umeleckom prednese žien, ktorý je už tridsaťosem rokov jedným z najdôležitejších podujatí v kultúrnom živote Starej Ľubovne. A nielen tam. Z pôvodne regionálnej súťaže sa postupne stala uznávaná celoslovenská prehliadka. Čosi sa však o Vansovej Lomničke predsa len povedať a napísať dá. Minimálne to, ako to všetko začalo, rástlo a prežilo až doteraz. Pretože jednoduché to rozhodne nebolo.

Nestor Vansovej Lomničky Štefan Popovič má naporúdzi hneď dve verzie. Jedna je o tom, že keď ako absolvent vysokej školy dostal umiestnenku na gymnáziu v Starej Ľubovni, v kolektíve mladých profesorov bolo žalostne málo žien. "Vtedy mala Ľubovňa možno tritisíc obyvateľov. Mali sme dostatok voľného času, televízia ešte neexistovala, tak ostali karty, šport a ženy. A keďže žien nebolo veľa, tak sme museli vymyslieť niečo, aby sme ich sem prilákali. A najlepšie čo najviac z celého Slovenska," s úsmevom vyrozprával bývalý slovenčinár verziu "A".

Vzápätí však pridal aj verziu "B". "Pracoval som vo vlastivednom krúžku pri múzeu, kde sme mali aj literárnu sekciu, ktorej som šéfoval. Chceli sme robiť nejakú prospešnú činnosť, tak sme sa rozhodli pátrať po stopách osobností, ktoré tu boli. Nebolo ich tu veľa, ale zistili sme, že v neďalekej Lomničke istý čas žila spisovateľka Terézia Vansová," spomína Š. Popovič na prvé kroky, ktoré hŕstku nadšencov neskôr priviedli k organizovaniu rozsiahleho festivalu. Vtedy však ani len netušili, ako to celé dopadne. Pôvodná myšlienka totiž bola zriadiť T. Vansovej pamätnú izbu a pozháňať nejaké materiály na vytvorenie stálej expozície. "Vybrali sme sa do Lomničky dúfajúc, že niečo nájdeme. Nenašli sme nič. Neexistovala už ani fara, kde Vansová žila so svojím manželom farárom, zub času si ju zobral. Nakoniec sme šli do Matice, kde sme získali nejaké dokumenty, fotografie a rukopisy. Nebolo toho veľa, ale keď už máme málo, aspoň to si uctime."

Pamiatku spisovateľky si chceli uctiť malou spomienkovou slávnosťou. No ako bolo vtedy v móde, svoj plán museli predostrieť straníckym orgánom. A tie podozrivú akciu bez ideovej myšlienky zatrhli. Všetko sa odložilo a čakalo sa na priaznivejšiu dobu. "Vyhodili nás dverami a o päť rokov sme sa vrátili oknom. To už nám organizovanie slávnosti prešlo, ale museli sme dodržať všelijaké podmienky. Stále sme však boli podozriví, vraj prečo vystrájame oslavy nejakej farárke a nie radšej partizánke alebo nejakej vzornej pracovníčke," pousmial sa nad minulosťou Š. Popovič.

Devätnásty november 1967 však nakoniec predsalen patril spomienke na Teréziu Vansovú. "Akcia sa veľmi vydarila a my sme si povedali, že by bolo škoda zostať pri jednorazovej záležitosti. Chceli sme vytvoriť niečo pravidelné a chceli sme to venovať ženám. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa budeme venovať recitovaniu."

O rok na to si zorganizovaním okresnej súťaže v prednese splnili sľub nezaspať na vavrínoch. V ďalšom roku rozšírili svoju oblasť pôsobenia na hranice okresu a vzápätí sa Vansovej Lomnička rozšírila po celom území Slovenska. Prvých desať ročníkov sa konalo v Podolínci, pretože v Lomničke neboli vhodné priestory, neskôr sa hlavným centrom stala Stará Ľubovňa. Aj keď začiatky neboli ľahké, rozbehnutú lavínu už nebolo možné zastaviť. "Dnes je až nepochopiteľné, ako sme to všetko mohli robiť. Boli problémy s ubytovaním, so stravou. Ale pomoc sa vždy našla. Družstvo odpísalo sviňu, ktorá akože zdochla a bolo mäso. Podobne sa vyriešili aj iné problémy. Najúžasnejšie na tom bolo to nadšenie ľudí, ktorí aj napriek ťažkostiam nechceli popustiť."

V deviatom ročníku sa karta obrátila. K festivalu sa prihlásili aj odbory a odrazu bolo na všetko obrovské množstvo peňazí a Vansovej Lomnička zažila komfort, aký dovtedy nepoznala. "Akonáhle to posvätili orgány vyššej moci, mali sme vyhrané. Už k nám nechodili len recitátorky, ale z Bratislavy doviedli aj umelcov, a nie hocijakých. Svojou návštevou nás poctili Ladislav Chudík, Július Pántik, Mikuláš Huba, Viliam Záborský a mnohí ďalší. Bolo to obdobie, kedy Lomnička dosiahla vrchol," spomína Š. Popovič.

S rokom 1989 však opäť prišli problémy. Slovenský zväz žien ako jednotná organizácia dovtedy všetko zastrešujúca padla a Lomničku čakali opäť časy, v ktorých musí bojovať o prežitie. "Napriek všetkému zostala Lomnička tým, čím bola vždy. Festivalom srdečnosti a spriaznenosti sŕdc. Recitátorky prichádzajú, aby sa stretli, porozprávali, tu nie je rivalita, toto nie je Dievča za milión. Aj keď je niekedy ťažko, každý rok pozháňame niekoľko baniek životodarných tekutín a Lomnička dostáva transfúziu. Veľakrát som si povedal, že o rok už s tým skončím, ale len čo padol prvý list zo stromu, vedel som, že prichádza jeseň a s ňou i Lomnička. Som hrdý na to, že to semienko, ktoré sme tak nesmelo zasiali, vyrástlo na mohutný strom. Som optimista a verím, že už nemôže zahynúť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári