"Keď som sa narodila, už som mala dva zuby"
Veštice v slovesnkých rozprávkach bývajú spravidla Cigánky. My sme jednu olaskú navštívili, aby sme zažili na vlastnej koži mágiu veštenia. Realita nás trochu sklamala. Ani náznak mágie, zato však sme museli odrážať neustále návrhy ako veštici and company pomôcť v zlej situácii nejakým darom. Najlepšie v hotovosti a bez akejkoľvek protihodnoty. Celé veštenie trvalo asi päť minút a múdrejší sme z neho veru neboli. Skôr naopak.
Kým sme sa zjednali a časovo zladili, ubehli tri dni. Ibolya je určite zaneprázdnená žena. Raz mala ´obchodné záležitosti´, na druhý deň jej ´robili kuchyňu´. Navrhla, aby sme sa stretli v hypermarkete na kávičke, lenže ja som sa tvrdo a neústupne nanominoval ku nej domov. Niet nad prirodzené domáce prostredie, v ňom človek skôr prejaví aký je.
V lepšej štvrti Košíc, medzi úhľadnými rodinnými domčekami je Ibolyina chatrč. Na ceste pred ňou pobehujú deti. Vystupujeme z auta, decká nás obstúpia a študujú skúmavými, zvedavými pohľadmi. Jedno je isté - do týchto miest cudzí zavíta asi len vtedy, ak zablúdil. Pomedzi dve pri sebe stojace chatrče vedie hádam meter široká ulička do dvora. Ibolya nás už čaká so širokým úsmevom. Okolo hlavy má omotanú šatku, ústa čerstvo "vylepšené" svietiacim oranžovým rúžom.
"Poďte ďalej mladý pánko, tu sebe sadnite. Urob pánovi redaktorovi kávičku," nakáže mladej Rómke a obradným gestom ma usádza. V rohu malej miestnosti je posteľ, v ktorej leží mladý chlap. Miestna informačné služba funguje perfektne, o pár minút je nás už pätnásť. Všetci si ma obzerajú ako raritu. Z magnetofónu hlasno znejú rómske pesničky, na sporáku stoja dva veľké hrnce, z ktorých sa poriadne parí, šiesti chlapi mi jeden za druhým podávajú ruku. Trochu to aj lahodí mojej ješitnosti, avšak o pol hodinku pochopím, že k Ibolyi neprišli kvôli mne. Zvábili ich hrnce a ich obsah. Asi 50-ročný Róm v tmavom saku sa neostýcha a hneď mi núka zaujímavý kšeft: "Pán redaktor, urobte dajak aby boli peňáze. Ťažko sa nám žije."
Tvárim sa nechápavo a, pravdupovediac, ani sa nemusím veľmi strojiť do údivu. Na môj ´return´, že nech napíše článok on a dostane za to zaplatené, vyrukuje s pozoruhodným nápadom: "Jáj, ta je to nemóžem napísat. Vy ste na to študovaný. Tak zrobíme: vy napíšete a peňáze si rozdelíme fifty fifty..."
Ibolya tiež v sebe nezaprie obchodného ducha. Odvádza si ma bokom a šepká mi, že by potrebovala príspevok na strechu. Či by som to vraj nemohol spomenúť Dzurindovi. V jej ´chyži´ padla omietka z jednej steny a Ibolya to pociťuje ako neriešiteľný problém, do ktorého by mal predseda vlády okamžite zaangažovať. Zahrám to celé do stratena. "Veštenie sa nedá naučiť. S tým sa treba narodiť." pasujem ju do roly výnimočnej ženy.
A ona začne horlivo vykladať: "Moje rodiči pochádzali z Budapešti, mamka bola biela. Už aj babka Marynény veštila, aj mamka. Ja som sa narodila v Košicách. Už ked som sa narodila, mala som dva zuby. To je znamení, že také dífča bude veštica. Takí ludá vedá vytušit čo bude..."
Nebadane ju nasmerujem k vešteniu. Steny sú skrášlené svätými obrázkami, na stole tróni vari polmetrová soška Panny Márie. Ibolya ťažkopádne zamieša karty, opýta sa či nemám dáke lóve, bo bez nich sa veštť nedá. Kladiem na stôl dve bankovky. Vyzve ma, aby som vybral dvanásť kariet. A potom mechanicky odrieka: "Peňáze budeš mat dost, peňáze sú hlavné, na né? Ty si dobrý človek, máš dobré srdce, ale vela premýšlaš. Šecko bude dobré, budeš milionár. V rodine budete velmi tešit, alebo krstiny, alebo svadba bude. Ale objaví pri tebe nová žena a frajerka bude žárlit. A tvoj ocko bude chorý, ale sa vyzdraví. Naj si dáva na seba pozor." Tak to strelila ozaj vedľa, môj ocko je totiž 22 rokov na pravde božej...
Ibolya tým veštenie ako bod programu naplní, teraz začínajú strategické manévre, ako ma "pumpnúť" o pár korún. "Šak daj aspoň padesát korún na víno. Ostaneš na obed, zabavíme sa." Sprisahanecky na mňa žmurkne.
Takúto skvelú ponuku som už dávno nedostal. Hútam, ako čím skôr vypadnúť, meliem tak rýchlo, že príval slov nemá žiadne pauzy. To preto, aby nemali príležitosť skočiť mi do reči. Pakujem sa pomaly ale isto. Už len pár metrov a som na ulici. Z dverí vybehne chlap v saku a reve: "Podte tu, potrebujem s vami vyprávat!"
Pred pol hodinou sa mi vysťažoval aký je strašne chorý, že nemôže ani chodiť. Teraz však zázračne nadobudol priam šprintérske schopnosti. "Dajte aspoň dvacať koruny na pálenku." Dám mu pár mincí a on začne licitovať: "Požičajte mi stovku! Keď budem mať peňáze a vy nebudete mať, móžte prísť. Potom vám ja pomóžem. Nebojte sa!"
Odmietavo krútim hlavou a on ťahá posledný tromf - prsteň, ktorý mi chce predať. Nie, nie, nie, nedávam sa nalomiť. Ani si prsteň nepozriem. Veď ak by mal nejakú cenu, nedostal by som túto dumpingovú ponuku.
"Dajte mi na vás číslo na mobil. Jak budeme mat mecheche, prídete ku nám..." volá na mňa Ibolya.
Píšem jej na papier čísla, ktoré mi prvé napadnú. O pár sekúnd som na ulici, zhlboka dýcham a myslím na to, že ocko si musí dávať na seba pozor...
Autor: Baran
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
