mi zdravia, občas ma zvedavé malé okane vyobracajú svojimi otázkami, a ja pomaly ale isto, celkom prirodzene, strácam tú štipku rasovej neznášanlivosti, ktorú som si vnútorne musel priznať. Rodičia tých malých Rómčiat začínajú chápať, že čím viac budú ich deti vedieť, tým sa budú mať lepšie. Rodičia "bielych" detí vozia svoje ratolesti do mesta, ich miláčikovia predsa nebudú sedieť v jednej triede s "farebnými". Do Košíc je zopár kilometrov, rodičia si komplikovane organizujú odvoz i dovoz detí, niektorí tretiaci už cestujú sami. V autobuse o pol siedmej stoja so zatvorenými očami, v polospánku im klimbajú hlavy.
V našej dedine je malo a útulne, všetky deti sa navzájom poznajú a môj onedlho šesťročný syn sa skamarátil s Petrom snedej pleti. Neraz mastia futbal pod našimi oknami, a môj synátor ma nevdojak školí v tolerancii. Peter je Brazílčan Pelé, aj keď mu do umenia čiernej perly veľmi veľa chýba, a môj syn je Ronaldinho, hoci je na svetelné roky vzdialený svojmu idolu technikou, aj vizážou. Im to nevadí.
Môj syn pôjde na budúci rok do školy. Už teraz so ženou riešime tvrdú dilemu - kam ho zapíšeme? Nateraz víťazí mesto, a zrejme to tak naozaj bude. My totiž vídavame aj viacerých synových rovesníkov. Túlajú sa v čase i nečase po dedine, nakúkajú do smetných kontajnerov, chodia z domu do domu, aby si vyžobrali kúsok chleba. Rodičia ich ráno vyženú "na pašu" či je leto, či zima, a jediná škola, akú zrejme v živote skončia, je krutá škola života. Človek je v prírode jedinečným tvorom, jeho mláďa je závislé od rodičov v priemere celú tretinu svojho života. Každé iné mláďa na zemeguli sa s rodičmi navždy lúči oveľa skôr. No tieto ľudské mláďatá, tmoliace sa vonku v daždi, v snehu, sú prakticky nezávislé od rodičov už vo veku štyroch, piatich rokov. Nepatria nikomu, sú zbedačené, zaostalé, úbohé. Ako je možné, že deti z vedľajšej chatrče nehladujú, hoci ich rodičia tiež trú biedu a tiež žijú z podpory? Odpoveď nepoznám.
Veľmi by som si želal, aby mohol môj syn chodiť do našej, dedinskej školy. Stačilo by mu prejsť tridsať metrov. Demonštratívne by som ho v prvý deň za rúčku viedol k bráne, pozdravil by som sa s ostatnými rodičmi, s ktorými sa dobre poznám. Môžu byť i modrej pleti, len nech im na bytostiach, stvorených z ich vlastných tiel a krvi, záleží. Nech to prejavujú v tých samozrejmých maličkostiach. Teplo ich obliecť do fujavice, dať im jesť, vedieť, kde práve sú.
Preto syn pôjde do mesta. Ako by som mu vysvetľoval prečo spolužiak zjedol kriedu? To sa skutočne stalo v našej malej vidieckej škole...
Marián BETÍK
Autor: ŠEBASTOVCE
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
