inak a už v štyridsiatych rokoch stál na doskách Slovenského národného divadla (SND). Známa je aj jeho účasť vo Frontovom divadle, počas SNP prvý spieval Štelinu v Suchoňovej Krútňave a Jánošíkovho otca v Cikkerovom Jánošíkovi. Jeho prvý film Hanka sa vydáva prerušilo vypuknutie SNP, no už o dva roky neskôr hral v snímke Varúj, potom prišli Traja kamaráti, Čertová stena, Rodná zem a z neskôr nakrútených je mimoriadne známy Obchod na korze, kde vytvoril presvedčivú postavu miestneho veliteľa Hlinkovej gardy. V Košiciach sa nedávno predstavil v Tančiarni SND a hoci sa mu veľmi hovoriť nechcelo, napokon predsa len pristal aspoň na krátky rozhovor.
"V Tančiarni svojou piesňou približujem obdobie SNP. Hoci som na scéne málo, pán režisér ma tam chcel mať práve preto, že som toto obdobie naozaj prežil a bol som aj účastníkom Frontového divadla. Ale to sú už toľké roky. Vtedy som mal 23, teraz o šesťdesiat viac."
To je ale pekný vek. Najmä s ohľadom na to, že ste stále taký vitálny.
- No, je to pekné. Ale už mám umelý kĺb, takže nemôžem chodiť. Keby som ho nemal, bolo by všetko inak. Tak ale teraz aspoň maľujem. A veľa. Veď som vlastne ešte pred vojnou chcel byť maliarom, ale potom prišla druhá svetová a všetko sa zmenilo. Stal som sa hercom. A momentálne som najstarší žijúci herec na Slovensku.
Má javisko pre vás ešte v sebe ten magnet?
- Nie, nie. Ja tam teraz tak často nechodím. Už len toto spievam, inak ma tam láka skôr už len to, že tam mám toľko ľudí, a najmä mladých okolo seba, ktorí mi rozprávajú, že aha, Zvarík, ten ešte žije? (úsmev)
Vyhovuje vám mladá spoločnosť?
- Áno, sú to mladí, šikovní ľudia, z ktorých určite niečo v živote bude.
Maľujete aj v týchto dňoch?
- Áno, predovšetkým tváre svojich kolegov. Mal som aj výstavy, v Prahe, v Martine a myslel som, že by sa čosi podobné mohlo uskutočniť aj v Košiciach, len neviem, kde by to mohlo byť. Sú to totiž čisto len herci, ich tváre.
A ženy sú stále pre vás veľkou múzou?
- Samozrejme, pre nás starých špeciálne. S tým sa nedá nič robiť.
Ale veď na tom ani nie je nič zlé.
- No, len neviem čo na to moja dobrá ženička, či by povedala to isté.
Vašou manželkou je herečka Eva Krížiková. Vraveli ste, že herecké manželstvo je problematické, lebo si každý žije svoj život.
- To je pravda.
Je to stále, aj po rokoch, pravda? Nezmenilo sa na tom nič?
- Zmenilo sa akurát to, že ja už nerobím. No ona má stále veľa robory. V divadle aj televízii.
Ste na seba navzájom hrdí?
- Možno aj sme, ale ona mi to nepovie. Ona ma skôr berie ako svojho manžela a vraví mi, toto musíš urobiť, hento. Ale zas vonku, pred cudzími, ma chváli. A to sa mi páči.
Predstavenie Tančiareň sa pretancuje takmer celým minulým storočím. Ktoré obdobie z tejto hry je pre vás osobne najdojímavejšie alebo na ktoré najradšej spomínate?
- Na obdobie, keď sme boli mladí. Vtedy sme všetko inakšie vnímali. Teraz je to nebezpečnejšie, takí sme smutní, že je to teraz také.
Myslíte, že sa svet na horšie obrátil?
- Neviem, ale je tu čosi, čo sme v mladosti nemali. Napr. moja dcéra je teraz v Kyjeve, kde nie je práve najlepšia situácia a je tam s ňou aj naša šesťročná vnučka, tak som veľmi smutný, lebo nevieme ako sa to skončí. Je to taká neistota. A napr. fakt je aj ten, že teraz sa dá síce chodiť kade-tade, akurát že nie je začo. Predtým, kým sa ešte nedalo, som bol vo Viedni často, teraz už, hoci je to dovolené, dávno nie.
Prežili ste nádherné filmové roky, o ktorých už terajší herci môžu iba snívať. Aké máte na to spomienky?
- Nádherné. Milovali sme filmovačky, boli sme jedni z prvých a každý chcel natočiť aspoň jeden film. A to sa mi podarilo, niekoľkokrát som zažil úžasnú filmovaciu atmosféru.
Aké sny a túžby ešte máte?
- Prajem si zdravie. A aby to v Kyjeve s mojou dcérou a vnučkou, ktorú milujem, dobre dopadlo. Len aby nebolo horšie. Lebo my sme už zažili aj lepšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
