Korzár logo Korzár Košice
Štvrtok, 20. február, 2020 | Meniny má Lívia

Miloslav Danko, posledný futbalový Mohykán prvej majstrovskej jedenástky Jednota Košice, sa dožíva osemdesiatky

Múkou a vodou si lepil do albumu obrázky hráčov, proti ktorým o pár rokov nastúpilJe jediným živým dôkazom povojnovej éry košického futbalu,

Múkou a vodou si lepil do albumu obrázky hráčov, proti ktorým o pár rokov nastúpil

Je jediným živým dôkazom povojnovej éry košického futbalu, posledný žijúci hráč mančaftu ŠK Jednota, ktorý sa v roku 1946 stal prvý raz slovenským majstrom. Miloslav Danko, rodák z dedinky Krčava v michalovskom okrese, reprezentant Slovenska i ČSR, zaokrúhli v týchto dňoch svoj vek na úctyhodnú osemdesiatku (narodil sa 18. decembra 1924). Sám vraví, že neveril, že sa jej dožije. Najmä po tom, čo ho vo februári v roku 1949 tuberkulóza pripravila o jednu obličku. Tam niekde by sme mohli otvoriť knihu jeho životného príbehu...

Tá oblička mu skomplikovala, ale paradoxne, možno aj zachránila život. Počas pamätného zájazdu ŠK Bratislava (za ktorý Miloslav Danko na sklonku kariéry hrával) do Mexika a USA v lete v roku 1948 ho so spoluhráčom Júliusom Schubertom vyhľadal manažér vtedy najlepšieho talianskeho mužstva AC Torino Angelo Foresto a obaja mu potajme podpísali prestupové lístky. "Videl som, že v Bratislave ma nečaká príliš dobrá perspektíva, sľubovaný byt som nedostal, celý rok som býval v hoteli Tatra, tak som sa rozhodol, že do Talianska, aj keď ilegálne, pôjdem. Julo Schubert už odišiel, ale ja som sa ešte na Vianoce vrátil do Košíc, pripraviť sa na cestu. Bol som už zbalený, keď dva dni pred odchodom som ochorel. Lekári zistili, že mi nepracuje jedna oblička. Pred primárom som spomenul, že v Mexiku som pil surové mlieko, predávali ho v takých krabičkách. Ono bolo príčinou tuberkulózy mojej obličky. Našťastie iba jednej. Prvého februára mi ju vyoperovali. Aj Julovi som musel byť vďačný, že žijem, posielal mi totiž z Talianska streptomycín, liek, ktorý u nás nebol. Dnes by sa lekári čudovali, ako som mohol brať počas štyridsiatichpiatich dní každé tri hodiny injekciu... V jedno májové ráno som zapol rádio a v správach som počul, že lietadlo s hráčmi AC Torino pri návrate z Portugalska havarovalo, zahynulo celé mužstvo, sedem talianskych a jeden slovenský reprezentant. V tom lietadle som mohol sedieť aj ja..."

Miloslav Danko mal iba dva roky, keď sa s rodinou sťahoval do Hanušoviec nad Topľou. Otec bol štátny úradník, žandár a z vyššej moci ho tam preložili. "No za to, že som začal hrávať futbal, vďačím skôr mame." Bola cvičiteľkou v miestnom Sokole a malého Miloša od šiestich rokov brávala so sebou. "Tam som získal všeobecné základy telesnej výchovy."

V obci žil učiteľ Sokáč, ktorý kopal za prešovskú Sláviu. "Z Užhorodu mi raz doniesol ozajstnú futbalovú loptu, v Hanušovciach také čudo ešte jakživ nevideli. Zorganizoval som chlapcov a celé dni sme na lúke pod kaštieľom mastili futbal."

Pre dedinské chlapča bol šport všetkým. "Odmalička som si z novín a časopisov vystrihoval obrázky zo všetkých športov." A lepil ich do albumu na známky, ktorý mu daroval miestny obchodník Schönfeld. Obyčajnou múkou a vodou. "Mám ho dodnes a obrázky stále držia ako čert."

Na jednom z nich je sparťanský útočník Říha a brankár Juhoslávie Glaser zo zápasu v Prahe v roku 1932. "Bol to hneď prvý obrázok, ktorý som si do albumu nalepil. Ani sa mi nesnívalo, že proti nim niekedy budem hrať!" Glaserovi dal dokonca i gól, o jedenásť rokov neskôr, pri svojom debute v drese národného mužstva Slovenska, keď Glaser stál už v bráne Chorvátska...

"Môj ujo bol rádioamatér, preto sme mali doma aj rádio. S malou trúbou v izbe, i s veľkou, dvojmetrovou, ktorú som vyložil na okno a celý dvor počúval Lauferove reportáže z majstrovstiev sveta v Taliansku v tridsiatom štvrtom," pamätá si M. Danko dodnes úryvky z nezabudnuteľného rímskeho finále.

Netrvalo dlho a aj z neho sa stal ozajstný futbalista. To keď išiel študovať na prešovské gymnázium a na ihrisku pri františkánskom internáte trávil viac času ako v škole. "Bol som ešte len prvák, keď ma tam našiel akýsi pán (Štefan Naháč), mal na starosti žiakov ŠK Slávie Prešov. Zavolal ma nabok a spýtal sa, či nechcem hrať za ´patkaňoch´, tak tých žiakov v klube volali. Ja mu na to: Čoby nie, keď ma zoberiete? Vzal ma do obchodného domu ´Gerő´ za pánom Bihárim. Vraví mu: Emilko, doniesol som ti ukázať jedno futbalové čudo. Predstavil som sa mu, že sa volám Miloslav Danko. S takým menom nemôžeš hrať futbal, vraví. Už som myslel, že mi je koniec, keď sa zasmial: Lebo sa nezmestí na plagát. Budeš sa volať Milan," prischla mu prvá futbalová "prezývka". Počas kariéry ich zopár ešte nazbieral. V Košiciach ho volali "Motor" či "Oheň", lebo bol najrýchlejšie krídlo v lige, tréner národného mužstva Daučík ho na prvom tréningu predstavil spoluhráčom: prišiel ujo Danko z Prešova. A od Jima Šťastného v Bratislave dostal prezývku "Špak"...

Mal sotva pätnásť rokov, keď nastupoval už pravidelne za prešovských dorastencov, prvý ligový zápas za dospelých odohral v sedemnástich. Proti ASO Bratislava dal aj prvý ligový gól a v kabíne od kapitána mužstva Jozefa Kuchára dostal i prvú prémiu v živote. "Dvadsaťpäť korún, aby som mal na zmrzlinu. Dostal ju od neho aj vedľa sediaci Šitár, známy fajčiar, vraj, aby mal na švabličky."

Na prešovskom štadióne obdivovali diváci šikovné krídielko aj počas vojny. Liga mala občas trhliny, ale napriek tomu sa začalo formovať národné mužstvo Slovenska. V máji v roku 1943 zdolala Slávia silný tím ŠK Bratislava 4:2. Dankovi sa darilo, ale aj tak ho telegram, čo prišiel do Prešova, veľmi prekvapil - mal sa hlásiť na tréningu národného mužstva. "V Prešove ma poznal jeden bohatý mäsiar, volal sa Pivovarník, a bol som jeho miláčikom. Onikal mi a keď si prečítal telegram, vyhlásil: Oni tam predsa nemôžu ísť len tak. Na cestu mi zabalil balík salámy a z peňaženky vytiahol dvetisíc slovenských korún. Predsa tam náš chlapec nemôže ísť bez peňazí. Nechcel som ich prijať, veď takú sumu som v živote ani nevidel, ale nedovolil, aby som odmietol. S trasľavou rukou som ich napokon vzal."

Do Bratislavy pricestoval v noci, ale nocľah už nikde nezohnal. Vrátil sa na stanicu, vyhliadol opustenú lavičku, na ktorej prebdel zvyšok noci. Ráno si v hoteli Bláha objednal ubytovanie až do ďalšieho pondelka. "Prišiel som na štadión, na Tehelné pole, kde sa mal hrať prípravný zápas A a B mužstva a na bráne odo mňa pýtajú lístok. Keď chceš vidieť futbal, tak si ho kúp. Sadol som si na múrik, keď o chvíľu prichádza tréner národného mužstva i ŠK Bratislava Daučík. Hneď toho chlapa nechal vymeniť. Kto nepozná hráčov, nemá na bráne čo robiť. A mne povedal: Keď dnes urobíš to, čo si urobil nám v nedeľu v Prešove, budeš mať všetko prepáčené, ak nie, tak ťa nakopem, že poletíš hneď domov, nie však rýchlikom, ale osobákom."

Pocity, keď zväzový kapitán Vojtech Závodský po dohode s reprezentačným trénerom vyhlásili zostavu na zápas s Chorvátskom, sa nedajú opísať. "Prišlo dvadsaťtisíc divákov. Už v druhej minúte sme prehrávali 0:1. Celý zápas sme tlačili, trikrát sme trafili tyč, ale šťastie sme nemali. Pred stretnutím som sľúbil ministrovi vnútra Šaňovi Machovi, že strelím gól. Až v tridsiatej štvrtej minúte som dostal loptu na roh päťky, ale bál som sa, aby som nič nepokazil, tak som ju chcel vrátiť spoluhráčom. Kopol som ju tak ´zle´, že skončila v pravom vinkli Glaserovej brány, zostrelil som mu tam pavúka. Noviny písali, že to bolo z dvadsať metrov, čerta starého... Chorváti mali však senzačný mančaft, porazili nás 3:1."

Cestoval aj o týždeň do Bukurešti. Na remíze 2:2 ho škrie skutočnosť, že jeho gól pripísali Bolčekovi. "Vtedy sme na dresoch ešte nemali čísla a keď ste prešli z jedného krídla na druhé, ľahko si vás pomýlili. V novinách písali o Bolčekovi..."

Na sklonku vojny bývali Dankovci už v Košiciach. "Otca ustanovili do funkcie zakladateľa bezpečnosti na oslobodenom území a dostal na starosť Košice-okolie. Ja som sa prihlásil do školy, na druhé štátne gymnázium." Tam ho vyhľadal jeho bývalý spoluhráč z Prešova Jozef Kuchár, keď vojaci z košických kasární organizovali prvé povojnové stretnutie, ako armádna jedenástka ČSR proti ŠK Jednote. "Vyhrali sme nad ňou 5:4 a po zápase sa pri mne pristavil jeden pán, či by som nechcel hrať za Jednotu. Aby som prišiel na tréning - B-mužstva. To nevydržal člen výboru Slávie Prešov Eugen Kartík a spýtal sa ho, či vie s kým hovoril. Ten chlapec už pred dvoma rokmi hral za národné mužstvo a vy mu núkate hrať za béčko!?"

Jednota ho kúpila za štyridsaťtisíc korún, ale s jednou podmienkou - že v kvalifikačnom zápase o postup do ligy proti Prešovu za ňu nenastúpi. Tak aj sľúbil oddielový lekár Jednoty, doktor Šronek, keď odniesol peniaze do Prešova. "Štadión na Solovjevovej bol vypredaný, v hľadisku bolo aj tritisíc Prešovčanov. Ešte desať minút pred zápasom som sedel na tribúne v civile. No vedenie mužstva rozhodlo, že musím hrať. Tak som zbehol do kabíny a o chvíľu som bol prezlečený v drese. Keď to zbadal náš lekár, skoro omdlel. Kluboví funkcionári ho presvedčili - povieme, že práve ste sa vzdali funkcie a zajtra, keď to prehrmí, vás zoberieme naspäť do výboru. Vyhrali sme 8:3, dal som tri góly, na niekoľko poprihrával a z ihriska ma musela odviesť bezpečnosť, lebo tí Prešovčania by ma boli zabili. Dva roky som sa bál v Prešove ukázať."

Za Košice strieľal góly a preháňal obrancov súpera takmer tri sezóny, s Jednotou získal v roku 1946 prvý povojnový slovenský titul, ale svojou otvorenosťou a tým, že sa zastával mladých košických hráčov pred privilegovanými repatriantmi, stal sa v klube "persona non grata". "Až do takej miery, že sa zo mňa na verejnosti snažili urobiť Maďara. Keď prišla pozvánka do reprezentačného mužstva, tvrdili za nás, že sme chorí. Keď sme prišli hrať do Prahy, pýtali sa ma: Pane Danko, vy nejste Maďar? Spustil som na nich šarištinu, aby mi uverili. Vari nepočujete, že nerozprávam po maďarsky?"

Napriek tomu sa ešte raz do národného mužstva, už česko-slovenského, dostal. A cestoval s ním do Amsterdamu. "Opäť ma obrali o reprezentačný gól. Holandsko sme porazili 2:1, prvý gól strelil Kubala, druhý ja, ale aj napriek tomu, že mám ako dôkaz obrázok i noviny, ktoré píšu: ´Vítězný gól Danka´, v štatistikách moje meno nefiguruje."

Boli to časy, keď sa o brčkavého útočníka naťahovali aj špičkové pražské kluby. "V roku 1947 sme hrali doma so Žižkovom, no už o ôsmej ráno boli v Košiciach funkcionári Slavie, aerotaxíkom priviezli osemstodvadsaťtisíc korún v hotovosti, len aby som za nich poobede nastúpil proti Sparte. Tej noci však utieklo päť repatriantov a za Jednotu nemal kto hrať. Tak ma nikde nepustili."

Odišiel až vo februári v roku 1948, keď sa mu zdala situácia v Košiciach neznesiteľná. "Keď dvom mojim spoluhráčom znížili kalorické, tak som sa ich zastal - znížte aj mne! Rozhodol som sa, že za týchto okolností dres Jednoty viac neoblečiem." V kaviarni hotela Európa ho kúpil ŠK Bratislava za 570-tisíc korún...

Bohuš MATIA

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. ... viac ako vzdelanie
  2. Maturuješ a hľadáš kam na vysokú?
  3. Ktorá farba je tá tvoja?
  4. Naštartuj svoju budúcnosť na EkF TUKE
  5. SME.sk môžete teraz čítať 30 dní úplne zadarmo
  6. Ako si prepojiť auto so smartfónom?
  7. Kto bude ďalší? Hľadajte s nami Učiteľa Slovenska
  8. Potraviny išli ľuďom v núdzi, uvarili 4,7 milióna porcií jedál
  9. Strávte Veľkú noc inak. Cestujte za dobrodružstvom
  10. Čo by ste mali vedieť pred tým, ako sa pustíte do investovania?
  1. Naštartuj svoju budúcnosť na EkF TUKE
  2. Ktorá farba je tá tvoja?
  3. Maturuješ a hľadáš kam na vysokú?
  4. ... viac ako vzdelanie
  5. Študuj matematiku, fyziku a informatiku v Prahe
  6. Prečo je Nitra rajom študentov?
  7. Moderné, inovatívne a praktické štúdium práva? U nás sa to dá!
  8. Fakulta posiela študentov do verejných inštitúcií a vzdeláva ich
  9. SME.sk môžete teraz čítať 30 dní úplne zadarmo
  10. Do BILLA športovej rodiny pribudla biatlonistka Paulína Fialková
  1. Strávte Veľkú noc inak. Cestujte za dobrodružstvom 11 932
  2. Viete aký dôchodok budete mať? Radšej si ho vypočítajte 10 207
  3. Vyrábali kozmetiku, o ktorú nebol záujem. Napriek tomu prerazili 8 996
  4. Mexiko, Maldivy či Maurícius. Kam ísť za TOP exotikou v zime? 6 604
  5. SME.sk môžete teraz čítať 30 dní úplne zadarmo 6 339
  6. Darujte od srdca pre rozum 5 882
  7. Bytová kríza. Ako na daňové priznanie? Kam investovať? 5 596
  8. SME proti extrémizmu na školách 5 376
  9. Peniaze z poistky môžete dostať rýchlejšie. Poradíme vám ako 5 119
  10. Iná tvár Turecka: Oplatí sa navštíviť Severný Cyprus? 5 073

Neprehliadnite tiež

Dôležitý most v Prešove sa rozpadáva. Milióny na opravu mesto nemá

Výluka vlakov pod Škultétyho ulicou bude drahšia ako oprava.

Most na Škultétyho ulici sa rozpadáva.

Najprv dostal za lúpež doživotie, teraz namieta 25 rokov

Recidivista sa na súde v Trebišove domáhal otvorenia jeho prípadu.

Ilustračné.

Bobry doposiaľ v Prešove neboli, usadzujú sa na Sídlisku III

Záhradkárom pri Toryse robia viac problémov divé svine.

Bobor vodný.
L. Draisaitl (tretí sprava) si prebral dres HC Košice, ktoré trénuje jeho otec Peter.

Hlavné správy zo Sme.sk

Komentár Petra Schutza

Cynická hra Smer - SNS

Tu predsa nejde o chcenie – všetci chceme –, ale o základnú pokoru k realite.

Peter Schutz

O skrátenom konaní sa stále rokuje, mimoriadna schôdza pokračuje v piatok (minúta po minúte)

Ak neprejde skrátené konanie, podľa Fica nemá zmysel ďalej rokovať.

Šéf Smeru Robert Fico a minister práce Ján Richter.
Autorská strana Michala Havrana

Šmejdi a svine majú šancu vládnuť iba medzi Slováčikmi (píše Michal Havran)

Sme ovládaní poverami a peniazmi.

Záber z filmu Sviňa podľa románu Arpáda Soltésza.
CYNICKÁ OBLUDA

PS-Spolu nastavujú pravidlá

Tak a teraz už všetci parlamentní exhibicionisti vedia, že keď sa im čokoľvek nepáči, stačí blokovať kecpult.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop