výplod autorov ´drasťákov´, akých sú vo videopožičovniach desiatky. Je v tom aj kus reality. Príkladom zo slovenského prostredia je prípad 43-ročného Bélu a 19-ročného Imricha, ktorých dal osud dohromady do jednej cely na celé dva roky. Ten prvý bol asi 120-kilový Róm a druhý o polovicu ľahší ´gádžo´. Ako sa ich vzťah vyvýjal a čo ho ukočilo, o tom už viac v následujúcich riadkoch.

Imro sa dostal do basy pre úplnú banalitu. Poriadne opitý sa na silvestrovskom žúre vyspal s akousi štetkou, ktorá v tú noc ´dala´ asi každému. Keďže bol Imro fešák a Simona zatúžila po trvalejšom vzťahu, vymyslela si naňho, že je tehotná. Imro, samozrejme, nenaletel. Skrachovaná učňovkárka ´dostala nervy´ a udala ho za znásilnenie. Hoci Imro s advokátom robili čo mohli, poukaz na dvojročný pobyt v I. NVS ho neminul.

"Keď som vošiel po prvý raz do cely, nejaký obrovitý Cigán ma privítal mocným objatím a povedal čosi o mladom mäsku," spomínal neskôr Imro na zoznámenie s Bélom. "V tej chvíli som to ešte nechápal, no v priebehu prvej noci mi začalo byť všetko jasné. V cele sme boli jedenásti a Béla mal v nej hlavné slovo. Len čo zhasol svetlo, vtlačil sa na moju posteľ. Obchytkával ma, dýchal mi do tváre a mlel o tom, že ak budem rozumný, budem sa mať dobre. Bolo to strašné. Odolával som mu takmer hodinu, než znechutený odišiel. Od strachu som nespal celú noc..."

V nasledujúcich týždňoch sa Imro zoznámil s režimom, ktorý v cele číslo 34 Béla zaviedol. Takmer každý večer sa pomocou zápaliek vyžreboval jeden ´dobrovoľník´, ktorý musel šéfovi cely poskytnúť kompletné masérske a sexuálne služby. "Stále som trpol, aby to nevyšlo na mňa, lebo som tušil, že tak poľahky, ako na prvý raz, už neuniknem," pokračoval Imro v spomienkach. "Asi po piatich dňoch som sa mal možnosť o tom definitívne presvedčiť. Skoro zo mňa vypustil dušu..."

Spočiatku sa vraj Imro sťažoval. Vysvetľoval bacharom čosi o ľudských právach, pokúšal sa dostať do inej cely, či aspoň častejšie na ošetrovňu. Bol to však iba krátkodobý únik z Bélovho dosahu. "Buď mal ten Cigán bacharov podplatených, alebo neviem čo, no vždy som sa po čase ocitol opäť v cele spolu s ním," tvrdil Imro. "Pochopil som, že sťažnosti nepomôžu. Keď sa o nich Béla dozvedel, noci s ním boli ešte horšie. Neraz prikázal ostatným, aby ma držali a potom so mnou robil také veci, že som si prial iba jedno. Zomrieť..."

Asi po roku prišiel do cely nový nájomník a hoci sa Bélov záujem na čas sústredil práve na neho, po pár mesiacoch, keď sa ho nabažil a nováčikovi bolo treba poskytnúť čas na zotavenie i zacelenie rán, bolo všetko opäť po starom. "Už som sa nesťažoval. Iba som rátal dni i týždne do podmienečného prepustenia a v duchu Bélovi prisahal strašnú pomstu. Po prvých dňoch na slobode som však na všetko radšej zabudol a rozhodol som sa venovať novému životu. Našiel som si dievča a celkom sme sa zblížili. Kúpili sme lacno polorozpadnutý dom, spolu sme ho opravovali a bolo nám obom dobre. Až dovtedy, kým..."

Kým vyše roka trvajúci idylický život odrazu nečakane narušil Bélov návrat na scénu. Naveky ostalo záhadou, prečo sa po svojom prepustení vybral práve za Imrom i ako sa dostal k jeho novej adrese. Len čo ho zbadal, s výkrikom radosti svojho milenca z cely číslo 34 objal a ´zapotil´ čosi o tom, ako mu veľmi chýbal. Keď Imro na sebe zacítil dobre známe chlipné ruky i smrad z Bélovej papule, všetka zabudnutá bolesť a odpor sa mu vrátili do duše. A nielen to. I roky živená, no neskôr tlmená túžba po pomste. Splatiť všetky príkoria, ktoré si v Bélovom náručí vytrpel. Imro už vôbec nemyslel na pokojný život a rodinu, ktorú si s priateľkou vysníval. Hnal ho jedine pach krvi...

"Keď som vytušil, že sa ho nezbavím, povedal som mu, že mám preňho výbornú slivovicu," začal Imro s opisom posledných chvíľ života nenávideného tyrana. "Spolu s fľašou som si v rukáve priniesol i ostrý vojenský bodák, ktorý som našiel v lese. Béla si dal niekoľko dúškov a keď mi ukazoval akési nové tetovanie na lakti, vrazil som mu ten bodák do krku. Stačilo raz. Vedel som, že to už nerozchodí..." Béla zachrčal a z tepny sa mu vyvalil prúd krvi. Očividne ho útok zaskočil. Chytil sa za krvácajúcu ranu, rozkašľal sa a zmätene pobehoval po dvore. "Pôvodne som si vysníval, že za každý vytrpený večer mu vrazím jednu ranu, ale nebolo treba." Držiac sa za hrdlo kleslo monštrum na kolená a z mohutného tela pomaly unikal život.

V tej chvíli Imra obkolesil zvedavý dav ľudí a nikto nechápal, čo sa vlastne stalo. Poznali ho ako pracovitého človeka a vôbec nevedeli o jeho dávnom ´zakopnutí´ o paragrafy. On mlčky odkráčal aj s bodákom v ruke na políciu a udal sa. Na vyšetrovaní i súdnej dohre prípadu bolo zaujímavé, že hoci incident videlo minimálne šesť ľudí, nikto si údajne nič podozrivé nevšimol. Až keď jeho obeť ležala na zemi...

Mlčanie Imrových známych a priateľov mu nebolo nič platné. Dokonca ani jeho spomienky na život v cele číslo 34 neposúdili sudcovia ako poľahčujúcu okolnosť. Za vraždu dostal 12 rokov v III. NVS.

robo

Autor: Pozor na nehmotný útok

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári