kraji sveta" padne ako uliaty, ako mávnutím čarovného prútika zhasnú... O hodinu sa čas prehupne do ďalšieho dňa a v kalendári zasvieti meno Ondrej. Všade je ticho a tma, ľudia spia. Nie však všetci! Dvaja muži a jedna žena sa pomaly zakrádajú vymretou dedinou...
Nejde o žiadnu prechádzku trio cestou z jej horného konca na dolný "pracuje". Na čom? Na oprašovaní starého ondrejského zvyku. Skôr narodení si teraz určite spomenú na množstvo tradícií, spojených s týmto dňom varenie halušiek, liatie olova či mnohé iné. Všetky, ktoré vás v tejto chvíli napadnú, sa však oživujú v súkromí kuchyne a sú skryté pred nepovolanými zrakmi. Tento nie a treba naň nielen odvahu, poriadny zmysel pre recesiu, ale aj dostatok fyzických daností. Kradnúť bránky na plotoch a poskrývať ich po rôznych miestach v dedine, je veru poriadna makačka. Ale to nevadí, spomínané trio "berie", čo sa brať dá.
Výsledok? Ondrejské ráno privítali obyvatelia 17 domov v Kožuchove ako každé iné, kým... nešli do obchodu, práce, alebo len jednoducho na dvor. Neveriac vlastným očiam zistili, že bránka, ktorou sa vchádza do dvora, v noci zmizla. Nuž, keď sú dve alebo tri, hneď je každému jasné, že sa nič vážne nedeje. Ale sedemnásť!!! Kožuchovčania boli v šoku čo tu úraduje zlodej a naše bránky skončili v Zberných surovinách? Zrazu si niekto všimne, že práve tá jeho je opretá o plot vo vedľajšom dvore. Ďalšia je na susednej záhrade. Iná na autobusovej zastávke, za obecnou krčmou, kostolom, za domom starostu... a všetkým to začína dochádzať. Starý ondrejský zvyk je znova tu! Čerešničkou na torte je, že celú akciu "Ondrej" spískali dvaja Česi a jeden Angličan, ktorí sa len pred tromi mesiacmi presťahovali do dediny.
Keď som hneď na druhý deň išla po tomto naozaj netradičnom tipe, týkajúcom sa veľmi známej ale aj pekne dlho zabudnutej tradície a vycestovala do Kožuchova, kde aj líšky dávajú dobrú noc, privítalo ma celé trio páchateľov - Renáta, Jan a Andrew. Menší šok som zažila, keď mi prezradili svoje priezviská Puci. Každý Zemplínčan totiž pozná meno svetoznámeho chodca, pochádzajúceho práve z Kožuchova Juraja Puciho. Každý však vie, že ten predsa žije v Prahe. "Áno, sme deti Juraja Puciho," smejú sa unisono 27-ročná Renáta a 25-ročný Jan, ktorým by známy športovec mohol byť skôr dedom ako otcom. "My sme z druhého manželstva, máme ešte staršieho brata, ktorý pochádza z toho prvého," prezrádzajú. Ako dodávajú, obaja prežili väčšinu života v Prahe, Renáta posledných pár rokov bývala v Londýne, kde sa aj vydala. Perličkou je, že jej manžel Andrew, pravý Londýnčan, pochádzajúci z konzervatívnej anglickej rodiny, pri sobáši prijal meno Puci. "Takže sme všetci traja Puci," pousmeje sa nad slovnou hračkou Jan.
Ako nám povedal, novinárčina mu je blízka, žurnalistiku totiž vyštudoval a pár rokov písal pre jeden z pražských večerníkov. Renáta zase v Londýne robila manažérku v reštaurácii a tam sa zoznámila aj so svojím manželom, ktorý pracoval v počítačovej firme. A ako sa vlastne toto nekonformné trio dostalo do Kožuchova? "Otec odtiaľto pochádza a my sme sem chodili takmer každé prázdniny. Keď Renáta odišla do Londýna, vídali sme sa menej, ale aj ja som tam istý čas žil a pracoval. Keď som sa vrátil do Prahy a otec na nás prepísal rodičovský dom, dostal som nápad - všetci sa presťahujeme do Kožuchova a budeme tu podnikať. Andrew a Renáta sa nedali dlho prosiť a tak sme začiatkom leta všetci traja prišli na Slovensko a chceme tu žiť," vysvetľuje genézu návratu tria Puci do krajiny pod Tatrami Jan.
Trojica má za sebou peripetie s úradmi a verejnou mienkou v Zemplíne je totiž zvykom, že ľudia z neho smerujú skôr na západ a nie naopak ľudia zo západu do zapadnutej dediny. "Na budúci rok tu chceme začať podnikať, už na tom pracujeme - pripravujeme jeden projekt, ale viac neprezradím. Dozviete sa to včas," hovorí Renáta. Všetci traja priznávajú, že skok z európskych veľkomiest do Kožuchova, priniesol veľa nečakaných prekvapení a humorných situácií. "V každom prípade sme zistili, že vžitá predstava života na dedine, kde každý každého pozná a ľudia sa stretávajú a rozprávajú, je v Kožuchove minulosťou. Celý rok sa tu s výnimkou nejakých tých športových turnajov nič nedeje. Každý sa stará len o seba a to je škoda. Keď sme počuli, že v Zemplíne je zvykom kradnúť predvečer Ondreja bránky, rozhodli sme sa trochu oživiť dianie v dedine," smeje sa Jan.
Čo si zaumienili, to aj urobili a veru, bolo namále, aby niekto nezavolal políciu. "V minulosti sa to stávalo, robili to chlapci dievčatám - kradli bránky z dvorov svojich frajeriek a skryli ich niekde v dedine. Ale to boli len dve-tri a teraz 17! Kým všetci pochopili, čo sa stalo, bol tu trochu rozruch," smeje sa predavačka v obchode v Kožuchove, ktorá tu žije už desiatky rokov. "Nepamätám sa, že by tento starý zvyk niekto dodržal až v takom rozsahu," dodáva.
Ako hovorí trio, trúfli si aj na starostovu bránku. "Nedalo sa veľmi vyberať, komu bránku dáme dole a komu nie, jednoducho sme šli celou dedinou a brali tie, ktoré "šli". Skryli sme ich, kde nás napadlo, ale "hlavný sklad" bol na autobusovej zastávke," vysvetľuje Jan. Celkom milo ich prekvapilo, že ľudia v dedine to napokon zobrali s humorom. "Tradícia je tradícia a napokon sa všetky bránky vrátili na svoje pôvodné miesto," uzatvára.
Ako trio prezrádza, o občasný rozruch v nenápadnej dedinke sa chce starať ďalej. "Nevieme, či to bude súvisieť s nejakými zvykmi, ale boli by sme veľmi radi, keby sa ľudia začali viac zaujímať jeden o druhého, stretávať sa spolu a tak. Kedysi tu všetci boli jedna veľká rodina a my by sme to chceli vrátiť. Možno už na Silvestra," dodávajú Renáta, Jan a Andrew na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
