ak sú nepríjemné či smutné, záleží iba na jednotlivcovi, ako sa s nimi vyrovná. Tak akosi to bolo aj v živote Slávky Faltinovej (34), sympatickej Levočanky, matky trojročného Deniska. Ako nám počas nášho stretnutia prezradila, začalo to zo dňa na deň, keď mala tridsať rokov, "neškodným" tŕpnutím rúk. O tri týždne jej stŕpla aj časť tváre.
"Pracovala som ako vedúca zootechnička. Bola to náročná práca a tak som tieto prejavy pripisovala prepracovanosti a každodennému stresu. Navyše, keď sa to do mesiaca celkom vytratilo, vravela som si, že sa nič nedeje. O dva mesiace to začalo znova. Stŕpli mi pery, prsty na rukách a noha od kolena dole. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Neskôr ma hospitalizovali s výsledkom, že je u mňa podozrenie na demilizačný proces centrálnej nervovej sústavy. Nenapadlo ma vtedy pýtať sa, čo to je, keď ani na "cétečku" hlavy, ani na magnetickej rezonancii nič nezistili. Po mesiaci to opäť zmizlo a bolo všetko v poriadku. O necelé dva roky neskôr som otehotnela. Po dvanástich rokoch. Bola to tá najúžasnejšia správa," spomína pani Slávka.
Po Deniskovom narodení sa to však opäť vrátilo. "Začala som sa o to viac zaujímať, čo je vlastne ten demilizačný proces. Je nevyliečiteľný. Zrazu vás prekvapí a pomaly zožiera. Po dvoch rokoch príznaky pribúdali, začala som byť unavená a v roku 2003 mi diagnostikovali neúprosnú sklerózu multiplex (SM). Magnetická rezonancia ukázala viacpočetné ložiská na mozgu. Nastal pre mňa najhorší mesiac v mojom živote. Vravela som si, že je koniec, že postupne budem upadať a že môj život už nemá cenu, že umieram. Moja psychika bola podlomená a prestala som sa o všetko zaujímať. Iba náhodou som si prečítala článok, kde sa písalo o SM diagnóze a dozvedela som sa o slovenskom zväze SM. Vtedy som spoznala aj jeho predsedu Milana Surgoša, ktorý mi veľmi pomohol a je dodnes mojím dobrým kamarátom. Nakontaktoval ma na Klub SM v Prešove, kde som spoznala množstvo ľudí, takých ako ja, s pečaťou SM. Vnukol mi myšlienku založenia takého klubu aj tu na Spiši, keďže niečo také sme tu nemali. Dnes klub funguje od mája a má viac ako 40 členov. Zrazu som zistila, že nie som sama, čo ma veľmi posilnilo," priznáva S. Faltinová, predsedníčka Spišského klubu SM v Levoči.
Ako ďalej povedala, koľko ľudí v klube, toľko osudov a rozličných utrpení. Sclerosis multiplex sa totiž u každého prejavuje inak a každý ma to svoje utrpenie. No SM-kári majú jedno spoločné, za chorobu, ktorá ich z ničoho nič "prepadla", sami nemôžu. Jednoducho prišla a nepýtala sa tak, ako sa pýtajú oni, prečo? "Skleróza multiplex je ochorením centrálnej nervovej sústavy. Laicky povedané dochádza k porušeniu nervových vlákien a ku skratom pri prenose podnetov. Táto choroba ovplyvňuje všetko. Chôdzu, reč, končatiny, zrak a prináša aj sexuálne problémy. "Klub nám všetkým pomáha. Tak ako ostatní, chceme žiť a dokázať, že vieme bojovať. Máme taký veľký sen. I keď nám vedenie levočskej nemocnice vyšlo v ústrety a poskytlo priestory, kde sa stretávame a lekári sú skvelí, radi by sme vybudovali stredisko pre ľudí s touto diagnózou. Niektorí sú už na vozíčku, o iných sa treba starať, keďže nemajú nikoho. Preto by tu toto stredisko bolo k dispozícii 24 hodín denne. Pomohlo by to dobrej veci," približuje plány predsedníčka SM klubu.
U niekoho má táto choroba rýchly priebeh, niekto má šťastie a dlhé roky je to 'v normále'. Ale človek nikdy nevie, kedy príde ďalší "atak" a zhorší sa to. Nevie to ani pani Slávka. Pred časom nastúpila na tzv. interferónovú liečbu. Používaju sa pri nej látky, ktoré zamedzujú tomu, aby vzruchy neprichádzali často. "Pichám si ich každý druhý deň, ale vyliečiť sa to nedá. Dá sa iba udržať momentálny stav, aby som sa relatívne dobre cítila a čo najdlhšie. Nikto vám nepovie, ako to pôjde rýchlo. Preto so svojou rodinou žijem každý deň naplno, naplno ho prežívam a teším sa aj z maličkostí. Zdraví ľudia možno ťažko pochopia, aká je to bolesť nôh, rúk, dvojité videnie, ale najmä podlomená psychika a pocit nepotrebnosti. Pre väčšinu ľudí je sclerosis multiplex o zabúdaní, ale nie je to tak. Človek postupne ochabuje, ale rozum ostáva a vy musíte bojovať s tým, ako to zvládnuť. Ale nemáme sa za čo hanbiť, musíme s tým žiť," uviedla S. Faltinová, ktorá zároveň priznala, že sa ešte celkom nezmierila s myšlienkou, že raz prídu aj horšie dni.
"Stále si hovorím, že som na tom ako-tak dobre. No prídu myšlienky a je to horšie. Neverím tomu, že každý je s touto diagnózou na sto percent zmierený. Lebo prídu také chvíľky a vy si poviete, čo ma čaká? Neviem ako zareagujem, keď budem na tom horšie, lebo som dosť citlivá. Teraz je však pre mňa dôležitá moja rodina a život, ktorý žijem. Práve táto chvíľa je tá najdôležitejšia, lebo neviem čo bude zajtra, o rok. Našťastie, mám milujúcu rodinu, ľudí v našom klube, ktorí majú celkom iný rebríček hodnôt a vedia sa tešiť aj z maličkostí, veď môžeme sa stretnúť o mesiac a niekto z nás už bude na vozíčku či stratí zrak. Oni mi dali silu a to je to najkrajšie. A potom je tu aj klub, ktorý ma plne zamestnáva. Nemám čas na myšlienky - čo ak raz? To že som stretla ľudí s rovnakým osudom, aký je ten môj, zmenilo môj život a pohľad na svet. Aj môj lekár mi vravel, že sa nemám báť, že život ide ďalej. Môžem ostať tak na tom, ako som teraz aj 20 rokov, no môže to byť aj horšie. Tak som si povedala, že stojí za to žiť a bojovať ďalej. Každý má niečo iné, ja mám SM," dodala pani Slávka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
