Margita Jedľová.

Aký bol jej život pred dráhou opernej speváčky?

"S manželom sme sa brali v roku 1948. O rok na to, 6. mája už bola na svete Idka. Manžel bol v starobe nešťastný, že prečo sme len tú jednu dcéru mali... Vravela som mu: Ja nie som vinná (smiech)! Tu vychodila gymnázium a Pedagogickú fakultu, odbor hudobná výchova a slovenčina. Jeden rok učila. Potom išla študovať operný spev do Sofie. Po roku sme ju navštívili, chceli sme vedieť, kde sme vlastne pustili to naše jediné dieťa. Už vtedy, keď bola v prvom ročníku, jej profesor Ilja Josifov nám povedal: Z vašej dcéry budete mať veľkú radosť, lebo keď ide na skúšku, všetci žiaci sú za dverami a počúvajú jej hlas."

Kto vymyslel meno Ida?

"V rodine sme mali dve Idy. Tretiu sme už nechceli. Keď sa narodila, plánovali sme iné meno. Manžel napísal veľa lístkov s menami a dal ich do klobúka. Vtedy sa rodilo doma. Ja som ťahala lístky a vybrala som Idu."

V Sofii sa aj vydala...

"Áno, tam stretla manžela. Po ňom mala aj meno Kirilová. Žila s ním len osem rokov, potom sa rozviedli. Zo Sofie prišla do Prešova, aby tu porodila. Julián, jej manžel, sa zlostil, on chcel mať syna Bulhara. Preto mu dal aj meno Kiril. My sme chceli Cyril, lebo u nás Kiril neexistovalo. V nemocnici mi povedala pani, čo zapisovala deti: Pani Jedľová, nemôžeme dať Kiril, to nie je slovenské meno. Hovorím, dobre, po našom bude Cyril a otec nech ho volá Kiril. Ale jeho otec dal až v Bratislave potom prepísať jeho meno v rodnom liste, nechcel Cyrila. Po rozvode ho súd zveril do opatery matky a starých rodičov. Takže vyrastal u nás. Vyštudoval v Prešove gymnázium a potom medicínu vo Viedni. Dnes pracuje v tamojšej nemocnici ako internista."

Pamätáte sa na moment, kedy ste ju po prvý krát videli na javisku?

"V Košiciach spievala v opere Barbier zo Sevilly. Skoro som tam omdlela. Neverila som, že to je pravda, že to je naša Ida... Bolo to hneď potom, ako sa vrátila zo Sofie. Z košického divadla denno - denne volali, aby sme presvedčili Idu nech nastúpi k nim. Aj sa tak stalo, ale bola tam len pár mesiacov, potom ju brala Bratislava. V Slovenskom národnom divadle pôsobila 22 rokov. Počas svojej umeleckej dráhy spievala po celom svete."

Aká bola v súkromnom živote?

"Zlatá. Výborne sa učila, bola skromná a s každým dobre vychádzala, ľudia ju mali radi. A Cyrilko je po nej. Keď prišla do Prešova, priatelia ju vždy obkľúčili. Boli šťastní, že je s nimi. Nikdy sme s ňou nemali problém. Nechodila ani na diskotéky a podobne. Povedali sme jej s manželom: Ida, ty zostaneš starou dievkou. Vyhrala raz prvú cenu na hudobnej súťaži. Jej profesor večer volal, či je už Ida doma, lebo vyhlásili na scéne Idu Jedľovú na prvú cenu a ona tu nie je, musel ju prebrať on. Taká bola, keď skončila svoje, už išla domov. Nerada mala pohostenia po vystúpeniach. Prvá sadla do auta a už mazala preč. Nechodila napríklad do spoločnosti, kde sa fajčilo. To bolo jediné, čo nenávidela. Fajčiarov."

Ako najradšej relaxovala?

"Upratovala svoj byt. To bolo jej kráľovstvo. Rada tiež varila, väčšinou čo sama vymyslela. Nakúpila si množstvo kuchárskych kníh. Pripravovala hlavne zeleninové jedlá. Šťastná bola, keď s nami mohla aspoň telefonicky hovoriť. To bolo veľmi zle, že sme spolu nežili. Vždy bola niekde preč... Dva vianočné sviatky sme boli u nej v Bratislave. Inak sa len u nás sviatkovalo."

Vraj sa u vás nejedli na sviatky ryby...

"Nie, ryby nechcel nikto. Vždy museli byť "karmonádle". Ida však veľmi ľúbila segedínsky guľáš. Niekedy len s chlebíkom, inokedy s knedľou. Keď bola v druhom stave, jedla samé kaleráby alebo surový karfiol. A ešte ako dieťa, keď som čistila zemiaky, jedla ich surové. A vždy mi pomáhala pri varení. Keď som robila cesto, aj ona, ako maličká, chcela vaľkať."

Akým jedlom ste dokázali ulahodiť Cyrilovi?

"Gomboce, teda slivkové knedle vždy chcel, so strúhankou alebo makom a niekedy som mu posypala aj tvaroh. Raz som bola v nemocnici. Môj manžel prišiel z nemocnice domova Cyrilko mu povedal: Dedko, urob mi knedlíky. Tak mu ich o pol noci varil, vedel to pripraviť. Moja švagriná vždy obdivovala manžela, že sa vo všetkom vyzná. No on tak bol naučený z domu. Pochádzal z deviatich detí."

Ida vraj mimoriadne obľubovala bielu a modrú farbu. Je to pravda?

"Áno. V bratislavskom byte mala biely nábytok. Z bonskej opery po troch rokoch si doniesla jeden vagón bieleho nábytku. Na zemi mala modré koberce. Ja som jej uháčkovala 36 modrých dečiek na ten nábytok. Keď u nej bola jedna naša známa z Prešova, povedala mi potom: Pani Jedľová, ja nechcem vychvaľovať, ale tá vaša Idka je anjel a jej byt je nebo. Všetko má tam modré, a ona je taká zlatá, že sa to ani nedá povedať. Každý hovorí, že jedináčik, je nedobré decko... Iduška naopak. Mala veľmi dobré srdce. Myslím si, že všetko závisí od výchovy. Raz prišla domov a na mne bola rada umyť schodisko. Idka sa toho zhostila. A naša suseda keď vyšla pred dvere, zvolala: Preboha, umelkyňa schody umýva! A Iduška jej povedala: Pani suseda, veď ja som doma, a robím to veľmi rada, aby si mamička trochu oddýchla."

Ako vnímala Prešov?

"Stále vravela, že je to jej domov. Aj Cyrilko hovoril: V Bratislave len mamku mám, ale domov mám tu, tu som sa narodil. Idke zase v Barcelone ponúkali, že finančne zabezpečia, aby si tam otvorila hudobnú školu, len nech tam príde, že sa bude mať ako milionárka. Ale Ida povedala: Ja som milionárka vtedy, keď sedím v lietadle a idem domov. Aj Bratislave sa čudovali, že každý odchádza do zahraničia, len ona nie. Ale Ida tvrdila: Ja tu mám syna a rodičov, ja sa musím vrátiť."

V Bratislave však už mala vystavaný dom, teda chcela bývať tam?

"Áno. Týždeň pred smrťou ho kolaudovala. Volala mi: Mamka idem na kolaudáciu, už sa môžeme nasťahovať. Chcela, aby sme aj my išli do Bratislavy a boli spolu. Preto ten dom stavala... Svoj byt už vtedy predala, aj s tým krásnym nábytkom. Bola som nešťastná, že predala taký krásny kútik, ktorý pre seba mala, ale potrebovala peniaze na odkúpenie pozemku. Tak sa jej to podarilo a o týždeň zomrela... Na rakovinu prsníka. To sú také nevyspytateľné veci... Cyrilko ju zobral do Viedne, keď jej to zistili, ale už nebolo pomoci... Nič ju nebolelo, tú svoju chorobu psychicky nezniesla. Ešte horšie na ňu zapôsobilo, že v apríli tohto roka otec zomrel, môj manžel. Cyrilko nám do poslednej chvíle tajil, že to je s mamou také vážne. Už vyhlásili v rádiu, že Iduška je mŕtva a ja som o tom nevedela... Ja tomu doteraz nemôžem uveriť. Mám pocit, že je len niekde na cestách, stále čakám, že sa vráti..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári