Na vianoce roku 1944 podstúpila najvyššiu obeť
Na Masarykovej ulici stojí prízemný kaštielik, ktorý voľakedy postavila rodina Klobušických. Dnes je to Provinciálny dom Regina Pacis, sídlo Spoločnosti sociálnych sestier. Na jeho západnej fasáde je mramorová pamätná tabuľa s textom: In Memoriam sestra Sára Salkaházi *11. 5. 1899 † 27. 12. 1944, členka Spoločnosti sociálnych sestier verná svojmu povolaniu obetovala svoj život na záchranu prenasledovaných v II. svet. vojne. "Keď treba obetu, tu som! Prijmi ma za všetkých a za všetko." Kto vlastne bola sestra Sára, ktorá zomrela tesne po posledných vojnových vianociach, v čase, keď Szálasyho fašistický režim mlel z posledného? Jej životu venujeme dnešné vianočné čítanie.
ÚPLNE NORMÁLNA KOŠIČANKA
Je bežným klišé týchto novodobých čias, že si ľudí, ktorí zasvätia svoj život Bohu a rehoľnému životu predstavujeme ako uzavretých, nepraktických a tak trochu vyšinutých, nevhodných do vírov súčasného nemilosrdne rušného, ba takmer pohansky bezcitného života. Toto klišé je ešte silnejšie v prípadoch, keď sa týka detstva takýchto ľudí. No nie je to vždy /a možno vôbec/ pravda, o čom nás presviedča detstvo Sáry Schalkházi, Košičanky, ktorá začínala svoj život ako moderná emancipovaná žena, ktorá však časom našla zmysel svojho života v sociálnej činnosti a službe Bohu, a ktorá má šancu stať sa v blízkej dobe blahoslavenou.
Pochádzala zo známej košickej hoteliérskej rodiny. Jej otcom bol Leopold Schalkház mladší a dokonca aj jej rodiskom bol otcov hotel "Schalkház" na dolnom konci košickej Hlavnej ulice, kde prišla na svet 11. mája 1899. Ledva prestala byť batoľaťom, stala sa polosirotou, keďže jej zomrel otec, ale matka Klotilda sa postarala, aby vyrastala ako väčšina košických detí strednej triedy tých čias. Tu v Košiciach vychodila základné školy, tu sa hrávala vraj dosť temperamentne a zväčša s chlapcami tu tiež ešte počas dospievania začala objavovať svoju vnútornú spiritualitu, čo však zatiaľ neovplyvnilo jej svetské smerovanie životom.
Mala zmysel pre literárnu tvorbu a už ako dozrievajúce dievča skúšala písať divadelné hry. Vyštudovala však typicky ženské povolanie tunajší učiteľský inštitút a svoju životnú púť započala ako učiteľka. Dospela a doštudovala práve v závere prvej svetovej vojny a mier, ktorý nastal, jej uštedril prvé životné rany. Po vzniku prvej Československej republiky odmietla prisahať vernosť novému štátu a tak učiteľské miesto opustila. Málokto vo vtedajších Košiciach veril, že nový štátny útvar sa ujme, a tobôž v to verila dcéra presvedčeného Maďara Schalkháza. Ostatne v čase, keď prechádzala touto životnou etapou, neboli ešte ukončené parížske mierové rokovania.
V jej životopise je zmienka, že sa v roku 1919 vyučila za kníhviazačku a tiež, že pracovala v obchode s dámskymi klobúkmi, ktorý patril jej sestre. No všetko to bolo iba dočasným zamestnaním, pretože komu je čo súdené, to ho neminie. Ešte v tom istom roku začala prispievať do rôznych tunajších periodík vydávaných v maďarskom jazyku a získala novinársky preukaz. Veľká životná vášeň literatúra, či skôr žurnalistika, sa presadila. Vo svojich fejtónoch a novelách používala ako literárny štýl vtedy moderný symbolizmus.
STRETNUTIE SO ŽIVOTNÝM POSLANÍM
Svoj rušný a premenlivý život novinárky "na voľnej nohe" charakterizovala neskôr Sára Salkaházi týmito slovami: Samostatnosť, cigarety, kaviareň, túlanie sa po šírom svete s rukami vo vreckách, rýchla večera v malom hostinci, cigánska hudba... Vskutku existencia hodná skôr bohémky, ako budúcej sociálnej sestry. Istý čas, na prelome rokov 1922 a 1923 bola dokonca zasnúbená s akýmsi študentom poľnohospodárskej školy, ktorý sa u nich zdarma stravoval. No sama pochopila, že by takýto vzťah asi nebol tým pravým pre ženu ako ona a zasnúbenie zrušila. V tom čase opäť začala meditovať nad svojim životným poslaním a pomaly sa dopracovávala k poznaniu prebúdzajúceho sa povolania, že si ju vyhliadol Pán.
Neprestávala literárne tvoriť. V roku 1926 jej vyšla zbierka noviel Čierna píšťala. O rok neskôr spoznala tu v Košiciach čerstvo usadené sociálne sestry. Najprv s nimi iba spolupracovala, neskôr sa s ich názormi stále viac zbližovala. Nakoniec v roku 1928 odišla "na skusy" do Budapešti, do centra Spoločnosti. Na jej dovtedajší emancipovaný a moderný životný štýl a fajčenie sa tam nedívali práve najzhovievavejšie. No nezatratili ju za to a Sára sama dospela k názoru, že sa v niektorých veciach musí zmeniť. Odnaučila sa fajčeniu a zanechala bohémsky voľný život. Vykročila tak cestou vnútornej slobody.
Začiatkom roku 1929 ju prijali do Spoločnosti ako novicku. Noviciát preživala v Szegvári a v Košiciach, kde organizovala charitatívnu činnosť. Prvé sľuby zložila v roku 1930, ale neznamená to, že by sa tým jej dalšia cesta stala ľahšou. Skôr opačne. Človek sa ťažko zvlieka zo svojej kože a slobodomyseľnej a intelgentnej Sáre sa veľakrát zdalo, že je obklopená všednou malichernosťou. V roku 1932 ju preložili do Komárna, kde slúžila na čele charity, viedla kuchyňu pre deti, pôsobila ako katechétka a redigovala časopis Katolícka žena /Katolikus nő/, Okrem toho viedla obchod s náboženskými potrebami, dozerala na útulok pre chudobných, vyvíjala činnosť v kresťanských rodinách a v roku 1934 vytvorila spolu s Lujzou Esterházyovou Katolícke spoločenstvo žien. Na čele tohto spoločenstva pôsobila do roku 1937.
NAMIESTO MISIE SMRŤ AKO OBEŤ
Prvýkrát sa v sestre Sáre ozvala túžba po misionárskom pôsobení v zahraničí v roku 1934. Vedela, že je dopyt po sociálnych sestrách v Brazílii a tak si podala žiadosť. Prijali ju, ale nie hneď vybavili. Sára Salkaházi medzitým organizovala dievčenskú mládež a absolvovala prednáškové turné na tému kresťanské manželstvo. Aby sa jej túžba po misijnej činnosti mohla uskutočniť, musela zmeniť štátne občianstvo /brazílske misie viedli maďarskí benediktíni/. Odišla teda, zdalo sa že navždy, do Budapešti. Tu jej prideľovali príležitostné práce, na ktoré práve nemali trvalé obsadenie. Vystriedala tak v priebehu roka osemnásť rôznych typov činností.
Politická situácia v strednej Európe sa medzitým vyvinula tak, že Sárin odchod do Brazílie sa stal nemožným. Po prvej Viedenskej arbitráži sa stala sociálnou referentkou okresu Moldava nad Bodvou a Košice. Hranice medzi Budapešťou a Košicami teraz opäť neexistovali a Sára by sa prirodzenou cestou stala tak, či tak občiankou Maďarska aká irónia osudu. Od roku 1941 stála na čele celokrajinského Zväzu katolíckych žien a dievčat a bola redaktorkou časopisu tohto hnutia. Založila päť nových zväzových domovov a začala budovať univerzitu maďarských pracujúcich žien. Samozrejme že v rámci možností bojovala proti fašizujúcej verejnej mienke koketujúcej s pohanstvom. Opäť sa literárne realizovala ako dramatička, keď pri príležitosti blahoslavenia svätej Margity v marci 1944, odohrali predstavenie mystéria "Žiara a vôňa", ktoré sama napísala.
Potom to začalo ísť so situáciou dole vodou. Prišla nemecká okupácia a /19. 3. 1944/ neskôr ultrafašistický Szálasiho režim /16. 10. 1944/. Začal sa pohon na Židov a iné prenasledované zložky obyvateľstva. Sociálne sestry pochopiteľne stály na strane tých, čo boli v tiesni. Ukrývali ich vo všetkých budapeštianskych i vidieckych domoch Spoločnosti. Bolo len otázkou času, kedy to sliediči režimu odhalia. Ten moment prišiel v prvý deň po vianočných sviatkoch, 27. decembra 1944.
Deň predtým obkľúčila a nepriedyšne uzavrela Budapešť Červená armáda. Zatiaľ čo nemecké jednotky kládli Rusom zúrivý odpor, maďarské oddiely šípových krížov, "nilašov", masovo vraždili vlastné obyvateľstvo. V tejto pekelnej atmosfére obkľúčili nilaši robotnícky ženský domov na Bokréta utca /Kytičkovej ulici/ v peštianskej robotníckej štvrti Ferencváros. Pri pátraní po Židoch zaistili štyri osoby a jednu z katechétiek. Sára Salkaházi sa tam vtedy práve nezdržiavala. Prišla až ku koncu celej akcie. Keby sa zatajila, mohla prežiť, lež ona "vstúpila do deja". Okamžite zlapali aj ju - ako vedúca domu bola za ukrývanie Židov zodpovedná. Ešte v ten večer vyvliekli zadržaných k nábrežiu Dunaja poniže Petőfiho mosta. Vyzliekli ich donaha /nezabúdajte, že bol december/, pozväzovali drôtmi, zastrelili a ich telá hodili do ľadových vôd rieky. Asi sedem kilometrov južne odtiaľ sa už do Pešti prebíjala Červená armáda!
Sára Salkaházi si priala obetovať život Bohu a jej spolusestry zo Spoločnosti sociálnych sestier cítia, že Pán jej želanie prijal. Ani jednej z nich sa už nič počas vojny nestalo. Sociálnym sestrám vďačí za záchranu v dobe hrôzovlády okolo tisíc osôb, z nich sto priamo sestre Sáre. A na záver ešte prezradíme, že v januári 1997 dala Svätá stolica súhlas k začatiu procesu blahorečenia sestry Sáry Salkaházi.
S pomocou publikácie Márie Schéda "Sára Salkházi apoštolka sociálnej lásky" spracoval a ilustráciami vybavil Jozef Duchoň
Stredisko košického spoločenského života, plesov a koncertov
Niekto má rodný dom, iný zas rodný hotel
Dynastia košických hoteliérov Schalkházovcov má nemecký pôvod. Sárin Starý otec Leopold Schalkház /1820 1873/ začínal ako prevádzkovateľ kaviarne a obchodník s vínom. Jeho podnikanie prekvitalo a tak postavil na dolnom konci Hlavnej ulice veľký hotel Schalkház, jeden z najväčších a najluxusnejších na území dnešného Slovenska. Fungovať začal 14. augusta 1873. Najväčší a najkrajší košický hotel neustále vylepšovali. V roku 1879 tu zriadili záhradnú reštauráciu, v roku 1890 čitáreň a herňu, v roku 1894 pristavali plesovú a koncertnú sálu a v roku 1905 zastrešili dvor.
Leopold Schalkház starší, člen mestského zastupiteľstva a známy mecenáš dobročinnosti, zakladateľ rovnomenného hotela, zomrel tri a pol mesiaca po jeho otvorení. Podnik po ňom viedol najprv Jozef Wagner, bývalý segedínsky hoteliér, neskôr zakladateľov syn, už košický rodák Leopold Schalkház mladší /1858 - 1901/, Sárin otec. Od roku 1894 bola založená účastinná spoločnosť hotela. Schalkházova rodina mala priamo v hoteli byt a práve tu v roku 1899 prišla na svet jeho dcéra Sára.
Leopold Schalkház mladší bol v čase jej narodenia predsedom Spolku hoteliérov, hostinských a čašníkov. Angažoval sa aj vo viacerých vlasteneckých akciách: napríklad pri dôslednom presadzovaní používania maďarčiny, pri organizovaní výstavy pamiatok na revolúciu v rokoch 1848/ 49, alebo výstavy Rákocziovských pamiatok, ktorej sa už nedožil. Leopold Schalkház mladší zomrel predčasne na cestách, v talianskom Janove začiatkom roku 1901. Jeho telesné pozostatky priviezli do Košíc až v roku 1902. Ostali po ňom tri polosiroty, z ktorých Sára bola vekom prostredná. Jeho vdova Klotilda však ostala pracovať vo vedení spoločnosti.
Hotel Schalkház zostal aj naďalej najvychýrenejším košickým hotelom so skvelou kuchyňou, kaviarňou, bufetom a pivárňou, herňou a čitárňou, centrom mondénnej spoločnosti kde páni hrávali biliard a karty a dámy predvádzali svoje najnovšie róby. Niektorí Košičania doslova strávili celý svoj život v Schalkháze a keď do mesta prišla nejaká významná osoba, ubytovala sa spravidla tiež v Schalkháze. V roku 1945, po znárodnení, sa zmenilo meno hotela na Slovan a postupne sa strácal jeho bývalý "glanc". Nakoniec ho na jeseň roku 1963 zbúrali, aby na jeho mieste postavili dnešnú výškovú hotelovú budovu. Starý hotel Schalkház teda existoval iba čosi vyše 90 rokov.
SSS Spoločnosť sociálnych sestier
Veľmi málo Košičanov asi vie, že jeden z novodobých cirkevných rádov založila tunajšia rodáčka Margita Slachtová. Na svet prišla v Košiciach 18. septembra 1884, tu strávila mladosť a v roku 1904 absolvovala učiteľský inštitút. V štúdiu dejín a jazykov pokračovala v maďarskej Kaloči do roku 1906. Po rozpade Rakúsko uhorska zostala žiť a pôsobiť v Maďarsku a v záujme sociálnych vecí sa dostala dokonca do vyššej politiky. V roku 1920 sa totiž stala prvou a vtedy jedinou ženou poslankyňou maďarského parlamentu. Politika však nemala zostať jej osudom. S vedomím, že cirkev vo svojom sociálnom poslaní potrebuje moderne organizovanú charitatívnu a sociálnu službu, založila v Budapešti 12. mája 1923 Spoločnosť sociálnych sestier /skratka SSS/, ktorá zakrátko začala vyvíjať činnosť aj na Slovensku a ktorá si v roku 1927 zriadila svoj dom aj v Košiciach, na dnešnej Masarykovej ulici. Duchovný život Spoločnosti je založený na spirituálnom odkaze svätého Benedikta, patriarchu západného mníšstva a patróna Európy. Postupom času Spoločnosť rozšírila svoje pôsobenie až na tri kontinenty: Európu /Maďarsko, Slovensko a Rumunsko/, Áziu /Filipíny a Taiwan/ i Severnú Ameriku /USA, Kanada, Kuba, Mexiko a Portoriko/. Zakladateľka rádu emigrovala v roku 1949 z Maďarska z politických dôvodov do USA, odkiaľ však naďalej riadila činnosť Spoločnosti a kde nakoniec 6. januára 1974 v meste Buffalo v štáte New York zomrela. Košická komunita Spoločnosti sociálnych sestier, ktorá bola v roku 1949 administratívne vykázaná do "civilného života" pôsobí od leta 1990 opäť normálnym spôsobom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
