jeden ľudský život a padali aj ilúzie o sile človeka. Voči prírode zostal bezmocný. Padali aj silné slová o národnej katastrofe, či o konci Tatier ako strediska cestovného ruchu. Niečo však nepadlo: odhodlanie ľudí postaviť Tatry rýchlo na nohy, zhlboka sa nadýchnuť a žiť ďalej. Tatranská veterná smršť nám nastavila zvláštne zrkadlo.
V tom zrkadle možno vidieť niekoľko obrázkov. Obraz prvý: les. Obrovská plocha kedysi zelených pľúc zeme ľahla mŕtva ako podťatá. Je to chyba človeka, že ho nesprávne vysadil, pestoval, zle sa oň staral? Je to chyba človeka, že je bezmocný voči sile orkánu? Aký strom by prežil taký ničivý nápor? V tejto súvislosti vyznieva až paradoxne spomienka na ešte nedávne "vojny" s ochranármi. Z ich vôle a moci nebolo možné vyťať pomaly ani jeden strom, ktorý buď ohrozoval strechu domu, alebo bezpečnosť na cestách. Prísne chránené rezervácie vylučovali akúkoľvek sekeru. Čo sa len lesníci nažiadali výnimiek, aby mohli ratovať stromy, napadnuté kôrovcom?! Namiesto povolenia prišiel teda vietor, ten si schvaľovaciu pečiatku ani nepýtal... a pováľal aj to, čo si človek neželal.
Obrázok druhý: cestovný ruch. Prinajmenej desaťročie sa podnikatelia dožadujú aspoň minimálnych kompromisov v územnom pláne. Nikdy nechceli bezhlavo klčovať či betónovať. Žiadali len kúsok racionálneho pohľadu na Tatry a ich zázemie služieb. Zápas o vyčlenenie troch lokalít z najprísnejších zón ochrany a ich premenu na skutočné lyžiarske strediská zvádzala už aj samospráva. Doposiaľ bez požehnania mocných. Len čo trochu opadol smútok z pochovaného tatranského lesa, už vytrčili rožky mimovládne extrémne zelené združenia tvrdiac, že Tatranci chcú teraz stavať a betónovať. Premeniť Tatry na jednu veľkú zjazdovku. Nie je to tak. Zase je to len o nepoznaní súvislostí a hľadaní konfliktov. Zase tu chýba spoločný jazyk, ktorý by nás dokázal z bludiska tragédie vyviesť k cieľu. Tatranský národný park tu predsa päťdesiatpäť rokov plnil aj funkciu rekreačnú a kúpeľnú. Bol tu teda aj pre ľudí. Prečo by sa mal po jednej veternej smršti pred nimi uzamknúť? Chrániť cenné územie chcú predsa aj domáci, vedia, že je to hodnota, ktorá priláka. Ale prečo chrániť zastavané a rukou človeka pozmenené lokality? Bude to ešte na dlhé diskusie, ale hádam rozum preváži nad vášnivými enviromentalistickými víziami.
Obraz tretí: ľudia. Hádam nikdy doposiaľ nepocítili Tatranci takú spoluúčasť zvyšku krajiny. Zdvihla sa neuveriteľná vlna záujmu, pomáhať chce každý. Aj ľudia spoza hraníc. Niekto peniazmi, niekto fyzicky, iný aspoň slovnou podporou. Tatranci nezostali sami. Možno aj vďaka tomu smútok, bolesť a lamentácie nad obrazom skazy trvali len najnutnejšiu chvíľu. Veľmi rýchlo sa pozviechali a robili. Ich nasadenie a chuť dať "svojim" Tatrám opäť vľúdnu tvár pripomínalo euforické chvíle "nežnej".
Zostáva dúfať, že im tá chuť zahojiť rany po víchrici vydrží. Že nerezignujú v zatiaľ len slovnom zápase o budúcu podobu Vysokých Tatier. Lebo ak si ich neuchránia tak trochu aj pre seba, neuchránia ich ani pre ten zvyšok sveta, ktorý im dnes drží palce. A to by bola rana možno bolestnejšia, než tá, ktorú v Tatrách po sebe zanechali besnejúce živly.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
