú hladinu. Miro sedí vo svojom obľúbenom kresle, pohľad má upretý na vodu. "Keď je vonku pekne, hneď má Miro lepšiu náladu. Pekne sa naje, jedlo normálne požuje, poprehĺta. Ak sa počasie prudko zmení, okamžite je to badať aj na Mirovi. Je nepokojný, dáva najavo, že sa mu voľačo nepozdáva. Vtedy je s ním ťažká robota..." posťažuje sa na syna pán Hardoň.
Dôchodcom Hardoňovcom sa zamestnaním stala opatera syna. Sú v práci prakticky bez prestávky, robia ju poctivo, s voľou a nasadením. A odmena za ňu?
"Mirko, počuješ ma, môj zlatý? No, podaj mame ruku..." prihovára sa matka svojmu synovi, akoby bol bábätko a jemne ho hladí po vlasoch. Mirove tmavé oči hľadia kamsi do neznáma, ale kŕčovito zovreté prsty ľavej ruky sa po maminých slovách pomaličky, sťažka pootvoria sťa kvet. Mamina ruka vkĺzne do jeho dlane a on ju pevne zovrie.
"Bojujeme ďalej..." povie matka s výrazne prešedivelými vlasmi. Želáme jej, aby to bol boj so šťastným koncom.
Marián BETÍK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
