Prechod od vilovej štvrte k novému obytnému sídlisku

Dnes pokračujeme v popise vývoja, hlavne stavebného, na Novom predmestí. Vzhľadom na to, že sa venujeme obdobiu hlavne po roku 1918, je namieste povedať, že bývalého Nového predmestia, pretože za prvej Československej republiky a neskôr sa už tento termín nepoužíval. Náš popis obsahuje i časy silných stavebných premien, ktoré po druhej svetovej vojne zmenili rozsiahle plochy bývalého predmestia doslova na činžiakové , ba dokonca panelákové sídlisko. Najmä severne od Masarykovej ulice, ktorá je stále hlavnou dopravnou osou tohto územia, stratilo bývalé Nové predmestie takmer úplne svoj pôvodný idylický vzhľad. No napriek tomu to ani dnes nie je príliš rušná časť nášho mesta.

TURBÍNA

Na mieste, kde sa dnešná Masarykova ulica stretá s Jesenského, stával už od stredoveku horný mestský mlyn, ktorého presnejšiu polohu poznáme až od začiatku 18. storočia. Koncom 19. storočia boli budovy mlyna i samotná mlynská hať už vo veľmi schátranom stave a mesto, snažiace sa ho zbaviť, predalo horný mlyn spolku moldavských mlynárov Hungária. Tá objekt zrekonštruovala a od roku 1896 tu začala mlieť obilie. Hungária odpredala časom mlyn rodine Wirtschafterovcov, ktorá doň "vrazila" ďalšie peniaze, aby z neho vybudovala výkonný podnik. Postihlo ich však nešťastie, pretože v roku 1910 ešte nedokončený mlyn vyhorel tak katastrofálne, že sa ho neoplatilo znovu opravovať.

Bratia Pavol a Bartolomej Wirtschafterovci, veľkoobchodníci s obilím a podnikatelia, patrili vo svojej dobe medzi najbohatších občanov mesta Pavol žil v rokoch 1860 až 1939 a od roku 1910 bol predsedom robotníckej nemocenskej pokladnice. V roku 1914 sa stal členom správnej rady účastinnej spoločnosti pivovaru Bauernebl a syn, čo bol ako vieme obrovský monopolný košický pivovar. Wirtschafterovci /ich meno v nemčine znamená hospodári, ekonómovia!/ pravdepodobne zarobili aj na mizérii prvej svetovej vojny, pretože Pavol bol podľa daňového priznania z roku 1917 jedným z prvých dvoch košických milionárov.

Vyhorený horný mlyn sa už neobnovoval, ale jeho trosky začali postupne odstraňovať, čo však trvalo až do roku 1913, keď na jeho pozemku začala košická Ústredná elektrárenská a plynárensk spoločnosť budovať vodnú elektráreň, dopĺňajúcu svojim výkonom staršiu elektráreň stojacu na mieste stredného mlyna. Nová elektráreň bola spustená do prevádzky v povestnom roku 1914, keď sa začala prvá svetová vojna. Nainštalovali do nej francisovu turbínu vyrobenú košickou firmou Fleischer a Schirger /sídlila na mieste, kde je dnes autobusové nádražie/. Turbína mala výkon 165 koní /121 kW/ a poháňala už nemoderný, jednofázový elektrický generátor s výkonom 100 kilowattov.

Spomenutý generátor tam preniesli zo starej elektrárne. Neskôr ho zamenili modernejším trojfázovým s výkonom 200 kilovoltampérov. Za prvej ČSR inštalovali v tejto vodnej elektrárni ďalšiu francisovu turbínu s výkonom 100 koní /74 kW/ a nový trojfázový generátor s výkonom 70 kilovoltampérov. Elektráreň, pre ktorú sa rýchle vžilo pomenovanie "Turbína", ktoré mimochodom stále prežíva v označení tejto lokality, fungovala až do prvej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia. Ako malé deti sme tam zvykli hľadieť na hučiacu, víriacu a spenenú vodu pod elektrárenskou haťou. Potom ju odstránili a na jej bývalom mieste je dnes časť kruhového objazdu frekventovaného a komplikovaného križovania ulíc Masarykovej, Štefánikovej, Gorkého a Hviezdoslavovej.

NA JUH OD MASARYKOVEJ

Až do konca existencie Rakúsko uhorskej monarchie vznikla na Novom predmestí južne od Masarykovej ulice jediná významnejšia stavba novoklasicistický kaštielik na mieste bývalej záhrady grófky Klobušickej, slúžiaci počas socialistickej éry ako Pioniersky dom /budeme o ňom ešte hovoriť/. Všetky ostatné tunajšie domy boli bežné vilky či obytné domy, viac či menej honosne postavené. Na tunajšom územi však zostávalo stále dosť stavebného miesta, čo sa prejavilo výstavbou rozsiahlejších obytných domov za prvej Československej republiky. V tej dobe sa tu dotvorila uličná sieť do dnešnej podoby a vznikla aj prvá významná verejná stavba. Koncom dvadsiatych rokov to bol takzvaný Rumanov internát, dnes budova stavebnej priemyslovky.

Takzvaný Rumanov internát vznikol ako sociálne veľmi potrebné zariadenie, ktoré umožňovalo študovať v Košiciach aj chudobnejším študentom zo vzdialenejších lokalít, poväčšine Slovákom. Okrem toho je táto stavba veľmi dobrým príkladom kvalitnej dobovej architektúry pojednanej na rozhraní funkcionalizmu a kubizmu. V tejto časti mesta je však viacero veľmi dobrých funkcionalistických domov z tridsiatych rokov, z ktorých spomenieme najviac na očiach vystavený rohový dom Masarykova č. 1 Jesenského č. 2.

Po druhej svetovej vojne tu vznikol celý rad činžových domov ešte predpanelovej éry, teda stavaných klasicky z tehál a nepríliš vysokých. Pôvodne vilovú štvrť síce "zahustili", ale zároveň ju nezbavili jej pokojného rázu. Okrem bývania tu však vznikli aj účelové stavby: Železničná nemocnica a v roku 1961 komplex prvej košickej krytej plavárne. Navrhol ju už dávnejšie zosnulý architekt Ladislav Greč, prvý hlavný architekt Košíc a autor viacerých verejných stavieb na sídliskách Mier, či Boženy Němcovej. Krytá plaváreň, kde boli aj vaňové kúpele a vlasové štúdio, sa istý čas nepoužívala a chátrala, v druhej polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia ju však obnovili a znovu uviedli do prevádzky. V sedemdesiatych rokoch pribudla v tejto časti mesta výšková novostavba železničnej poštovej budovy.

Na území bývalého Nového predmestia sa usídlil napríklad žlezničiarsky Uzlový klub, už spomenutý Pioniersky dom, Útvar dopravného inžinierstva, či minicirkev adventistov siedmeho dňa. Tá užívala roky chátrajúcu, no nedávno opravenú malú budovu na Jesenského ulici s charakteristickým trojitým štítom. Medzi kuriozitami tunajšej štvrte spomenieme dom na Kmeťovej ulici číslo 20, kde mala pred rokom 1989 sídlo košická ŠTB. Raz som sa tam omylom pokúšal dostať /márne/, no upozornili ma, nech sa tam radšej nemocem. Na Kmeťovej ulici 34 býval už zosnulý košický sochár Vojtech Löffler a v jeho dome s priľahlou ateliérovou záhradou sa stretávali mnohí mladí umelci. Na tej istej ulici býval aj chýrny ladič klavírov, pán Hanka. Istý čas silne chátrajúca časť na strete Svätoplukovej a Rumanovej ulice so zaujímavým prízemným rohovým domom je už našťastie opravená.

SEVERNE OD MASARYKOVEJ

Plochu Nového predmestia na sever od Masarykovej ulice po dnešnú ulicu Slovenskej jednoty zasiahol stavebný vývoj mesta oveľa výraznejšie, ba takmer by sa dalo povedať, že tu nezostal stáť kameň na kameni. Až do konca druhej svetovej vojny sa tu pritom okrem vytyčovania nových ulíc príliš veľa nezmenilo. Pribudli síce Lomená a Stromová ulica, ale zástavba zostávala stále nízka, takmer vidiecka. Potom však nastúpilo socialistické stavebníctvo. Jeho prvým počinom bol "mrakodrap" moderného hotela Hutník, voľakedajšej pýchy mesta. Do prevádzky ho uviedli v auguste 1961, no dnes je už dlhší čas opustený a zadebnený. Jeho stavba si napodiv nevyžiadala priveľké asanácie, keďže ho postavili na území rozsiahlejšej záhrady.

Zato ďalšia z tunajších veľkých stavieb doslova zmazala zo zemského povrchu celý domový blok, v ktorom okrem iných stavieb stála aj bývalá Bradovkova /predtým Delavalova/ továreň. Bol to Dom kultúry ROH VSŽ, dnes Jumbo centrum, rozsiahla stavba sústreďujúca socialistické kultúrne aktivity, ale tiež administratívu. Svoju činnosť začal v roku 1974. Inou neprimerane veľkou stavbou sa tu stala dvojica vežiakov Inšpektorátu bezpečnosti práce. Človek sa musel nevdojak čudovať, čo tam v takej ohromnej budove vôbec robia. Z celej severnej strany Masarykovej ulice tak zostalo do dnešných dní iba torzo. Obe nové architektúry totiž nerešpektovali pôvodnú uličnú čiaru.

Zmenili sa aj ostatné plochy tejto štvrte. Pribudli výškové paneláky na Alvincziho ulici, a nižšie na Lomenej ulici. Celý rad blokových činžiakov na Tyršovom nábreží, Hutníckej a Haviarskej ulici a nakoniec kompletná prestavba Južnej strany ulice Slovenskej jednoty. Ostalo tu len veľmi málo solitérov pôvodnej nízkej, no kvalitnej predmestskej zástavby. Stačí spomenúť hoci len milú novoklasicistickú vilku medzi Alvincziho a Lomenou ulicou, v ktorej istý čas sídlila Geodézia, alebo nárožný domček na Ťahanovských riadkoch. Legendou celej štvrte bývala dlho do socialistickej éry fungujúca krčma "U čížika" na Alvincziho ulici. Dnešné obchodné centrum rovnakého mena už pochopiteľne nemá jej pôvodnú atmosféru.

Text a obrázky: Jozef Duchoň

Autor: Rozšifrujme odkaz prírody?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári