aj zvyšné dve si poriadne užili strachu. Zdá sa, že varujúcich prípadov je stále málo na to, aby si, najmä mladé dievčatá, poriadne rozmysleli, ku komu si sadnú do auta. Lebo ich cesta nemusí byť ´okorenená´ iba sexom, ale môže mať aj tragické následky. Presne ako v prípade, po ktorom sme siahli tentoraz.
V ten osudný novembrový deň od rána mrholilo. Martin D. mal mizernú náladu a ešte viac mu ju pokazil šéf v robote. Včera povedal, že ak do konca týždňa nedokončí ten projekt na vykurovanie materskej školy, môže si hľadať nové zamestnanie. Darmo Martin vysvetľoval, že je to nemožné a za meškanie nemôže on, ale tí, čo mu neskoro dodali podklady. Šéf sa s ním jednoducho odmietol baviť. Iba mu oznámil, že v pondelok ráno chce mať hotový projekt na stole.
"Aby som sa aspoň pokúsil ten príkaz splniť, rozhodol som sa ísť do roboty aj v sobotu," spomínal Martin pred senátom. "Cestu do mesta som ani poriadne nevnímal. Za tie roky som tých 26 km tam a toľko naspäť absolvoval aspoň tisíckrát. Poznám ju naspamäť a na mojej lade trvá vždy tak do pol hodiny. Bol som asi päť kilometrov za dedinou, tam, čo je tá veľká križovatka, keď som si na ceste všimol ženu. Mávala, aby som zastal." Martin vraj nemal vo zvyku brať stopárov, no vtedy urobil výnimku.
"Bolo to mladé dievča," pokračoval. "Keď nastúpila, celá sa chvela od zimy. Vravela, že jej ušiel autobus a ona sa veľmi ponáhľa." Zakrátko vysvitlo, že ak by ju chcel Martin odviezť až domov, musel by tesne pred mestom odbočiť a urobiť zacházku vari 15 km. Nie, odvezie ju až domov,pomyslel si. ´Vyhodiť´ ju do toho nečasu s vedomím, že tam niekde zostane stáť, to by si nikdy neodpustil. "Preto som jej sľúbil, že ju hodím až domov..."
Debatovali o všetkom možnom. Iveta, lebo tak sa stopárka volala, prezradila, že chodí druhý rok na vysokú. Čím viac rozprávala, tým viac bol ňou Martin očarený. Uvedomil si, že ide veľmi pomaly, akoby sa snažil oddialiť chvíľu, keď sa bude musieť s Ivetou rozlúčiť. Čím bližšie boli k cieľu, tým viac ho tá dievčina na vedľajšom sedadle rozpaľovala. Podvedome, kým ju počúval, uvažoval, kedy bol naposledy ´so ženou´. Bolo to asi pred pol rokom, keď sa rozišiel s Renátou.
"Už neviem, ako k tomu došlo, no keď som zazrel nejakú lesnú cestu, prudko som zabrzdil a odbočil," blížil sa Martin v spomienkach k osudným okamihom. "To dievča vykríklo, no nepočúval som ju. Do lesa sme vošli asi tak 50 metrov, keď som zastal..." Čo nasledovalo potom, si vraj Martin pamätá iba veľmi hmlisto. "Otočil som sa k dievčine a chcel som ju bozkať na ústa. No odsotila ma, otvorila dvere a vybehla z auta." Samozrejme, po pár metroch ju Martin dohonil. "Zvalil som ju na zem a znova som sa ju snažil pobozkať. Ona kričala a ja tiež. Že jej nič neurobím, nech sa nebojí..."
Ktovie, či to Martin myslel vážne, no vtedy v lese to muselo na vystrašenú dievčinu pôsobiť inak. Kopala, škriabala a tušiac, čo ju čaká, bojovala o svoju počestnosť i holý život. Zrejme poloha ´telo na telo´ prebudila Martinove driemajúce pudy natoľko, že už skutočne prestal myslieť. Cítiac pod sebou zmyselné telo, zatúžil po väčšej rozkoši. Hoci sám sa vraj na to nepamätá, z neskoršej rekonštrukcie trestného činu vysvitlo, že asi vo vzdialenosti sto metrov od auta sa mu podarilo strhnúť z dievčiny vetrovku i tričko, až ostala od pása hore obnažená. Potom sa zrejme násilníkovi vyšmykla, lebo druhé miesto so stopami boja sa našlo o ďalších sto metrov ďalej. Tam Martin svoju obeť dohonil a zápas pokračoval. To už bol maldík úplne nepríčetný. Chcel dievčinu dostať za každú cenu. Neskôr tvrdil, že ju najprv zaškrtil. Až keď vraj Ivetu ´znehybnil´ tak si vzal, po čom túžil... Jednoducho povedané, súlož údajne vykonal na už mŕtvom tele.
Až keď dokončil svoj ohavný čin, začal sa Martin vracať do reality. "Ja som to tak ale nechcel," vyhováral sa. "Páčila sa mi a chcel som sa bozkávať. Ale vymklo sa mi to z rúk a..." Keď bolo po všetkom, Martin postupoval ako väčšina páchateľov. Telo zahádzal konármi i suchým lístím, vrátil sa k autu a šiel do práce. Neuveríte, ale asi po týždni ho začalo hrýzť svedomie. A to tak veľmi, že sa šiel udať na políciu. Kriminalistov zaviedol na miesto, kde odbočil z cesty do lesa a tam znova opísal, čo sa stalo. Trvalo takmer hodinu, kým policajti objavili Ivetin ´hrob´ a ďalšie dve, kým podľa približnej Martinovej výpovede zaznamenali trasu, kadiaľ dievčina utekala.
"Veľmi ľutujem, čo sa stalo," snažil sa vrah v samom závere nájsť u sudcov štipku zľutovania. Neuspel. Súd poslal Martia D. na 12 rokov za mreže.
robo
Autor: Bije vás osud?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
