Z Masarykovej sa stala poloslepá a polomŕtva ulica

Dnes končíme seriál o bývalom Novom predmestí. Bol krátky, iba trojdielny, pretože aj samo Nové Predmestie, vzniklo relatívne pozde, bolo malé a ako samostatná územná jednotka existovalo iba obmedzenú dobu. Dnes je považované už za širšie centrum mesta. Sústredíme sa najprv na zaujímavý kaštielik patriaci pôvodne rodine Klobušických, potom si všimneme zmeny, ktorými prešlo územie na sever od Masarykovej ulice. Pozastavíme sa aj nad rôznymi dopravnými koncepciami a "kiksami", ktorými sa na Novom predmestí podpísala éra socializmu a ktorých dôsledky bude táto časť mesta pociťovať ešte dlhé roky. Nakoniec ukončíme aj výčet ulíc predmestia s vývojom ich názvov.

DOM KRÁĽOVNEJ POKOJA

Na južnej strane Masarykovej ulice, kúsok od miesta, kde do nej ústi ulica Alvinczyho, stojí v tesnom susedstve budovy modernej základnej školy nenápadný prízemný kaštielik. Jeho architektúra je zmesou novoklasicizmu a eklekticizmu a jeho orientácia, ktorá nerešpektuje uličnú čiaru Masarykovej, svedčí o tom, že budovu postavili ešte v časoch, keď tu táto ulica neviedla a rozprestierala sa tu záhrada šľachtickej rodiny Klobušických. Poloha kaštielika zodpovedala trase uličky Myší kút. Odhadujem, že to bolo medzi rokmi 1880 až 1890. Staviteľmi tohto objektu bola grófska rodina štátnych úradníkov Klobušických, usadená v Košiciach už od 18. storočia.

Toto pôvodne tiché miesto s rozsiahlou záhradou sa časom stalo exponovanou polohou v tesnom dotyku s novým okružným bulvárom /dnešnou Masarykovou ulicou/ pomenovaným práve po Klobušických. Keď tu naviac začala fungovať mestská električka, najprv iba nákladná, neskôr aj osobná, nedalo sa už o kľudnej polohe hovoriť. V roku 1914 kúpil od Klobušických tento objekt aj so záhradou košický biskup doktor Augustín Fischer Colbrie /1863 - 1925/ a prepísal ho na biskupskú cirkevnú základinu. Kaštielik určil pre sociálne účely a tak sa tu usadili chudobní žiaci a učni.

V roku 1927 tu košický farár Barnabáš Tost /1876 1952/ usadil Spoločnosť sociálnych sestier, ktoré pozval do Košíc z Budapešti. Tento rád založila rodená Košičanka Margita Šlachtová v máji roku 1923. Spoločnosť užívala kaštielik až do sklonka roku 1949, keď ju z neho príkazom Národného výboru vysťahovali. Stalo sa tak ešte pred známym hromadným rušením rádov, takže akcia prebehla humánnejším spôsobom. Sestry, bolo ich vtedy 15 a naviac štyri čakateľky, si mohli z kaštielika odniesť celé svoje imanie. Odišli "do civilu", čo im rádové stanovy umožňovali, a zotrvali v ňom až do pádu socialistického režimu.

Bývalý Klobušických kaštielik medzitým premenili na Dom pionierov a mládeže. Zriadili tu klubovne a dielne pre rôzne krúžky. Množstvo vtedajších školopovinných Košičanov túto stavbu malo možnosť spoznať, veď prakticky každé dieťa bolo pionierom. Ja sám som v tunajšej tmavej komore vyvolal svoj prvý film. V tesnej blízkosti kaštielika, na ploche bývalej záhrady Klobušických, časom postavili modernú základnú školu. Potom prišla Nežná revolúcia a pionierska organizácia bola zrušená. Spoločnosť sociálnych sestier si uplatnila nárok na vrátenie svojho domu a s pomocou vtedajšieho primátora Kopnického sa tak relatívne promptne stalo. Časť kaštielika spoločnosti vrátili už 15. mája 1990 za ďalšie dva mesiace ho už mali celý. Vraj sa doň vrátila aj časť pôvodného zariadenia, ktoré sestry starostlivo uchovávali počas dlhých 41 rokov "civilu". Dnes sa bývalý Klobušických kaštielik volá Provinciálny dom Regina Pacis. Tento latinský zvrat znamená Kráľovná Pokoja a je jedným z označení Panny Márie.

PERIFÉRNA ŠTVRŤ

Po roku 1938 zriadila maďarská správa mesta na pozemku medzi západným okrajom vozatajských kasární a korytom mlynského náhona v dome s väčším pozemkom stredisko polovojenskej mládežníckej organizácie nazvanej Levente. Levente bol tretí zo štyroch Arpádovych synov. Organizácia po ňom pomenovaná bola čímsi ako Socialistický zväz mládeže za minulého režimi a bola samozrejme pre mládež povinná. Košický Levente otthon /Leventeho dom/ po čase zbúrali a na jeho ploche postavili na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov už spomínaný hotel Hutník.

Na sever od bývalých vozatajských kasární vznikol ešte za rakúsko uhorskej monarchie zárodok štvrte rodinných domov, ktorý sa natoľko rozrástol za prvej ČSR, že prakticky zaplnil celé územie medzi železnicou a mlynským náhonom, s výnimkou pásu, ktorý už predtým obsadila stará magnezitka a mestská píla. Táto pokľudná, dlhé roky periférna štvrť mesta, sa len málo menila a okrem rôznych drobných prevádzok tu nevznikli žiadne významnejšie zariadenia, ba nebol tu ani len významnejší obchod. Ten tu dodnes supluje obchodné centrum postavené na východnom konci ulice Slovenskej jednoty, na mieste staršej krčmy U čížika.

Jedinou rušnejšou ulicou tu bola Slovenská ulica, pretože práve tu stála svojho času magnezitka, fungovala košická Piloimpregna, sídlila tu i odťahová služba a rôzne drobné prevádzky. Jedinú modernú administratívnu budovu tu svojho času postavil Výskumný ústav stavebný. Dnes sa o aký taký ruch na tejto ulici stará prevádzka Východoslovenských tlačiarní a typická porevolučná vymoženosť nočný klub Sara. Nie je to samozrejme ruch priemyselný, či obchodný, ale vzruch sexuálny. Na samom konci Slovenskej ulice si našla v posledných rokoch sídlo firma Gastrotechnika a neďaleko nej, ale už na Ťahanovských riadkoch, firma Europapier. Mnohé rodinné domy tejto štvrte boli v posledných rokoch pekne upravené a niektoré priam veľkoryso prestavané.

OSUDY MASARYKOVEJ ULICE

Keď z pôvodne dedinsky pôsobiaceho Záhradníckeho námestia vytvárali na prelome 20. storočia veľkolepú Klobušického okružnú, asi si nepredstavovali, že kladú základy najväčšej súčasnej polomŕtvej a poloslepej ulice. Plánovači /už vtedy také čosi bolo/ založili na sklonku rakúsko uhorskej éry v Košiciach veľkorysú koncepciu vnútorného mestského dopravného okruhu, ktorý skutočne istý čas aj fungoval, ba premávali na ňom aj električky. Tento okruh tvorili dnešné ulice Moyzesova, Hviezdoslavova, Masarykova, Bencúrova, Štúrova a námestia Osloboditeľov a Staničné. Električkou trojkou sa tu dalo cestovať "dokolečka", pravda s jedným zádrhelom na styku Masarykovej a Bencúrovej ulice, kde sa musela električka otáčať úvraťovým systémom.

Potom zaviedli nové električky, ktoré neboli obojstranné. Už nestačilo iba preniesť kľuky a urobiť zo zadku električky predok /a opačne/. Nová električka by sa na uvedenom mieste otočiť nemohla. Naviac sa začala búrať časť starého mesta, stavať železničné a autobusové nádražie a ich predstaničný priestor. Okruh sa prerušil a z Masarykovej ulice zmizli koľaje električky. Stala sa poloslepou, keďže v skutočnosti nie je na konci uzavretá, no tento ťah je prakticky nevyužívaný, takže dopravne aj polomŕtvou. Keď sa neskôr uvažovalo o zrušení električky na Hlavnej ulici /stál za tým aj Rudolf Schuster, ešte keď bol prvýkrát primátorom/, predpokladalo sa znovuoživenie trasy "trojky", ale inžinieri presadzovali riešenie po Svätoplukovej ulici! Skutočne to bolo vtedy najschodnejšie. Nerealizovalo sa a Masarykova ostala dodnes čiastočne využívaná aj ako parkovisko.

Jednou z možností vrátenia života na ňu boli myšlienky rozpracovávané s riešením konceptu dopravy na sídlisko Furča v čase, keď sa sídlisko stavalo. Masarykova ulica mala pokračovať estakádou /cestným mostom/ ponad železnicu a Prešovskú cestu, vystúpať vo svahu Furče a zaústiť sa do triedy Ludvíka Svobodu. Dodnes je tam na to medzi novým kostolom a políciou vynechané miesto. Takže sa zdá, že bývalé Nové predmestie predstavuje potenciál pre odľahčenie preťaženej dopravnej situácie mesta.

Text a fotografie: Jozef Duchoň

Nabudúce: Výročie Štefana Bočkaja

Autor: ULICE NOVÉHO PREDMESTIA 2

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári