rôzne titulovanie, ako napríklad zdravotný brat, zdravotník, mnohí pacienti ho pokladali aj za lekára.
Dnes iba v málo povolaniach existuje tvrdá deliaca čiara, ktorá selektuje ženský a mužský svet. Ženy si obliekajú policajné a vojenské uniformy, muži sa zase bez problémov chopia práce učiteľov v materskej škole, ale aj v nemocniciach pri opatere chorých ľudí. Pred tridsiatimi rokmi však ešte existovala tradičná deľba práce. Priznáva to aj pán Tebeľák. Na strednej škole v odbore zdravotná sestra bol v triede jediným chlapcom. „Najprv som absolvoval lesnícku školu. Spomínam si, moja sesternica navštevovala strednú zdravotnú školu. O svojom budúcom povolaní hovorila veľmi zanietene a krásne. Vo veľkej miere ma ovplyvnila, dal som sa na tú istú dráhu ako ona. Nikdy som to neoľutoval," spomína.
Šťastný je ten človek, ktorý svoje povolanie pokladá za poslanie a cíti sa byť užitočným. Jedným z nich je aj M. Tebeľák. „Ak by som sa ešte raz mal rozhodovať, akú prácu mám v živote vykonávať, znova by som išiel študovať odbor zdravotná sestra," povedal pán Tebeľák vetu, ktorá svedčí o všetkom. Zdá sa, že práca sa mu stala osudová, v škole si totiž našiel svoju životnú lásku, ktorá sa neskôr stala aj jeho manželkou. Povolanie zdravotná sestra si vybrala aj ich dcéra.
V jeho viac ako tridsaťročnej kariére pracoval na rôznych oddeleniach nemocníc, ako inštrumentár si nejeden rok odkrútil aj na operačnej sále. V porevolučnej dobe dokonca pracoval aj v zahraničí. „U nás je zriedkavosťou, že muži z mojej generácie pracujú v odbore zdravotná sestra. Na západe je to ale samozrejmý jav," zaspomínal si M. Tebeľák. Dnes robí prácu, ktorú by iste málokto s ním menil. V Hnileckej doline navštevuje domácnosti, ktoré nádej zďaleka obchádza. Jaklovčan, ktorému hovoria aj zdravotný brat, poskytuje zdravotnícke služby ťažko chorým pacientom ležiacim na lôžkach. V rámci svojej práce pán Tebeľák, ošetruje napríklad hnisavé rany, prichádza do styku s chorými, ktorých trápia ťažké preležaniny, niekedy musí dokonca manuálne pacientom vyberať stolicu. Ako však hovorí, svoju prácu má veľmi rád, pretože pomáha zmierniť utrpenie ťažko chorým ľuďom.
Jeho povolanie sa niekomu môže zdať aj deprimujúce. Smrť, pri ktorej sa nás zmocní asociácia bolesti a smútku, je v jeho práci takmer pravidelným javom. Z nášho rozhovoru však vyplýva, že pán Tebeľák sa dokáže vyrovnať aj s touto súčasťou života. „Smrť je prirodzený jav. Ak pacient umiera, treba zachovať pokoj a zmieriť sa s tým. Pre mnohých ťažko chorých ľudí je to vykúpením. Bohužiaľ, pre zdravotné sestry, ktoré si ku pacientovi vypestovali blízky ľudský vzťah, smrť chorého predstavuje obrovskú psychickú záťaž," hovorí.
Pán Tebeľák má síce povolanie, ktoré poniektorí pokladajú za číro ženskú prácu, nikdy mu to však nevadilo. „Nespomínam si, že by sa niekto tomu čudoval, alebo nebodaj, aby sa mi niekto posmieval."
V pracovnej sfére teda robí to, čo je ešte aj v tomto storočí doménou žien. Doma však, ako hovorí, k ženským prácam ani neprivonia. Vareniu, pečeniu, upratovaniu sa vyhýba, pretože to neovláda. V ich rodinnom dome zrejme existuje klasická deľba povinností, pretože pán Tebeľák má na starosti hydinu a typické mužské práce.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
