- nechtiac musia posvietiť aj na nechutné kauzy, udalosti a javy. Dobrú reklamu síce národu nerobia, ale sú súčasťou minulosti a tú, či chceme alebo nie, už zmeniť nevieme. Pravdaže, ide o to, na akom tanieri a v akom slede ju naservírujeme verejnosti. Stačí si spomenúť na často prezentovanú postavu kontroverzného Tisa zavrhovaného aj milovaného či na obdobie Slovenského štátu, ktorý s jeho persónou súvisí.
Tento ako aj mnohé iné prípady, ktoré rozvírili hladinu slovenskej verejnej mienky, poukazujú práve na to, že história sa nedá vnímať čierno bielou optikou. Pri jej hodnotení musíme obracať kocku problému zo všetkých strán, aby sme aspoň trochu pochopili, čo sa skrýva v jej vnútri. Veľmi podobnou je téma, ktorá sa od zriadenia Inštitútu pamäti národa objavuje v médiách zväzky ŠtB. Každý novinár, listujúc v nich, cíti príjemné mrazenie, snívajúc o šanci nájsť tu meno niekoho veľmi slávneho, veľmi známeho a veľmi vysoko postaveného. Eštébácke zväzky sú pre nás ako magnet, lovíme v nich, hľadajúc to správne meno nie je v tom nič osobné, len proste túžime dať do novín trhák.
Zrazu zistíme, že práve osoby, kde máme ciťák, že práve oni museli donášať, v zozname chýbajú a naopak tie, u ktorých sme to vôbec nepredpokladali, pred naším zrakom zasvietia na monitore. Skúste sa tam raz pohrabať, dáte mi za pravdu. Háčik je teda asi v tom, že ani na túto Pandorinu skrinku informácií tiež nemôžeme pozerať čierno bielo a brať ju ako bernú mincu.
Poslednou obeťou nášho úporného hľadania boli dve známe osobnosti východoslovenských samospráv a asi nás dosť prekvapili ich relatívne kľudné reakcie. Nemenovaný zemplínsky primátor stoicky poznamenal, že jeho meno sa mohlo v zozname vyskytnúť vďaka jeho častým cestám do zahraničia. Skôr narodení si veľmi dobre pamätáme ako vyzeral scenár, ktorý predchádzal akémukoľvek vycestovaniu za železnú oponu, takže na jeho tvrdeniach nie je nič divné. Otázka znie kde je teda pravda? Kto bol a kto nebol prisluhovačom ŠtB? Kto donášal na svojich známych? A z inej strany: Nemohol sa dotyčný na zozname ocitnúť bez toho, aby o tom vedel?
Táto schizofrénia, ktorou začnete pri otváraní eštébáckej Pandorinej skrinky trpieť, len zosilnie, keď v nej nájdete meno niekoho, koho dobre poznáte. Napríklad svojho otca či uja. Poviete si: To predsa nie je možné! Je to ako hra s cibuľou - začnete odstraňovať jednotlivé vrstvy a čím idete hlbšie, tým je to horšie a vám je z toho do plaču a pravdu nenájdete. Je totiž v každom z nás... Nie, netvrdím, aby sme zabudli na totalitu a ŠtB, ktorá bola jedným z jej najdiabolskejších nástrojov. Len si myslím, že vedomie, že som kedysi slúžil morálne skrivenej inštitúcii, je pre tých, ktorí naozaj donášali, dostatočným peklom. Naviac, mám silný pocit, že tí najhorší vôbec nemusia byť na zoznamoch a teraz sa smejú tým, ktorí tam sú. Takže môžeme sa začať hrať: Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom alebo Na koho to slovo padne... Vyberte si. A pre istotu sa pozrite, či v tej Pamäti nie je aj vaše meno...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
