Nohy najprv odťal vlak, potom odrezali lekári

Ladislav Kaleja má 42 rokov a je rodený Košičan. Narodil sa a vyrastal na Slovenskej ulici, pri starom Čížiku, na ktorý určitá skupina štamgastrov doteraz rada spomína. Pochádzal z početnej rodiny a ako typický chlapec bol živým striebrom. Raz išiel aj s kamarátom zo školy domov a niekoľko okamihov, ktoré následovali, od základu zmenili Ladislavov život...

"Viezli sme sa autobusom číslo 13. Neviem, čo ma vtedy ťahalo, že som nevystúpil pri dome, hoci práve pri ňom bola autobusová zastávka. Dali sa odviezť až na konečnú. Odtiaľ som si chcel skrátiť cestu, a tak som prešiel na železničnú trať. Na chvíľu som si, i keď doteraz neviem prečo, sadol na schody jedného z pristavených vlakov. A ten sa zrazu pohol. Hoci som sa držal, padol som dolnou časťou pod kolesá...", vrátil sa L. Kaleja v spomienkach na osudné momenty pred 34 rokmi, kedy ostré kolesá veľmi rýchlo dokonali dielo na detskom tele. Ladislav prišiel od kolien o obe nohy. Nepodarilo sa zachrániť ich, nebolo možné ani dodatočné pripojenie. Dokonca, keďže lekárska veda nebola vtedy na takej úrovni ako je dnes, v nemocnici mu odrezali aj ostatok nôh od kolien po trup.

Ešte aj vo chvíľach, keď sa tragická udalosť odohrala, bol Ladislav pri vedomí. Vnímal vlak, seba, kričiaceho kamaráta a potom nejakých ľudí z blízkej Piloimpregny. Ďalší moment, ktorý sa mu v pamäti doteraz vynára, sú nožnice, ktorými niekto strihal nohavice i tričko a lekári s rúškami na ústach, ako stoja okolo neho. "Do tretice si pamätám posteľ, a to, že som bol prikrytý, čo mi vadilo. Odkryl som sa teda a nechápavo som pozeral. Potom som sa zakryl a zase odkryl. Vnímal som, že mi niečo chýba, len som nevedel, čo. Až po nejakej chvíľke som si uvedomil, že moje telo je nejaké krátke. ´Sestrička! Sestrička!,´ rozkričal som sa. Keď sa zbehli sestry i nejaký lekár, všetci s úžasom konštatovali: ´On to prežil! To je neuveriteľné!´"

A začal sa iný život

L. Kaleja sa po operácii ako osemročné chlapča dostal do ústavu na Vyšnom Opátskom. Čakalo ho nové prostredie, noví ľudia a celkom iný život. ´Bude to naozaj život?´, pýtal sa už vtedy. I keď bol zo všetkého ešte dosť dlho otrasený, lebo stále nevedel, čo sa deje a čo ho čaká, uvedomoval si, že už asi nikdy nebude behať ako rovesníci. Spočiatku však veril, že sa stane nejaký zázrak a on bude vystrájať. "Žiaden zázrak však neprichádzal, a tak som aspoň vystrájal," spomína L. Kaleja. "Viem, že som učiteľky a vychovávateľky dosť zlostil, pretože so mnou, napriek postihnutiu, začala ´trepať´ puberta."

Našťastie, v ústave mal veľa kamarátov, ktorí mu boli oporou, a tak vonkajšie prostredie až tak nechýbalo.

Doteraz si pamätám, že som od nich aj dosť odkukával. Mal som dokonca kamaráta, ktorý bol postihnutý presne ako ja. Nevedel som pochopiť, ako dokáže hore-dolu chodiť po schodoch bez nôh, loziť po stromoch, dostať sa cez ploty, plávať v bazéne, kým ja som v starých, klasických vozíkoch nedokázal ani udržať rovnováhu. Stále som padal dopredu alebo nabok. Najhoršie to bolo, keď som sa dostal s vozíkom na kameň. Veľa som pristával na zemi a dosť som bol doudieraný."

Vtedy si Laco povedal - dosť. Začal cvičiť a prestal používať výťah. I keď sa spočiatku neraz skotúľal, chodil už len po schodoch. Veľa času tiež trávil v posilňovni, aby nabral kondičku, hlavne do pliec a rúk, ktoré sa museli stať aj jeho nohami. Šport mu dosť toho dal. Dokonca bol hokejovým brankárom, v činkách vytlačil toľko, čo by nejeden zdravý chlap nedokázal. Naučil sa hrať stolný tenis, bol všade, kde sa niečo hýbalo. Pocítil nielen silu, že chce byť ´normálnym´, ale chytila ho aj túžba po protézach. Veril, že tie mu nahradia nohy a naozaj bude ako zdravé deti. "Začala sa teda ďalšia éra padania, keď som sa učil s protézami chodiť. Až do dňa, kým som sa lekárky nespýtal, či raz budem chodiť s protézami aj bez barlí. Odpovedala mi otvorene, že nie. Ale inak by to vraj nemal byť problém."

Lenže problém bol. Ladislav sa pýtal sám seba, načo sú mu protézy, keď sa bez barlí aj tak nikam nepohne. Dokonca je s nimi oveľa pomalší a ťarbavejší ako keď chodil ´po rukách´ alebo na vozíku. Hnevalo ho tiež slovo ´musíš´, ktorým na neho každý tlačil. "Nikto nechcel pochopiť, že protézy musím chcieť predovšetkým ja, až potom mi to môžu iní prikazovať. Ja som ich však nechcel. Jedného dňa ma chytila taká zlosť, že som otvoril okno a protézy leteli von. Odvtedy som sa ich nedotkol. Mojím spoločníkom sa stali ruky a invalidný vozík," pokračoval L. Kaleja v opisovaní svojho životného príbehu, ktorý mal, kým bol v ústave, ešte celkom prijateľnú podobu. Boli tam ľudia, čo pomohli, ak bolo treba, čo mu podali jedlo a prezliekli posteľ.

Na vlastných ´nohách´

Minulo mu však Ladislavových osemnásť a on musel z ústavu odísť. Ale kam sa vybrať? Doľava? Doprava? Rovno?

"Rozhodol som sa pre tú najhoršiu cestu," priznáva s odstupom času. "Pre čudných kamarátov a alkohol, ktorý ma začal ťahať, ťahať, až takmer na dno."

Našťastie, jeho cesta zrejme mala ísť predsa len iným smerom ako pôvodne vykročil. V susedstve domu, kde býval, chodila občas babku navštíviť dievčina. Mladá, sympatická. Najprv sa k nej len prihovoril, neskôr ju pozval na rande. Neodmietla. Tri roky sa priatelili a vtedy ešte Ladislav siahal aj po poháriku. "Keď ale ostala tehotná, povedal som si - stačilo! Človek sa síce nedokáže zmeniť, lebo tú povahu, ktorú získa pri narodení, tú má v menších či väčších obmenách celý život... Ale zamyslieť som sa vážne zamyslel. To k zmene myslenia stačilo. Keby som takú silu, akú som vyvinul proti alkoholu, mal aj proti cigaretám, bol by som spokojný." Tabakovej neresti, čo L. Kaleja netají, sa doteraz ale nevie zbaviť. Pohárika sa však nedotkne.

S očakávaným príchodom bábätka nastali pre mladú dvojicu problémy. Kde budú bývať? Pousmialo sa na nich šťastie v podobe úžasnej sociálnej pracovníčky. "Veľmi mi pomohla, pretože práve sa odovzdávala bezbariérová bytovka na Tallinskej ulici. My sme v nej dostali strechu nad hlavou. Syn Ľuboš sa narodil už v našej spoločnej domácnosti, a ja, dodržiac sľub, som si na jeho zdravie pripil malinovkou. Žiadna kvapka alkoholu." Podobne sa držal i neskôr pri dcérke Viktórii. A drží sa doteraz.

Hendikepovaní ľudia to podľa L. Kaleju nemajú v živote ľahké. Posťažoval sa na niektoré úseky ciest, cez ktoré sa vozíčkár nedostane, na poniektoré úrady, aj ľudí v ňom. "Verili by ste, že keď potrebujeme niečo pre mňa vybaviť, radšej ide manželka? Ako biela to oveľa skôr vybaví, pretože ja mám popri telesnom hendikepe ešte jeden - som Róm. A sú úrady, kde to dajú človeku cítiť. Napríklad začnú ženy v kancelárii rozprávať o rómskej únii alebo sa sťažovať, že ony tak málo zarobia, a my, postihnutí, dostávame príplatky." V takej chvíli by im L. Kaleja najradšej poprial, aby si úlohy vymenili. "Nie na deň, stačilo by na hodinu. Viac by určite nevydržali. Padli by..."

Nechce leňošiť, ale vysávať nebude

Momentálne má L. Kaleja i prácu. Košickej organizácii vozičkárov ´Nezávislý život´ sa už po druhýkrát podarilo získať peniaze na projekt prepravy imobilných občanov - Mobilis. K tomu, aby sa objednávky zvládali, je zriadený dispečing a pri telefónnomm pulte sa L. Kaleja strieda s dvoma ďalšími kolegyňami.

"Som rád, že si predseda organizácie Anton Benča na mňa spomenul a túto prácu mi ponúkol. Zobral som ju všetkými desiatimi. Od roboty sa neodťahujem. Mám vari čakať len na podporu? Keby som bol zdravý, určite viem, že by som neležal doma, ale robil, najskôr podnikal. Hoci by som mal len upratovaciu čatu, ale makali by sme. Koruny človek potrebuje. Mám rodinu a deťom chcem dať všetko, čo môžem."

L. Kaleja je pyšný na to, že syn sa venuje popri škole futbalu a dcéru začínajú lákať počítače. Obaja sa učia tiež angličtinu. Hrdý je i na manželku, ktorá mu pri zoznámení vôbec nedala najavo, že sa s ním nebude rozprávať či sa nebodaj od neho bude odťahovať.

"Sme spolu už viac ako desať rokov a myslím, že nám to klape. Až nato, že sa mi nechce doma pomáhať. Ešte tak zemiaky oškrabem a riad umyjem, ale vysávač do ruky nevezmem. To podľa mňa nie je mužská záležitosť. Keď sme boli kupovať vysávač, vyberala ho moja polovička. Nehovoril som jej do toho, vedela, že ho kupuje pre ´seba´," rozosmial sa L. Kaleja, ktorý priznal, že občas je fakt lenivý. Neviem, či mi niekto do stoličky nevložil magnet, lebo keď sa usadím, nie a nie sa z nej zodvihnúť. Vtedy už ´cvičím´ maximálne s ovládačom televízora..."

Manželovu lenivosť na domáce práce potvrdila i pani Jana, ktorej sa zatiaľ nepodarilo v tejto oblasti ho prevychovať. "Manžel tvrdí, že domácnosť je ženina povinnosť a basta. Mne to ale vyhovuje, zatiaľ všetko stíham," obhajovala polovičku.

Pri otázke, ako medzi nimi preskočila povestná iskra, sa domáca pani len tajuplne pousmiala. "Ja som bola mladé dievča a on mal už 28 rokov, keď sme sa spoznali. Nebol teda v mojich očiach puberťák, to skôr ja som ňou bola, keď vstúpil do môjho života."

Najprv, ako pokračovala pani Jana, boli len kamaráti. Teraz to spolu ´ťahajú´ už viac ako 10 rokov. Bol jej prvým, a podľa nej bude aj posledným partnerom. "Som presvedčená, že keby bol zdravým, nikdy by sme sa nestretli. Určite nie, cítim to. Tak to ale malo byť a mne môj život stopercentne vyhovuje," netajila spokojnosť.

Namiesto záveru

Sú ľudia, kvôli ktorým mi párkrát aj z očí prišlo, alebo ktorí, keď idem na vozíku po ulici, zastanú a takmer so spadnutou sánkou sa na mňa pozerajú. Vtedy by som im najradšej povedal ´Hej! Ľudia! Nespadol som z Mesiaca!´ Ladislav Kaleja si to však po každýkrát rozmyslí, pretože správanie sa ľudí je aj tak trochu pochopiteľné. Preto ho začína brať športovo. "Každý deň nevidia na vozíku človeka, ktorého telo končí trupom. Preto sa radšej zhlboka nadýchnem a poviem si, Kaleja, ty sa tiež obzrieš, ak ide okolo pekná baba..."

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Deti môžu napísať Ježiškovi

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári